Vystúpenie Ľ. Štúra na sneme 21. 12. 1847: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
rok |
Bez shrnutí editace |
||
Riadok 1:
{{Textinfo
| LICENCIA = PD old 70
}}
Ak jesto v krajine našej vec dôležitá, a jej šťastlivé rozhodnutie medzi najvrúcnejšie a najspravodlivešie túžby prislúcha, to je iste podľa môjho náhľadu do porady vzatý predmet urbárskeho odkúpenia; ak jesto, povedám, vec, ktorá u nás najväčšej pozornosti zákonodarcov zasluhuje, to je istotne vykúpenie úbohého ľudu poplatného. Každému je známe, v akom stave sa nachádza v krajine našej úbohý ľud poplatný, jeden každý zná a vidí, že je potlačený; samo cudzozemie až priveľmi dobre pozná vlasť našu po ňom ako miseram contribuentem plebem. Behom sto a sto rokov sa v krajine našej moc iného urobilo a vykonalo, len stav úbohého potlačeného ľudu sa skoro nič alebo veľmi máličko poľahčil. Nedávno, keď som bol tu v zhromaždení chudobného ľudu vec podotkol, zasl. vysl. Peštianskej stolice v jeho potlačení osud videl, spomenúc, že je to beh sveta, keď sa ten, čo v obci nižšie stojí, potlačí a ťarchu dane niesť musí, naproti tomu ten, čo sa v občianskom živote povznesie, práva dostane a v zácti stojí; ja ale v tomto vonkoncom žiaden osud nevidím a chráň Boh, aby v tom aj dáky osud ležal. Takýmto činom by sa stav potlačených v ľudskej spoločnosti ani polepšiť nedal. Vec ale celkom inakšie sa má. Osud (fatum) je nevyhnutná potreba prirodzená, tejto ale v štátoch a histórii nieto, ani byť nemôže, lebo tu na čele dejov stojí vôľa ľudská a sama história nič je nie iné, ako rozvíjanie a uskutočnenie tejto vôle. Bola síce vôľa, kedy v histórii osud, a to v štáte rímskom, keď rímskou zbrojou premožené národy pred Kapitoliom kľačiac celkom pod sebevoľu a samopanstvo rímske sa dostali, bo títo len z tej námery premáhali národy, aby pred svetom svoju mužskosť a silu preukázali a premožené národy tak, ako sa im zachcelo a páčilo, k svojmu osohu spotrebovali bez toho, žeby sa o duchovný alebo materiálny dobrobyt týchto národov boli postarali. Medzitým tento stav hrozný, ktorý v rímskom svete nachádzame, kde podľa jedného chýru jeho spisovateľa srdce sveta sa puklo, mohol sa tam udržať len pred vystúpením a uznaním kresťanstva, ktoré ako každému človeku tak aj každému národu slobodu duchovnú dalo a prisľúbilo a ktoré v pomeroch človečenstva celkom novú epochu začalo. Bolo, pravda, aj potom a trvá až podnes potlačenie národov, ale toto nie je viac v tamto veku na poriadku, ako to vo svete rímskom bolo. Tak teda je zo štátov a histórie osud celkom vyhnaný a priblížili sa naposledy časy, v ktorých následky slobody aj utlačený ľud pocíti a cez dlhé stoletia poľahčenie stavu svojho túžobne očakávajúc, vo vydobytých človečenstva dobrodeniach účasť brať bude. O tomto sa, pravda, predtým sotva svetu snívalo a hľa, teraz sa uskutočňuje a uskutoční, ako moc vecí, ktoré sa len snom a pium desiderium nazývajú.
|