Verzia z 20:55, 2. september 2017 upraviť Wizzard (diskusia \| príspevky) 885 editací je v tom chaos, treba to rozdeliť na viac stránok Značka: vrátené ← Predchádzajúca úprava		Aktuálna revízia z 20:07, 30. december 2020 upraviť vrátiť Danny B. (diskusia \| príspevky) Byrokrati, Importéri, Správcovia 1 308 editací zpět původní obsah, který nebyl nikdy nikam přenesen Značka: manuálne vrátenie
Riadok 1: {{Textinfo \| LICENCIA = PD old 70 }} {{Upraviť}} '''Pavol Országh Hviezdoslav: Letorosty''' * [[Letorosty I]] * [[==Letorosty ~~II]]~~1 == 1. * [[Letorosty III]] Čo dávam, dávam z úprimnosti duše: raz myšlienky kvet a zas teplý cit, jak znútra práve k svetlu vzpláli samy bez okrás, lesku, farbidla. Ja nevedel sa nikdy zatajiť; ja vždycky nenávidel šalbu, mamy a strojenosti pravidlá: hluk prázdny široústych rečí, kadejaký lže zvodný obyčaj, kov falše, poklôn jalovosť, ňouž nepreráža ani krv ni kosť, hlaď pížovú a iných mastí krámy; mne odporným, čo prírode sa prieči, len pravdy si ctím prostý obličaj! Skrsne-li tedy pocit pravý v skrýši duše: jak hviezda v súmrak včasné zárivo, už vyrazený letí, letí čo šíp z kuše. Ó, duše mojej rýdze tkanivo, veď ruše sa mi s každou piesňou, ruše! ... 10. Ó, jak sa chvatom boli rozleteli 0 závod v zdarnom úsilí po stranách, po nivách tie naše dobré, pracovité včely! Kde kvietok, všade včelička si bzuká, hmyrí, dnu a von sa šúla, poberá sladký mok a zlatý prach, a hybaj s tým do úľa! Ó, ako neúnavne nosili, od svitu po mrk na žatevnej púti súc, jak to v bujnej ďateline kypí, a rozsýpa sa vonným skvetom lipy: by v dostač mala matička, samy v krušných dobách vyžili. . . Dnes? — Tyjú z toho trúdi! 19. Ó, mládež, drž sa verne ideálu! Bo keď sa spustíš vidiny, zapadneš v nížiny, i v svojej hrudi nájdeš iba skalu. Ja nezachytil som ho cele, len odrobinku . . . život súril už; no mám ho aspoň na nedele: raz v týždni blažený som muž! ==Letorosty 2 == 5. Splní-li sa kedy túžba moja žhavá, dosiahnem-li ozaj kýžený svoj cieľ, prv než mrazom zimy zbelela mi hlava, než jeseňou mi kvet mysle osinel? Abo žiaďby moje, sny a predsavzatia, pomyslov a plánov trblietavý zjav, nimiž klenba ducha hviezdne je posiata, keď ich vteleniu sa zákaz sudby bráni: bez splnenia, za nímž mreli od počatia, všetky — všetkých obsah len tak vyvzdychaný spadne kedys' rosou moju na rakev? Veď dosaváď ozaj robil som jak dieťa, ktoré z jará k nivám šiblo v svevoli: hoc kol neho všade roztomilé kvieťa, predsa krajšie kutí, sliediac po poli, až prebrodí krížom—krážom celé luhy, k vencu ale nemá kvetín ešte vždy… Tak pochodil i ja: kvetné srdcom dyhy vzpláli neraz, a preds' mluva moja pustá; no nie nerozhodnosť a či rozmar púhy, skutočnosť v tom vina: jej hltavé ústa dýchli ihneď skazou kvet mi na každý. A ja preds' vždy ešte mnoho chovám v hrudi, čo by v svetle božom rado vzplápolať, lúdi košieľočku, jaknáhle sa zbudí, košieľočku slovca, jemný patelat, dva ružové lístky na spôsob dvoch krílok, aby letkom mohlo v ten slovenský svet zaštebotať vtáčkom, skmitať čo motýľok; hej, citov tamprameň u prameňa tesne, a čo samochtiac by rýmu do kosílok, hmyr myšlienok v duši, srdiec, prvkov piesne… Tak mnoho bych vám mal ešte, mnoho riecť! 8. Mňa kedys' zvádzal svet, mi hovoriac: Reč, korú z domu vieš, ó, jak je lichá! Jak biedny nástroj ona pre snem prác, čo žitím srdca sú a duchu pýcha… Ta pohoď totú handru, odev vetchú, do ktorej hriech je haliť pomysly; máš krídla, známe, — no máš ich var' k letku? Jak však, keď strapy tebou ovisli!? — Ja nevetil im, zvodcom mladosti, ni slova na to — snáď bo protirečiť som neznal ešte v sebe súcosti; no hana tá, viem, začala sa priečiť mi k hnusobe až… a vtom dobrá matka ma privolala, čul som, vážil som: Jak? Reč tá matky nebola by sladká? Nie šatou vhodnou veľkým pomyslom? A rozhodlo. Zrak drahej matere sa vtedy sklenul ponad mojím žitím blankytom jasným v plnej nádhere, reč úst však tokom slávnym, roztočitým rozplynula sa duše mojej krajom, jej vlahou skvitla túžba mládenská; a od tých čias, mať chcem-li život rajom, len rieknem: na mňa, hunka slovenská!… Až ťažko chápať, zvodci mladosti, čo chceli ste s tým reči potupením? Však zhádol som: Aj, pečať podlosti vám udieram v tvár! — tak váš bľabot cením; vy chceli ste, by stromček uschnul nahý, zhrýzť stržeň jeho, podryť korene; no prerástol lesť! Plný sily, váhy, košatý šumí z tých čias nadšene: Ó, mojej matky reč je krásota, je milota, je rozkoš, láska svätá! Je, vidím, cítim, celok života! Môj pokrm dobrý, moja čaša zlatá, a moja odev, ktorej neviem ceny… Buď požehnaný, kto sa pohodil v tom so mnou, trvá pri tom nepremenný! Buď kliaty, kto sa zaprel, odrodil… O, bár bych stačil vysať všetku slasť, čo ona skytá, nastoliť ju v slove — znal súhrn skvostov ukrytých v nej nájsť, v ne obliecť svoje zjavy myšlienkové! Lež, priznávam sa, labužník som slabý a haviar s tupým, krehkým toporom — Medzitým ona — v ľude steká žľaby, na Tatre vlaje krásy práporom… 31. Ó, prečo som nie víchrom, nie búrou hroznou, náramnou!? Jak zmraštil by som razom čelo! Sieť žíl na ňom zhľuzil v hnevu spuchliny, obrvy stiahol, skráňmi zasinel, zbrnavel v obličaji, zblýskal zrakmi, za bleskom zhrmel kliatbou rachotnou, vo všetkých článkoch schvel sa zimnične, zdychčaný schvátil čierny oblak, pomsty to na seba plášť! Rozpäl perute naširoko i priam ich stúlil zas v klin bodavý, vdol strelil nečakanou nehodou, bičom spráskal tisícoro — strapcovej káry ponad onen trh, kde šaľba reč i tovar, miera, váha, a vtrhol valným prúdom nešťastia, kométy metlou vtrielil žeravou tam medzi tlupy čachrujúcich lotrov, klamárov drzých, denných zlodejov! Sprevracal svätokupčie stoly ich, ich pokryvačné šiatre strhal, modly trón rozkotal! — Im v štice vrepil sa paznechty supa, na zem povalil cudzopasníkov, do ich vantrubov z mozoľov čestnej práce vytučených zavŕtal smršťou! Scupkal ľadovcom po lebkách smilstvom-vilstvom vyplzlých, lže jazyky im zmiatol bábelsky, dych sírou otrávil — a otrasúc múrami stavby do koreňov, v nejž snemujú hrešiac, krivdiac kramária, ju zrumil celú, a tak pohrobil v jej vlastný pelech luzu diabolskú … Ó, prečo som nie morom, vôd spustou vášňou schvátenou!? Jak vzbúril bych sa voskrz, do dna až! Odklopil krútňav desné korytá, teremy hlbín šíre roztvoril: z nich, temenom z pien mračných diadém, jak Neptún vyvstal neskrotitedelný! Hruď prílivom zdul, prúdo-ramená roztiahol mocne šustom, kypením, nadrážil vlny rudo-hrebenaté, kudlaté pereje, i zajal ich čo čriedy, kŕdle všakých rybích potvor a oblúd, príšer obojživelných, ich tlamami však vo breh vhryzol sa! A drvil ho a v priepasť potápal — ba vylejúc sa jedným valom naň, i splákol takoj jedným omytím celučký priestor, veletanier plochy: že zlesknul by sa v slnku ani ostrov nádherou vesny práve zrosený, ni zora jarným dažďom skúpaná, a novou zemou skvitnul bohate! Tak očistil bych od brudu a hmyzu kus zeme ten — snáď líce švárne, snáď materské ňadrá, milostivé ústa, bok srdečný či lono úprimné, alebo čelo dumy, ducha temä — tak ošetril bych v neduhu ho, vĺn obväzom nežným otočil mu rany, úrazy scelil, zdravím ružovým zmaľoval všetok, skvostne zašatil, vystrojil: lebo ochránil bych vraz ho od hávede uchvatiteľskej, od hnusných pandráv, požierajúcich žeň jeho v rozvitku už, od hadov ovíjajúcich jeho hájov vetvy, od vipier z krovín jeho sipiacich — od šeliem, bestíj, ktoré neštítia sa oceánu rúhať, protiviť, keď nachľastali vláh sa jeho dúškom, naň hubovať a kydať potupu, v šum jeho revať besom divokým, tak prerúšať ho v svetodejnej pejme… Ó, prečo som nie sopkou tou záhou zeme pálčivou!? Jak zhromadil bych všetky svoje ohne v jednotnú vatru jak vše gazdiná ohrebie svoju — zlúčil v silnú pahreb žeravé uhlie, ako vo vyhni robieva kováč — hlavne, pochodne blkotajúce skupil v ohniska stred veležiarom, ako blýskavica krídlami víchra svoje pohŕňa v hranicu noci… A tou tuhobou spojených plamo-vzprúh a žihadiel bych podložil sa pýche tyranskej pod ťažké dlapy, pod dláviace päty a dopekal ju! Krve cievami až do srdca a stržňov vetvovím až v mozog jej sa šinul vriacou miazgou, jak ortuť stúpal pále po stupňoch: tam horiacim sa rozlial jazerom a v svedomí, v jej čiernom svedomí zblbotal lávou svitkajúcej muky! A bleskom súžby striekal, bolesti sa jagal bublinami: že by vtom do šialeného tanca skočila, hupkala žihom, osŕkajúca pre špenie desné, ofukovala si, olizovala zvädlým jazykom pýr podošví, i zúfalstvom sa zvila, o jednu kropaj chladu zúpela jak onen boháč… chcela uvrznúť, sa vrhnúť trebárs v morskú mohylu — No prekaziť ju v tom a potrest jej povýšiť ešte po najstrmší štebeľ rebríka káry: razom vypučil bych kôru zeme pod ňou v závratnú výš a tam vyrkol ortieľ: — tróň a škvar sa! A jak by trovou dochádzala už na koniec totých trápnych nerestí, čo vyhútala sama, nadieľala: bych rozzevil svoj hrozný pažerák, svoj kráter zhuby, lievik Danteho ten zatratenia — a ju prepadil veň: v studňu plamu, v pekla kotlinu! Tam spálil ju; no ako šamotinu sprúdených kovov, trosku netrebnú, nestroviteľný prísmud, zo žalúdka i vychrlil zas nekľúdny jej prach, privolal víchru: prázdnom sveta rozmeť! Privolal moru: rozmy, potlač ho, nech zhynie stopa i jej popola, ináčej, ako zniklo Pompeji!… — Takto, jak som, ach, človek bezvládny, bez moci pridať dôraz svätohnevu a pohoršeniu výkon odplaty: keď vývodiť zriem zlobu, podlosť skvieť sa, a pravdu klesať, pykať nevinu: čo môžem proti?… Do pŕs vzbúrených pozapriem päste — skloním biednu hlavu, a horkosť duše v slzách vylievam — — 40. Cestou života Moja cesta životná nebola ver´ hladká posiaľ, ani nebude, vidím, napozatým: či prerazí nejedny budúcnosti vrátka, či najbližšie prerve sa, že sa domov vrátim. Tvrdá bola, skalnitá zavše, hrbolatá, samá chrochoť, číry štrk, čo zuráža nohu; no že aspoň nebola plná špiny, blata a ja čistý kráčam — i za to chvalabohu! Stávali ňou prekážky všaké, visuť zrázu hrozila mi, priepasť tam, inde závoz zrady; no že čo len celistvosť podržal som rázu, i to niečo znamená — buďme tedy radi! Nebola tiež posiata palmovím a kvietím, osud mi ju nevystrel zdobnej po pažiti: ťažký môj klus, námahy — k cieľom nezaletím; no i chtivosť šľachetná váži v ľudskom žití. Zhrešil bych však nespomnúť aspoň oné kvietky, čo bohate zakvitli cesty na pokraji: mnohý pošiel za širák — stešili ma všetky; šťastne chrastiam vyhnul som, kde sa zmija tají. Doháňali cestou ma súpútnici, ale zriedka ktorý prehodil: Braček, poďme spolu; tí prebrnkli na bričkách šťastia, prášia v diale — iní prešli omrzlí, žujúc čajsi smolu … To skusujem: málo je súcitu, ej, málo! Srdcia sú jak kamenie, zvariača toť cesty; priateľstvo, ach, dávno kdes´ v tôni pozaspalo; láska, pomoc, obeť: to zvuky starej zvesti. Nech však bude - totým, čo letia, nezávidím; tých, čo bočia zaryte, poľutujem v tichu. Akýkoľvek pokrok môj: zaň sa nezastydím — poďme, nôžky, varyto, hraj mi k chôdzi — ichú! [[Kategória:Pavol Országh Hviezdoslav]]

Letorosty: Rozdiel medzi revíziami