Básnikova otčina: Rozdiel medzi revíziami

Smazaný obsah Přidaný obsah
oprava kódu; náhrada zastaralých prezentačních tagů vhodnější konstrukcí
<poem>
Riadok 12:
</div>
 
<poem>
„Vlasť umelcova je ten šíry svet:<br>
on slávochýru hradská obýva,<br>
a zdĺž tej cesty jemu ženie sneť<br>
v česť každý vavrín, každá oliva.“<br>
Veď nechže, neodporujem,<br>
mu vlasťou, čo ho chová, zem:<br>
no srdce šepce mi, jak búši dnu,<br>
že básnik jednu má — len jednu otčinu.
 
Tá počína sa tichom vo príbytku,<br>
kde prah, naňž pamäť jeho v onen čas<br>
za predný koniec pritkla svoju nitku.<br>
keď na cestu sa vybral prvý raz;<br>
kam tento vodčí pomysel<br>
sa vracia, by si pohovel —<br>
i holúbka jak na korábu krov,<br>
na rodný sadne vše krb s čerstvou vetievkou.
 
Tam po známosti obstanú ho vtom<br>
z detinstva vrstovníci do nohy;<br>
mu rodič badká s milým prívetom<br>
v stret, kmeť už — ach, snáď už len nebohý —;<br>
na všetky kúty-vrzgúty<br>
naďapí, jak bol zvyknutý,<br>
hoc na íreku starý gazduje<br>
včuľ Čas: jak príde mu chuť, rúca, buduje.
 
Čo k nemu znie tam, dôverná reč: hoj,<br>
materinského mlieka sladký tok!<br>
Tá otvorila um mu, srdca zdroj,<br>
k rtom primkla sa, by zvýskly v popevok;<br>
na svite lásky nevinná<br>
jej srozumela dievčina,<br>
ňou „Milujem ťa...“ vyrkla vetu viet,<br>
či zlkala, smutná jak hrdlička, v odpoveď.
 
A úprimný koľ ľud je príbuzným<br>
mu citom, jazykom; spev jeho, vtač<br>
jak, od úst k ústam liece medzi ním,<br>
O sladkých zvukoch jasot abo plač;<br>
hruď každá je tam vnímavá<br>
pre pieseň, akú spievava, —<br>
i že z nej hlásku nezašlo, to znať,<br>
to čuť mu s istotou: ká rozkoš, blahodaf
 
I pokiaľ taký otáča ho ľud,<br>
čo v prsiach cíti, nôti ústami<br>
spev jeho, — potiaľ siaha, čierťaž tuť<br>
má spevca domov, za ňou neznámy<br>
on prišlec — zo zvukov čo stká,<br>
to vo skleníku rastlinka,<br>
jej vôňa, farba vyjde na márnosť;<br>
na svete jeden ľud, kraj jeho je a—dosť!
 
Ztaď, že ten národ, vlasť tú milovať<br>
vie nevýslovne: s mierou k odmene<br>
sa neblíži, juž poskytnú mu snáď,<br>
nevznáša v oltár zištné plamene;<br>
i hoci skrovne, zriedka nájsť<br>
ľza mzdu a vavrín: za tú vlasť,<br>
s tou vlasťou, vlasti tej len žije on, —<br>
jej ples, žiaľhlásajúc, keď udrie v piesne zvon.
 
Je šťastný, môž’-li hrdou lýrou svit<br>
jej slávy velebiť, ak sviežich rán<br>
niet z minula, i plachty podchytiť<br>
jej nádeje sa prajný zdvihol van!<br>
Spev, čo tu prsty vyvodia,<br>
je hallelujah národa,<br>
v dial sinú jeho ozon zalieta —<br>
a zo sna vyruší i pozdné stoletia.
 
No hoc ľud hynie, pustne otčina,<br>
hudúcnosť avšak mlčí, zavilec, —<br>
hoc hruď mu k piesni bôľ len rozpína,<br>
svoj domov poet neopustí preds’; —<br>
i, čo jak labuť omdletá<br>
smrť čaká vlastnú — on je tá<br>
národná závierka, spev labutin,<br>
on, smutný varita a zmierujúci syn.
</poem>
 
== Zdroj a poznámkový aparát ==