Prejav Jozefa Tisa v Banskej Bystrici: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
Bez shrnutí editace |
typo |
||
Riadok 3:
}}
Po tieto dni je tomu práve šesť rokov, čo som zavítal sem do Banskej Bystrice. Vtedy som prišiel ako prvý predseda slovenskej vlády po dosiahnutí autonómie Slovenska. 6. októbra 1938 splnili sa naše dávne túžby a zjednotil sa národ. Všetky vtedy jestvujúce strany politické na Slovensku zlúčili sa, aby sa dali do služby zjednotenému národu. Túto službu viedli sme preto tak, ako sme ho začali robiť, lebo sme si boli vedomí, že je prirodzeným zákonom každého národa, že len keď všetci jeho príslušníci ťahajú za jeden povraz, len vtedy môže byť národ šťastný a blažený.
Od 6. októbra pracovali sme v znamení jednoty národa. Tomuto zjednoteniu národa možno ďakovať, že historický beh udalostí neprebehol ponad nás naprázdno, ale slovenský národ dožil sa toho, čo je odvekou túžbou a snahou každého národa, mať svoj vlastný samostatný štát.
Riadok 13:
Keď sme si takto odbavili svoju poctu voči mŕtvym a padlým, neučinili sme ešte zadosť celkom nášmu smútku. Iba krátky úsek z bojového frontu som prekonal cestou sem a videl som hrozné stopy toho, čo porobili naši protivníci. Rozbúrané mosty, zničené hradská, popálené domy, po cestách sa túlajúci ľudia a aj na vás vidím, aké hrozné stopy nechal vo vašich srdciach ten sľubovaný „raj". Čo som videl tu po našich cestách, videl som kedysi na Ukrajine. Beznádejne valiace sa zástupy ľudí, ktorí nevedeli, kam idú, z ktorých tvárí nevedel sa vylúdiť úsmev, ktorých ústa nedávali nijaké sebavedomie, lebo zotročený ukrajinský ľud za štvrťstoročného boľševického jarma stratil svoju ľudskú podobizeň. A Slováci, vy ste v tom „raji" boli dva mesiace. Bol že to raj! Iba cherub vám ešte chýbal, aby ste pamätali, že je to naozaj raj. Ten plamenný meč cheruba bol medzi vami. Chodili chlapčiská medzi vami, bili a vraždili, kto im pod ruku prišiel. Nuž, myslím, všetci Slováci máte toho raja dosť. Máte dostatočnú pamiatku, aby ste povedali, že Slovák si nikdy viac nežiada takýto „raj".
Prišiel som do Banskej Bystrice, aby som dal zasa výraz podobnému zámeru, ako po 6. októbri 1938. Vtedy, ako som povedal, patrila moja návšteva idei zjednoteného národa, idei znovuoživenia slovenského ducha, tomuto chcem dať výraz a tomuto dávate výraz spolu so mnou vy všetci oslobodení a tu prítomní. Oslobodením Banskej Bystrice bola zasypaná priepasť, ktorú odveký náš protivník vykopal nielen do nášho štátneho územia, ale vykopal túto priepasť aj do nášho slovenského národa, aby ho na večné veky zabil, zničil a pochoval, pre nič inšie ako v prvom rade pre život slovenského národa. Pre život slovenského Tohto si musíme byť dobre vedomí, lebo ani dnešný boj na Slovensku sa nevedie národa vrhli sa naši nepriatelia útokom aj proti slovenskému štátu, v ktorom štáte musí vidieť každý rozumný človek, a to nielen Slovák, ale aj nepriateľ, najvhodnejší nástroj národného vzrastu a slovenského života. Kto chce ubiť národ, musí mu najprv rozbiť štát. Keď mu rozbije štát, s národom si ľahko poradí. Naši nepriatelia nemohli otvorene takto vysloviť, čo sledujú, že im zavadzia slovenský štát. A je to celkom prirodzené. Že sú protivníkmi slovenského národa, to sme skúsili od Maďarov, ako aj od Čechov rovnako. Bojovali proti slovenskému národu Maďari tak, že už hovorili, že niet slovenského národa a bojovali proti národu slovenskému aj Česi. Nechceli ani na ústa vziať meno „slovenský národ". Dobre viete, za čo sme bojovali celých dvadsať rokov. Bojovali sme, aby legitimovali naše vlastné meno slovenského národa, lebo dávali nám mená: slovenský ľud, vetev československého národa, ale vlastné naše poctivé meno, slovenský národ, nikdy nechceli vziať na ústa. Bolo to zámerné.
; Podvody sa nevydarili
14. marcom roku 1939 k menu „slovenský národ" pristúpilo slovo slovenský „štát". K pôvodnej prekážke, ktorou bol národ, pridala sa prekážka druhá — štát.
Beneš, najväčší nepriateľ Poliakov, konečne hľadal cestu k Poliakom. Nešťastie ich, samozrejme, natoľko zbližovalo, že si podali ruky. A Beneš iba cestou Poliakov, s ktorými urobil zmluvu pre budúcu spoluprácu, prišiel k tomu, že si ho začali všímať veľmoci. Nebol by ale Beneš Benešom, keby bol zmluvu dodržal. Zradil Poliakov a nechal zmluvu s Poliakmi, len čo videl, že sa vetry začali ináč krútiť. On vždy robil ako kohút na komíne, ktorý sa vždy tam obrátil, odkiaľ vietor duje. Keď vojnové udalosti ukazovali, že by bolo dobré obrátiť sa na východ k sovietskemu Rusku, nechal Poliakov a chytro sa nastrčil sovietom za sprostredkovateľa medzi sovietskym Ruskom a medzi Európou. Prirodzene na takéto partie je vítaný každý hráč, tým väčšmi taký, ktorého sa možno čo najľahšie zbaviť. Takto sa zrodila zmluva Beneša so sovietskym Ruskom. Táto zmluva vraj hovorí o utvorení Československej republiky. Pýtam sa ale z tohto miesta, kto dal Benešovi právo, aby mohol hovoriť v mene Slovákov? A idem ďalej: mohol by som sa pýtať, kto poveril Beneša, aby konal v mene českého národa, aby v mene českého národa robil zmluvu so sovietskym Ruskom? Viem o protestoch, ako Česi doma zatracujú politiku Beneša so sovietmi. My Slováci tým väčšmi sa ohradzujeme, aby Beneš v mene našom hovoril, že aj my by sme mali patriť do Československej republiky, ktorá by bola v sfére sovietskeho Ruska. Slovák nechce byť nikdy iným ako Slovákom. Boli sme proti boľševizmu za starej republiky i vtedy, keď sa uzavierala prvá kultúrna dohoda so sovietskym Ruskom a budeme proti tomu i teraz, lebo sme nielen z kníh a časopisov poučení o tom, čo je boľševizmus, ale skúsili sme to na vlastnej koži. Po Slovensku sú rozsiate hroby, popálené domy, zničené mosty, zničené existencie Slovákov a povyháňaný ľud zo svojich domovov. To je boľševizmus! Nuž Slovák bol a bude proti boľševizmu. Neželá si ho a bude proti nemu bojovať do poslednej kvapky krvi.
| |||