Sirôtky: Rozdiel medzi revíziami

Smazaný obsah Přidaný obsah
Alekme (diskusia | príspevky)
nová
(Žiaden rozdiel)

Verzia z 16:58, 21. júl 2015

Súčasťou zbierky bola i Sládkovičova báseň Nad mohylou. Celú Zbierku nájdeme na [1]

I

Kto svoj národ nemiluje,

V tom i láska k Bohu hnije:

Kto nezná čo láska,

Ten roľa bez kláska.

K Bohu

Duch to básnický? — či vlastnosť dáka,

Čo si v každého srdce Slováka

Vložil, všemohúci Pane!

Neviem… znať nechcem! bo neistota

Sladší plod rodí, než zlá istota: —

Tvoja vôľa nech sa stane!…


Spievam o svojej drahej otčine;

O matke v nebi, ľúbej rodine;

O Tebe, všemocný Pane!

O žialoch svojich, svojej radosti;

Spievam o svojho srdca ľúbosti;

O tom, čo mi v citoch tane. —


— Duch to básnický? — či vlastnosť dáka,

Čo si v každého srdce Slováka

Vložil, všemohúci Pane?!

Len nechaj mi ju Tvoja dobrota;

Bez nej niet vo mne iskry života: —

Tvoja vôľa nech sa stane!


Jednoduchý dar

Chudobný som, Pane,

Drahy môj Bože!

Dary tvor Tvoj vzácne

Dať Ti nemôže; —

Lež, čo mám, to prijmi:

Je to kvetina

A dvoma púčkama

Haluz stížena. —

Srdce je — halúzka;

Viera — kvetina;

Nádej však a láska

Sú púčkov mená.


Potecha

Keď nádej sa minie

Pochybnosťou

A srdce Ti hynie

Zlou boľasťou,

Keď z tisícov ľudí

Toho sveta


Útechu nezbudí,

Nepohne Ťa: —

Vtedy hor do nebä

Výšky pozri;

Tam poteší tebä

Hviezda viery.


Nádej

Vernou družkou je nádej človeku,

Keď sa Boha sám nespustí,

Keď Mu slúži srdcom, ústy

V mladi svojej jarej, v zošlom veku.


Vždy prítomná je kresťanu nádej;

Ona s životom prichádza, —

A v život druhý sprevádza;

Podporou je sile jeho slabej.


Môžu rúzne života osudy

Zbaviť ho šťastia, majetku

A vrhnúť do nedostatku:

Nádej mu však neodlúďa nikdy.


Keď na mori šírom pobúrenom

Plavec v korisť padá, vode;

Čo i hynú člnky, lode:

Nádej pevná vládne prec’ rozumom.


A keď smrť do svojej ríše tmavej

Pojme tvora smrtelného;

Nádej člnka do svojeho

Vezme ho a vedie k ríše pravej.


Vernou družkou je nádej človeku,

Keď sa Boha sám nespustí;

Keď Mu slúži srdcom, ústy

V mladi svojej jarej, v zošlom veku.

Slovo Hospodinovo

Čarokrásnym zasvietilo bleskom

Slnko jasné ponad rod slovenský,

Kraje zlatým ožiarilo leskom,

Prebudilo živôt jarý, rezký; —

A priroda sťa by v predtušení,

Čoho svedkom stane sa divného:

V tichu volnom, v milom zadumení

Dlela Tvorca rozkazom mocného.


Tam ponad spevavé rodiny Turca

Nevídaný oblak letí,

Vo ktorom trôni vševládny Tvorca,

Keď previeva ponad svety;

Sťa druhé slnko oblak ten sa blíska

Nad polohou Turca milou,

Obžiari pláne, hole i skaliská

Storakou barvou spanilou.


Všetko s úžasom diviac sa díva

Nad zázračným týmto zjavom.

Čo toho príčina? v mysli prerýva;

Lež vždy najde sa v nepravom.

V tom oblak podivný vysieť zostane

Ponad stavbami Martina;

Vetrík šumivý hneď náhle prestane