Básnici XIX. stoletia: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
oprava kódu; náhrada zastaralých prezentačních tagů vhodnější konstrukcí |
<poem> |
||
Riadok 12:
</div>
<poem>
Ľahkomyseľne drnkať prsty
nech strún sa nikto netýka!
Kto lýru berie dnes do hrsti,
velikú prácu podniká.
Ak nevieš iné, odhúsf leda
radostný-bôľny pocit svoj:
nies’ svetu potrebný, a teda
ta s drevom svätým na pokoj!
Na púšti blúdime, jak s ľudom
raz blúdil Mojžiš ťažením,
a, čo; Boh vodčím rozžal čudom,
za stĺpom stúpal plamenným.
Za novších čias Boh takýmito
stlpami určil poetov,
v kraj Kanaánu aby títo
ľud viedli, zvaný svojefou.
Nuž, kto je básnik, napred všetci,
cez oheň-vodu s ľudom v pút!
Buď prekliaty, kto šmarí veci
ľudovej prápor; kliaty buď,
kto z chabosti či z lieni — hmoty
rab — zaostane: opodiaľ,
kým ľud sa morí, trudí, potí.
by vo tôni si spočíval!
Sú proroci, tí s ciachou falše,
rozhlasujúci klebetu:
vraj, zastaňme; nač’ kroky ďalšie,
bo zasľúbenia zem je tu?
Lož, nestydatá lož, juž snadne
broj miliónov povalí,
čo v úpeku dňa, hladne-smädne
živoria, naskrz zúfalí.
Až raz tak z hoja koša každý
si bude môcť brať jednako,
keď k stolu práva raz si navždy
prisadnú všetci rovnako;
keď slnce ducha zjasá-splesá
v oblôčkocb, i v tých sťaby dlaň:
len vtedy Iza riecť: zastavme sa,
bo. áno, tu je Kanaán!
A dotiaľ oddychu niet, dotiaľ
bor, Človeče, sa, nespočiň. —
Snáď život, hoc nám sily podťal
v tom, pláce nedá nám; no v klin
ked smrti sklesneme sťa družke,
zrak pod jej bozkom zavreme,
a na vencoch nás, na poduške
z hodvábu spustí do zeme.
</poem>
== Zdroj a poznámkový aparát ==
|