Nad mohylou: Rozdiel medzi revíziami

Smazaný obsah Přidaný obsah
Alekme (diskusia | príspevky)
nová
(Žiaden rozdiel)

Verzia z 16:44, 21. júl 2015

Báseň „Nad mohylou“ od Andreja Sládkoviča je úvodnou básňou zbierky básní „Sirôtky“ od Janka Capka. O báseň Sládkoviča požiadal vydavateľ Capkových veršov Andrej Truchlý-Sytniansky. Ten mu ju potom doručil s dolu uvedeným listom.

List Andreja Sládkoviča Andrejovi Truchlému-Sytnianskemu

Radvaň 24. febr. 1868

Velebný pane!

S úctivým pozdravením posielam tu pripojené verše, určené na čelo „Sirôtok Capkových“. Neráčte za zlé mať nevoľné opozdenie.

Dovoľte mi jedno poznamenanie a jednu prosbu. Myslím totiž, príhodno by bolo prítomnú elegiu - či „venovanie“ inakšou literou dať tlačiť, než bude ostatnie. *) To pre rozdiel pôvodcov. tým že cieľom neškodilo by po veršach týchto jednu stranu bielu vynechať.

Krem toho, bude-li možno - korektúru veršov mojich mne láskavo sdeliť

Vašej velebnosti

sluha

Braxatoris


*) Pozn. Sytniansky vyhovel Sládkovičovej žiadosti a jeho báseň Nad mohylov dal vytlačiť iným písmom a taktiež vynechal jednu stranu


Báseň „Nad mohylou“

Nad mohylou

Janka Capkovou, † 18. aug. 1867.


Mládenci sniví, spevavé naše devy!

Tajnošumné, čierne Dŕžavia hory!

Oči, v ktorých vídavaly sa ste vy

Žiadna na svete ľúbosť neotvorí, —

A mladistvých úst živé a čujé spevy

Zlato, ni prosba neoživotvorí:

Mladý pevec váš v otčinách novej krásy —

A, čo čujete, blahoslavia ohlasy.


Bárs hádžete sa na mohylu studenú,

Nemožno vám zhriať ju náručím vrelým,

Cíčkom na hrob slza s slzou sa ženú,

A niet zotaviť pažíťku nad zvečnelým,

A darmo vám trápiť Znievhradu ozvenu

Volajúc za ním hrdlom celým,

A darmo lámať vzdychaniami nebesá: —

Druh váš, mladík-pevec za svet vám

neozve sa!


Mladosť! snenie; živôt! to nič, len snenie;

Smrť! snenie tiež; — hoj, Bože, Bože môj! —

Ba, snenie len, nič viac nenie básnenie, —

Od červia hmoty svätý pokoj

A —, že nikde spočinku nenie —

Cheruba nebies neskonalý boj:

A — kde hniloby mieru, kde biedy boja niet

To mlaď, to živôt, milý hrob i poet! —


Zem, vraj, že vlasť, že krajna, že otčina!

Čo to? pôda, čo chlieb a zlato dáva? —

Nie, posvätný to prach a posvätná hlina

Čo z otcov nám, čo z bratov pozostáva;

A nebe, — hviezdna, modrá tá okruhlina —

Svetlo, teplo odtial a odtial poprcháva? —

Nie, — to vlasť nám, to krajna, náš to dom

A v dome tom — praotec s národom!


Junač slovenská! spí, sní tvoj pevec mladý,

Sníva o materi, po krvi i po sláve;

Snom kvitnú divné dejín záhrady

Ovocie sľubujúc mädové a voňavé:

Snívaj, junač! potomstvo sa nahľadí,

Že, čo tušením zdalo sa mladej hlave,

To vešťba v bráne stojacích rokov,

To zrak za veky vidiacich prorokov!


Veď, prijde doba slavného prebudenia,

Trúba vzkriesenia zahrmí po nad lože,

Roztrhnú sa hmly svätoblahého snenia

A nádeje naše — hoj, čím skôr daj to, Bože!

Vešťby a sny v živôt, v pravdu sa zmenia! —

Vy v šedinách v mohylách už — byť môže —

V uveličení veriacich veselom

Slovo Slovenstva slavným stane sa telom!