Page:Nárečja Slovenskuo.djvu/14: Rozdiel medzi revíziami
drobne úpravy |
d ra -> m |
||
Telo stránky (pre transklúziu): | Telo stránky (pre transklúziu): | ||
Riadok 1: | Riadok 1: | ||
{{hwe|s=du|e=chovní}} náš život na záklaďe našej prirodzenej životnosťi, ktorá je národňja kmenovitosť, stojí, a tak bude život nóležití, na dobrích základoch postavení, bo sa ňič čo bi virásť malo ňeudusí a ňič ňezakrpaťje. čo bi ale, ako sme rekli, okreme vikvitnúť ňemalo a ňemohlo, to ňech k najbližšej haluzi prirasťje, abi sarao sa namáhajúc ňevischlo a rovňe v daromnej namáhavosťi ťjež len leda bolo ňeživorilo. Tak teda dobre urobí kmen bulharskí, keďsa so srbskím, dobre azda kmen slovinskí, keďsa s horvátskim duchovním svojim životom zrasťje, a ten kmen v srbskom, tento zas v dalmatinsko-horvátskom nárečí, ktoruo je od borvátskeho kraena za spisovnuo povíšenuo, plodi svoje duchovnje vidávať buďe, krem toho aňi kmen bulharskí aňi kmen slovinskí ňezdajú sa mať dačo tak osobitnjeho, k čomu bi oňi vlastnuo nárečja potrebuvali, a ích nárečja sú, tamto starou bulharčinou a turčinou a toto ňemčinou nakvasenuo a preplňenuo, ošúchanuo a v ploďivosťi svojej zatarasenuo. Panuvalo sícc a panuje až do dňešnjeho dňa roedzi daktorimí Slovanskími učeníroi usiluvaňja, abi sa počeť literatúr kmenovích Slovanskích ako len najvjacej umenšiu a tak abi k daktorím kmenom inšje kmeni pristúpili a v ích náreči ďjela spisuvali a vidávali, ktoruo umenšeňja |
{{hwe|s=du|e=chovní}} náš život na záklaďe našej prirodzenej životnosťi, ktorá je národňja kmenovitosť, stojí, a tak bude život nóležití, na dobrích základoch postavení, bo sa ňič čo bi virásť malo ňeudusí a ňič ňezakrpaťje. čo bi ale, ako sme rekli, okreme vikvitnúť ňemalo a ňemohlo, to ňech k najbližšej haluzi prirasťje, abi sarao sa namáhajúc ňevischlo a rovňe v daromnej namáhavosťi ťjež len leda bolo ňeživorilo. Tak teda dobre urobí kmen bulharskí, keďsa so srbskím, dobre azda kmen slovinskí, keďsa s horvátskim duchovním svojim životom zrasťje, a ten kmen v srbskom, tento zas v dalmatinsko-horvátskom nárečí, ktoruo je od borvátskeho kraena za spisovnuo povíšenuo, plodi svoje duchovnje vidávať buďe, krem toho aňi kmen bulharskí aňi kmen slovinskí ňezdajú sa mať dačo tak osobitnjeho, k čomu bi oňi vlastnuo nárečja potrebuvali, a ích nárečja sú, tamto starou bulharčinou a turčinou a toto ňemčinou nakvasenuo a preplňenuo, ošúchanuo a v ploďivosťi svojej zatarasenuo. Panuvalo sícc a panuje až do dňešnjeho dňa roedzi daktorimí Slovanskími učeníroi usiluvaňja, abi sa počeť literatúr kmenovích Slovanskích ako len najvjacej umenšiu a tak abi k daktorím kmenom inšje kmeni pristúpili a v ích náreči ďjela spisuvali a vidávali, ktoruo umenšeňja kmenovích literatúr slovanskích k vuoli tak rečenej vzájemnosťi (Wechselseitigkeit, nexus reciprocus) Slovanskej sa stať a k pevňejšjemu sa spojeňú baluzí Slovanskích najme tích, ktorím ňebezpečenstvo od cudzoti brozilo, poslúžiť raalo. Ňedávno ešťe o národ náš ronobozaslúžilí a všetkej úcti hodní našiňec, vo svojom spisku »Vzájemnost we pŕíkladech u Čechoslowanú» v Pešťi vidanom na tento spuosob o veci pripomenutej píše: »Zústaňme pŕi tom počtu nárečí, kterj nám osudem již newyhnutelňe dán jest, aniž je sami schwalné rozmnožujme, ale radéji kde možno umenšujme.» Našiňec tento písau o vzájemnosťi, a predca sú tjeto slová ňevzájemnje! Ňemá sa umenšuvať, rušit a ňičiť to, čo z národa samjeho Slovanskjeho a tak pekňe virástlo, čo ňikím sebevolňe ňje je urobenuo ale z hlbini bohatjeho ducha Slovanskjeho pocbodjace, |