Page:Nárečja Slovenskuo.djvu/12: Rozdiel medzi revíziami

 
d drobná úprava
Telo stránky (pre transklúziu):Telo stránky (pre transklúziu):
Riadok 1: Riadok 1:
{{hwe|s=Sta|e=rim}} Hradom a Strečnom. Bou národ Récki kmenovití, je národ Slovanskí kmenovití, okrera toho rečou a podstatou (essentia, Wesen) svojou národu Réckemu najbližší. Ňemislírae a ňémuožeme to isťiť, žebi daktorí národ len pre kmenovitosť svoju bou vjacej duchovní a k poesii schopni, ale je to jedno s druhím: kďe je kmenovitosť, je viššja duchovnosť a kďe v národach viššú duchovnosť, ducha čerstvotu a svježosť nachádzame, viďíme že sú národi kmenovitje. Pri národach ňízko stojacích, na ducha chudobních, mizernich, ňepoetickích ňenachádzame nárečí, ňenachádzame kmenou. Turek najďalej kďe bíva v Azii práve tak hovórí ako Turek Europejskí a tak je to aj s Mongolmí. No ňepotrebujeme i tak ďaleko zachoďiť, bo i bližšje máme na to príkladi. V nárečjach Réckich kolko íčh len kolko bolo vo všetkích sa písalo a plodi všetkích nárečí boli jeden obecní poklad duchovnjeho života Réckeho. Tak v Aeolskom nárečí písali Alcaus, Sappho, Theognis, v Dorskom Theokrit, Pindar, Kalimach atd. v Jonskom Hesiod, Hippokrat, a v Attickom, ktoruo bolo len vjac vibrúsenuo ale aj ošúchaňejšje nárečja Jonskuo, písali mnohí: Isokrat, Demosthen, Thukvdid, Xenophon atd. Homer písau v reči takej, ktorá ešťe ňebola sa ďaleko na nárečja rozrástia, alebo abisme ínakšje povedali, písau v nárečí, ktoruo ešťe od reči obecnej a tak aj od druhích nárečí ňebolo tak ďaleko odrastnutuo lež ím ešťe velmi blízko, pre tú príčinu míla sa tí, ktorí mislja, že on zo všetkích nárečí reč svoju zhabau a do vedna poskladau. Rimaňja ňemali kmenou, aspon mi ňič o ňích nevjeme, ale aj život Rimskjeho národa je stuďení, prosaickí a literatúra ícb, v ktorej oňi najvjacej za Rékmi išli, je len tuoňa bohatej a vzňešenej literatúri Réckej.
Tím Hradom a Strečnom. Bou národ Récki kmenovití, je ná-

Tod Slovanskí kmenovití, okrera toho rečou a podstatou (es-
Kmenovitosť teda národa je pekní, znameňití úkaz pri samom nároďe, svedectvo dávajúci o višsej jeho duchoviiosťi a duchovnej národa živosťi, preto musí sa ona, kďe sa nachádza, jako sa len najlepšje muože, zachovávať, ochraňuvat a opatrňe rozvíjať. Kďe sa kmeoovitosť v nároďe nachádzala a svojira spuosobom sa rozvíjala, ťam všaďe viďíme čerstvo
*entia, Wesen) svojou národu Réckemu najbližší. Ňemislírae
a ňémuožeme to isťiť, žebi daktorí národ len pre fcmenovitost
svoju bou vjacej duchovní a k poesii schopni, ale je to jedno
s druhím: kďe je kmenovitosť, je viššja duchovnosť a kďe v ná-
rodach viššú duchovnosť, ducha čerstvotu a svježosť nachá-
dzame, viďíme že sú národi kmenovitje. Pri národach ňízko
stojacích, na ducha chudobních, mizernich, ňepoetickích ňe-
nachádzame nárečí, ňenachádzame kmenou. Turek najďalej
kďe bíva v Azii práve tak hovórí ako Turek Europejskí a tak
je to aj s Mongolmí. No ňepotrebujeme i tak ďaleko zacho-
ďiť, bo i bližšje máme na to príkladi. V nárečjach Réckich
kolko íčh len kolko bolo vo všetkích sa písalo a plodi všetkích
nárečí boli jeden obecní poklad duchovnjeho života Réckeho.
Tak v Aeolskom nárečí písali Alcaus, Sappho, Theognis, v
Dorskom Theokrit, Pindar, Kalimach atd. v Jonskom Hesiod,
Hippokrat, a v Attickom, ktoruo bolo len vjac vibrúsenuo ale
aj ošúchaňejšje nárečja Jonskuo, písali mnohí: Isokrat, De-
mosthen, Thukvdid, Xenophon atd. Homer písau v reči ta-
kej, ktorá ešťe ňebola sa ďaleko na nárečja rozrástia, alebo
abisme ínakšje povedali, písau v nárečí, ktoruo ešťe od reči
obecnej a tak aj od druhích nárečí ňebolo tak ďaleko odrast-
nutuo lež ím ešťe velmi blízko, pre tú príčinu míla sa tí, ktorí
mislja, že on zo všetkích nárečí reč svoju zhabau a do vedna
poskladau. Rimaňja ňemali kmenou, aspon mi ňič o ňích
nevjeme" ale aj život Rimskjeho národa je stuďení, prosaickí
a literatúra ícb, v ktorej oňi najvjacej za Rékmi išli, je len
tuoňa bohatej a vzňešenej literatúri Réckej.
Kmenovitosť teda národa je pekní, znameňití úkaz pri
samom nároďe, svedectvo dávajúci o višsej jeho duchoviiosťi
a duchovnej národa živosťi, preto musí sa ona, kďe sa na-
chádza, jako sa len najlepšje muože, zachovávať, ochraňuvat
a opatrňe rozvíjať. Kďe sa kmeoovitosť v nároďe nachádzala
a svojira spuosobom sa rozvíjala, ťam všaďe viďírae čerstvo