Vystúpenie Vladimíra Clementisa v diskusii o jazykovej otázke zorganizovanej Štefánikovou spoločnosťou v Bratislave 18. 11. 1937: Rozdiel medzi revíziami

| ZDROJ = „Jednota", 4. decembra 1937, roč. 1., č. 28, príloha str. 3 až 8

''Citované podľa:''

Myslím, že základné tézy pána prof. Pešku sú mylné. Mylné je, ak niekto za podklad diskusie by chcel vziať otázku ako sú pomery Čechov a Slovákov ustálené zákonom. Takéto vysvetľovanie by nás mohlo zaviesť do závozu.

Prof. Peška vychádza z predpokladu jednotného národa československého a poukazuje na to, že práve v dnešnej dobe, keď sme politicky ohrozovaní, treba zvlášť prízvukovať túto jednotnosť Toto prízvukovanie však ešte nezmení nijako zásadne sociologický fakt. Lebo vlastne niet jednotného československého národa, ale sociologickým faktom je národ slovenský a národ český. Treba sa zaoberať otázkou, či táto skutočnosť môže, alebo by mohla znamenať ohrozenie republiky i československého štátu. Myslím, že nie. Práve naopak. Uvedomiť si, že tu jestvuje národ český a slovenský, znamená síce odstránenie ideológie ktorá hovorí o jednotnom národe štátnom, ale myslím, že je to šťastím pre nás. Treba si uvedomiť, že v republike žije toľko a toľko Nemcov, Maďarov a iných. Neprospelo by štátu, keby sme hlásali, že táto republika je republika národná. Tak by sme týchto druhých občanov nepresvedčili o povinnej obrane tejto republiky.

Neobstojí teda ani politicky dôvod, že naša existencia by vyžadovala potrebu hlásania jednotnosti národa. Práve naopak. Len čo si uvedomíme, že zdrvujúca väčšina kultúrnych, politických i literárnych pracovníkov slovenských je presvedčená, že je tu národ slovenský i český, tak ostáva len nepatrná a ľahká úloha presvedčiť tých, ktorí ešte kolíšu, že treba sa vyvarovať všetkého, čo vyvoláva trecie plochy medzi národom českým a slovenským. Vlani to krásne vyjadril sjazd slovenských spisovateľov v Trenčianskych Tepliciach. Len čo akceptujeme stanovisko rovný s rovným, tak sa zbavíme všetkých ilogizmov, predovšetkým hlásania jednotnosti československého národa, čo je konštrukciou, ale nie sociologickým faktom. Z toho stanoviska hľadiac na otázku slovenčiny a češtiny na Slovensku, teda ako rovný s rovným, bolo by treba vytýkal niektorým českým kruhom nepochopenie pre dnešný politicko-sociálny i duchovný stav slovenského národa.

Prof. Peška poukázal na to, že jazyková otázka je dosť podradná. To by šlo, ale myslím, že mladý slovenský nacionalizmus kladie na otázku jazykovú veľký dôraz z pochopiteľných príčin. Slováci nemajú také dejiny ako Česi, a preto je táto otázka taká citová. A tu musím vytýkať nedostatočné rešpektovanie tohto citu. Ja dosiaľ nechápem, prečo sa robia také lapálie tým, že boli vyhlášky na fakultách písané do posledných čias po česky. Prečo? Sú na Karlovej univerzite písané po slovensky? Je vecou taktu, aby vyhlášky boli písané po slovensky, aby i úradovanie sa dialo výhradne v jazyku slovenskom. Otázka prednášok je otázkou komplikovanejšou. Je ťažké žiadať, aby sa o českej kultúre, hudbe prednášalo po slovensky. To je sčasti oprávnené, ale mám dojem, že sú určité predmety na univerzite, pre ktoré má slovenčina dostatočnú terminológiu a ktoré by sa bez ťažkostí mohli prednášať po slovensky. Prečo napríklad by sa na právnickej fakulte nemohlo prednášať po slovensky? Na druhej strane chápem, keď na filozofickej fakulte prednášal prof. Mukařovský po česky. Teda Slovák, ktorý sa dostal na univerzitu českú, ak má prednášať o veciach, ktoré nevyžadujú presnú terminológiu, nech prednáša po česky, ale na druhej strane, keby išlo o špeciálne otázky slovenské, nesmie byť z českej strany námietok, aby prednášal po slovensky.

Prof. Marušiak veľmi zle porozumel, ako to myslel dr. Poničan s plebiscitom. Nikomu, ani dr. Poničanovi, nenapadlo vysloviť požiadavku plebiscitu. Takáto požiadavka by musela byť odmietnutá. Druhá poznámka: Je nepochopiteľné, keď mi prof. Štúr chce imputovať, ako by som ja chcel, aby Česi na Slovensku hovorili po slovensky. Chráňboh. Ani ma nenapadlo. Vyslovil som len požiadavku, že bolo by želateľné, aby na univerzite sa prednášalo po slovensky, kde to vyžaduje štruktúra prednášok. Na tejto diskusii sa rozchádzame v otázke: jeden národ, dva národy. Tešíme sa, že o veci bude prof. Štefánek prednášať na seminári. Na prednášky prídeme. Hovorilo sa, že máme tvoriť politické, hospodárske i kultúrne spoločné hodnoty. To nemyslia azda ani vážne tí, čo to hlásajú. Rozhodne musíme žiadať zo všetkých strán, aby sa bral zreteľ na politickú situáciu, ktorá je veľmi nebezpečná.

Mýli sa Priateľ Bartek, že otázka jazyková je najdôležitejšou otázkou dneška. Nie je to tak. Stavať túto otázku ako osudovú otázku dneška je politická chyba alebo ešte niečo horšie. Bolo by však želateľné, aby sme pochopili jednu vec: O týchto otázkach vedeckého charakteru, o otázkach, ktoré majú politickú váhu, možno diskutovať, netreba sa nám pred nimi uzavierať, netreba volať o pomoc legionárov. Prosím len, aby sa na nás nešlo s nejakými demagogickými otázkami, to by sme zásadne odmietli. Mladá slovenská generácia si veľmi dobre uvedomuje, čo znamená pre ňu spolužitie s českým národom. Všimnite si, že i tí, čo sa stavajú stopercentne na stanovisko slovenského národa, dnes i v budúcnosti sa k nám hlásia.

'''Pramene:'''

„Jednota", 4. decembra 1937, roč. 1., č. 28, príloha str. 3 až 8