Europe at the Crossroads

Údaje o texte
Titulok	Europe at the Crossroads
Licencia	PD SK

Europe at the Crossroads
Memorandum Milana Hodžu o stredoeurópskej federácii zaslané Ministerstvu zahraničných vecí Spojených štátov začiatkom roka 1944
1944

I.

Môže a nemusí byť pravdou, že kto je pánom Prahy, je pánom Európy. V každom prípade len čo československá exilová vláda vstúpila do sovietskej sféry, Praha sa stáva nástrojom pre moskovský komunistický Drang nach Westen. Slovanský nacionalista môže byť nadšený z neslýchaného rozšírenia slovanského myslenia alebo vplyvu až po Prahu - tradičné centrum kultúrnych a politických úsilí Slovanov. V skutočnosti však slovanská civilizácia pramenila a orientovala sa na také ideály, ako sú humanitná demokracia, slobody jednotlivca i národa a sloboda myslenia a vyznania. Mnoho českých predstaviteľov od Jána Huša cez Komenského, Palackého až po T. G. Masaryka svoj život zasvätilo týmto ideálom. Slovanstvo Moskvy je podstatne odlišné. Niektorí cárski diplomati používali slovanský romantizmus na propagandistické ciele. Tak je to aj dnes. Do konštruktívnej politiky však propaganda nepatrí.

Slovanské národy Európy sa zúčastnili na terajšom zápase za mier v podstatne väčšej miere ako za prvej svetovej vojny. Čím väčšia je ich účasť vo vojne, tým väčšia je aj ich zodpovednosť za hlavné princípy povojnového usporiadania. Práve história slovanských národov ponúka najtragickejšie argumenty proti rozdeleniu Európy na sféry vplyvu. Poliaci, Česi, Slováci a národy Juhoslávie boli obeťami mocenských sfér po celé stáročia. Preto všetky tieto národy okrem Čechov v exile s uspokojením a skutočným nadšením uvítali povojnový plán medzinárodného usporiadania, založený na rovnoprávnych suverenitách všetkých národov, veľkých rovnako ako malých.

II.

Dr. Beneš sa verejne pokúsil vysvetliť svoju politiku špeciálnej sféry tým, že obvinil západné demokracie zo zrady, ktorej obeťou sa Československo stalo v roku 1938.

Zo svojej dlhej osobnej skúsenosti v Spoločnosti národov sa Beneš musel objektívne poučiť, že na pád našej krajiny v roku 1938 nebola potrebná osobitá zrada. V skutočnosti to bola absencia európskej solidarity proti agresii, ktorá umožnila intenzívne oživenie nemeckého imperializmu. Každý dúfal, že bude ušetrený alebo bude schopný uzavrieť s agresorom kompromis. Nebola to iba skupina zlých ľudí, ktorí súhlasili, aby katastrofa zachvátila Európu a svet. Bol tu neadekvátny systém, ktorý sa stal podhubím pre zlých ľudí a ktorý sám so sebou prinášal prvky nejednotnosti a rozporov. Bez ohľadu na to, aký silný vplyv malo Francúzsko v roku 1919, bola francúzska sféra (a nielen ona) odsúdená, aby sa rozplynula do vzduchu. Nijaká sféra nieje dosť silná na to, aby sa ubránila proti zvyšku sveta alebo hoci len proti svojmu protivníkovi. Francúzsko nebolo úspešné pri ochrane malých vo svojej sfére. Sovietske Rusko napriek veľkolepým vojenským zásluhám však týmto národom svojou ochranou radosť neprinesie.

K zrade Československa došlo v roku 1938. Vtom momente bolo nevyhnutné vyvodiť politické dôsledky. Čo sa však stalo? Po francúzsko-britskej „zrade“ prezident Beneš dostal kategorické uistenie, že sovietske Rusko môže na priamu výzvu intervenovať ani nie tak na základe dohodnutých záruk, ale jednoducho ako pomoc príbuznému slovanskému národu v núdzi (...) Český štátnici však napriek svojmu zúfalstvu cúvli pred dôsledkami takéhoto rozhodnutia, nazdávajúc sa, že by toto mohlo nacistom umožniť vyhlásenie ideologickej „svätej vojny“ proti boľševizmu, čím by sa paralyzovala verejná mienka na Západe a Československo by sa dostalo do krížovej paľby medzi dvoma tábormi“ (R. Seton-Watson: A History of Czechs and Slovaks, s. 364-365.) Uvážlivý úsudok Setona-Watsona nik nevyvrátil. Československí vodcovia nezávisle od toho, ako bolo Nemecko a Rusko pripravené viesť vojnu, naozaj „cúvli“, pretože ani oni, ani ich národ si neželali, aby boli považovaný za „predvoj boľševizmu“. Formálne bolo rozhodnutie v rukách dr. Beneša, lebo vláda, ktorú viedol autor týchto riadkov, rezignovala 21. septembra, zatiaľ čo ruská ponuka prišla o niekoľko dní neskôr. Takže sovietsku ponuku odmietol dr. Beneš osobne.

III.

Za novou Benešovou zahraničnou politikou sa môže skrývať niečo iné. Benešov minister zahraničných vecí nedávno po stretnutí s prezidentom Rooseveltom na otázky novinárov odpovedal, že Československo má takú polohu, ktorá ho núti postupovať práve tak, ako postupuje jeho prezident. No zdá sa, že aj iné národy majú podobnú polohu. Za odpoveďou ministra zahraničných vecí sa však mohla skrývať narážka, že ruský parný valec sa ženie dopredu a možno bude bezpečnejšie ľahnúť si pod neho, ako nebyť vôbec nikde.

Sovietsko-československá zmluva je pokusom legalizovať budovanie sfér. Vláda Spojených štátov veľkomyseľne vyhlásila, že zmluva nie je v rozpore s celkovou bezpečnosťou. Dôveryhodnosť pripisovala najmä dobrej vôli jej signatárov. Zmluva však nepochybne napomáha utváranie sfér, ktorých katastrofálnym dôsledkom možno predísť len na základe systému spoločnej zodpovednosti.

IV.

Bol dr. Beneš oprávnený pomáhať Sovietom pri ich utváraní sféry „bezpečného pásma“ svojou jednostrannou aktivitou mimo rámca Veľkej trojky? Formálne áno. Ale politicky?

Dňa 25. novembra 1941 vyhlásil: „Nikto z nás nemá do budúcnosti právo zaväzovať náš ľud a náš štát v akýchkoľvek základných vnútorných alebo medzinárodných otázkach. Našou úlohou je pracovať tu (v zahraničí) a vykonávať všetky funkcie len do chvíle, keď sa budú môcť naši ľudia doma vysloviť k budúcej vláde“.

Dr. Beneš mohol mať dobré dôvody takto hovoriť. Pravdepodobne by však vystúpil inakšie, keby si mohol byť po vojne istý konečnou podporou väčšiny obyvateľstva vo svojej krajine, čo sa týka „vnútorných i medzinárodných záväzkov“. Preto sa rozhodol zabezpečiť svoju vlastnú pozíciu a pozíciu svojej strany aj v prípade, keby doma nemohol počítať s väčšinou. Sovietske sféry sa nestarajú o demokratické väčšiny.

Priatelia dr. Beneša boli zamestnaní umlčiavaním pochybností medzi jeho stúpencami v Londýne. Oslavovali jeho múdrosť, jeho sovietsku politiku, ktorá má Československo ochrániť pred sovietizáciou a tak uchovať všetky demokratické inštitúcie v našej krajine. No v skutočnosti sa jeho exilová vláda vzhľadom na predstavy o svojom budúcom postavení doma po vojne prejavovala neurčito. V kontroverznom vyhlásení, ktoré 19. Augusta 1942 „s vedomím amerického ministerstva zahraničných vecí“ publikoval československý veľvyslanec vo. Washingtone, vláda vyhlásila, že nikto, ani ona, ani prezident, ani nikto v zahraničí nie je oprávnený rozhodovať alebo ovplyvňovať vnútorné usporiadanie Československa. No už predtým, 7. mája pri predstavovaní britského veľvyslanca československej vláde Beneš vo svojom prejave v Československo-britskom inštitúte v Londýne povedal: „My (exilová vláda) sme pripravený. Všetky naše plány sú pripravené, vychádzajú z československej vnútornej reformy, ktorá sa týka štátnej správy, decentralizáce, systému politických strán atď.“ Prezidentské sedemročné obdobie však vypršalo v decembri 1942. (To za predpokladu, že rezignácia z 5. októbra 1938 nebola právoplatná ako všetko, čo nasledovalo po Mníchove). Štátna rada v Londýne, ktorej členov z pozície osobnej moci vymenúva prezident, predĺžila prezidentovi volebné obdobie dovtedy, kým nebude možné doma po vojne vypísať voľby.

To vzápätí urýchlilo diplomatickú prípravu rusko-československej zmluvy.

Po návrate z Moskvy dňa 4. februára dr. Beneš predniesol prejav v Štátnej rade v Londýne. Oficiálny československý bulletin v New Yorku z toho dňa cituje Benešovu zmienku o vnútornej reorganizácii Československa:

„V každom meste a v každej obci budú ustanovené výbory, najprv aby viedli zápas, neskôr, aby sa stali jadrom demokratickej verejnej správy.“

Treba zdôrazniť, že predvojnová československá miestna samospráva bola skutočne demokratická a pracovala naozaj dobre. Po vylúčení kolaborantov mohla práve tak dobre pracovať aj po vojne. Ako sa zdá, Benešove názory na „demokratické vládnutie“ boli ovplyvnené sovietskym vzorom. Dokonca jeho slovník napodobňuje sovietsku ústavu, podľa ktorej musí existovať Jadro“, ktoré „vedie“ organizácie. Rovnako v Juhoslávii boli ustanovené výbory, aby organizovali orgány pripravené prevziať vládu. V Československu sa musia teda legálne volebné obvody zmiesť zo stola, aby mohli prísť práve „Jadrá“ k moci.

V bulletine sa ďalej hovorí:

„Dr. Beneš navrhol utvoriť stranícky systém pozostávajúci z troch strán: ľavice (komunisti), stredu (socialisti) a pravice (zvyšok), o ktorom rozhodne suverénny ľud. Dr. Beneš takéto usporiadanie odporúča a netají svoj zámer po páde Nemecka podľa tohoto princípu zostaviť vládu.“ Nehľadiac na zdvorilú poznámku - „o ktorom rozhodne suverénny ľud“ -zdá sa, že dr. Beneš pozná rozhodnutie slobodného ľudu už vopred, pretože „netají svoj zámer zostaviť vládu.“

Predpoklad, že dr. Beneš využije svoje priateľstvo s Moskvou na ochranu Československa pred sovietizáciou alebo na „záchranu československej demokracie“, je preto iba hrubým zveličovaním. Či už Beneš v Moskve dostal a prijal nejakú radu, alebo, čo je pravdepodobnejšie, dosiahol podporu Moskvy, naďalej iba pripravuje svoju osobnú moc v Československu. To je nezlučiteľné s tou účinnou demokraciou, ktorá bola politickým výrazom Čechov a Slovákov, ich republiky, pokiaľ by mal akýkoľvek prezident rešpektovať ústavu.

V.

Československo sa vo svojom pôvodnom stave môže stať pilierom demokracie v oblasti medzi Nemeckom a Ruskom možno v rámci širšej federácie, ktorá by zachovávala priateľstvo a vďačnosť voči Spojeným národom vrátanie Ruska. Táto krajina si zaslúži lepší osud, ako byť obeťou osobnej moci kohokoľvek alebo sovietskeho systému v akejkoľvek podobe. Aj Česi určite odmietajú každé podobné riešenie. Navyše Slováci, až na zopár výnimiek, trvajú na spravodlivej samospráve, čo je nezlučiteľné s tvrdým centralizmom dr. Beneša a jeho prívržencov v exile. Pokiaľ ide o Podkarpatských Rusov, t.j. ich príbuzných v Spojených štátov, nedávno sa stretli v New Yorku s ministrom Masarykom, ktorý im sľúbil, aby ich upokojil, právo slobodne sa rozhodnúť, či zostanú v Československu, alebo sa pripoja k sovietskemu Rusku. Tí, čo sú doma, vedia najlepšie, čo robiť. Československo však rozhodne nie je výnimkou, pokiaľ ide o základnú nevyhnutnosť hneď po vojne a pod ochranou aliancie zabezpečiť ľuďom politickú slobodu a slobodné voľby. Výsledok možno len ťažko spochybniť: samospráva, federácia, reprezentatívne vlády, Štyri slobody, vďačná lojalita voči Spojeným štátom, Veľkej Británii a Rusku. Nijaké „sféry záujmu“, ale členstvo v medzinárodnej organizácii všetkých spojencov, ktorá by vychádzala z rovnoprávnosti suverenít.

Záver

Požiadavka nastolenia skutočného mieru, všeobecných volieb a slobodných plebiscitov v strednej Európe sa na prvý pohľad môže zdať príliš odvážnou alebo iba ťažko uskutočniteľnou. Je to však presne ten proces, ktorým možno dosiahnuť rozhodujúce výsledky v mnohých oblastiach, pokiaľ sa starostlivo pripraví, vždy v súlade s konkrétnymi podmienkami, a tiež sa starostlivo načasuje:

1. Uľahčí konsolidáciu tým, že umožní ventilovať vzplanutia vnútorných rozporov a revolt.
2. Umožní absolútnou väčšinou hlasov ukázať, že stredoeurópske krajiny si želajú, aby sa mohli naďalej tešiť z americkej a britskej pomoci a priateľstva. Do určitej miery si tiež želajú dobrú lojálnu susedskú politiku voči Rusku, kolektívne obranné spojenectvo sním bez toho, aby prijali jeho ekonomický alebo politický systém, alebo zasahovanie Ruska do svojich vnútorných záležitostí.
3. Takto sa prirodzene ukáže, že bezpečnosť Ruska nezávisí od umelo vytvoreného, vynúteného alebo podrobeného bezpečnostného pásma susedných národov, ale iba od rámca medzinárodnej solidarity, ako ho predstavuje Veľká trojka a spojené národy.

Sloboda stredoeurópskych národov medzi Ruskom a Nemeckom s vylúčením sfér vplyvu je predpokladom riešenia stáročných problémov tohoto regiónu, prekonania ich výbušnej povahy.

Nemecko nikdy neupustí od šírenia svojej propagandy v strednej Európe, aj keby sa stala ruskou sférou. Z takejto situácie vzíde buď nová rivalita a chaos, alebo nemecko-ruská spolupráca, ktorá bude v príkrom rozpore s akýmkoľvek plánmi medzinárodnej mierovej solidarity po skončení vojny.

Iba slobodná stredná Európa bez sfér a skôr či neskôr stredoeurópska federácia dokážu účinne zabrániť Nemecku, aby znovuzískalo hegemóniu v strednej Európe ale aby dosiahlo vedúce postavenie v budúcej Európe. So slobodnou, zjednotenou strednou Európou, s Francúzskom, ktoré sa znovu vzchopí, a s Ruskom, ktoré podporí európsku a medzinárodnú spoluprácu, bude Nemecko iba silným partnerom, ale nie diktátorom.

Bez slobodnej strednej Európy niet zábezpeky, že Európu a niektorých jej zámorských susedov nezachváti totalitárny imperializmus.

Zdroj a poznámkový aparát

Citované podľa

• HODŽA, Milan. Federácia v strednej Európe a iné štúdie. Bratislava : Kalligram, 1997. ISBN 8071491616. Zdroj: Veselý, Zdeněk (ed.). Světová politika 20. století v dokumentech. Praha : Vysoká škola ekonomická v Praze, 2000. ISBN 8024500337.