Marína: Rozdiel medzi revíziami

 

1

Ako vy, Tatry, keď oblak zlatý

na hory svoje hodíte:

tak ona duchom svojím mi šatí

tône života úsvite.

Ako vy tamhor', božie plamene,

svetiel ste žriedla, fakle, korene:

ona blesk myšlienky mojej! -

Ako vy, večné svetov zákony,

harmónij božích čarovné tóny:

tak tá mne os, zenit, kolej!

 

Jestli sa city moje rozlejú

po srdciach v Tatrách žijúcich;

jestli ohlasy moje zavejú

kradmo do časov budúcich:

rodáci mojej duše, krajiny!

objímte obraz mojej Maríny

ľúbosťou svätých predmetov;

toho, čo spieva krásy dejiny,

nejali Lady rozmaríny,

on ľúbi ľúbosť všesvetov.

 

Krása je modla, ktorú rád vzýva

sám ten, čo tvorí čudesá,

na ňu sa s bradou odvislou díva

rab z divých brehov Gangesa:

Tam sa ti zjaví v Madony zrakoch,

tam v rozváľaných nebom oblakoch,

tam ti znie v Záboja spevoch,

tam ti ju stvorí dlátko Canovy,

tam blýska z hrsti Paromovi,

tam búri v morských výlevoch!

 

Nespievaj potom krásy velebu,

keď sa raz ku nej rozženieš,

zapri najvyššiu srdca potrebu,

so svetom svojím skamenieš!

Skamenieš? Ba nie! keď anjel devy

nezdúchne z teba zemskosti plevy,

čo vzývaš nad okruch chleba! -

Nie! keď ťa sláva tá neočarí,

čo svitá z mojej Maríny tvári:

Znivočíš aj svet aj seba!

Ohlasov týchto zvon neodkliaty

zo slona tvorí komára,

hlasov mohutných ohlas až piaty,

žobrák na prahu mocnára!

Ako keď vetrík v hradbách Devína

v šume slabučkom deje spomína,

ktoré má hromom hrmievať:

tak spevy tieto boja sa sveta,

že im svedomie slabé rozmetá,

ale - nemožno nespievať!

Z oblakov? Z veže zvoní hodina:

Čo zvoní? Nie pohrab smutný?

Čo zvoní? Či k poctám Hospodina?

Čo zvoní? Požiar ukrutný? -

Čas zvoní? Volá bližšie deň súdny,

v ktorom zanikne svet svetov bludný. -

Nuž zvoň! až hlas tvoj pokonný

zabije sa v bralách večnosti,

a v hlasoch mrúcich konečnosti

časov na pohrab zazvoní! -

 

 

Dolinou tmavou pokoj si chodí;

pokoj smrť je, tma smrti stín:

Príroda spí, nebom sa brodí

duch, blahého života syn:

Večerná, smutná hodina zvoní,

a dieťa hodín v spánok sa kloní,

ale večný nemretia syn

z očí smrteľných spanie vyháňa,

a vo večného zorách svitania

lieta svätým poľom vidín. -

 

 

Tajdite, noci! svet mi odstrite,

svet môj jasný haní mraky!

Slzu ostatnú bárs vycedíte,

slepé ste vy, moje zraky! -

Čo tie tmy kryjú? Tône osudov;

čo tajné zrakom, Rodina bludov;

no, ležte! Nad vás vysoko,

v svetlá tie svetiel, bleskov zákony,

a nad prírody mŕtvej opony

vzlietlo duše mojej oko! -

Nestojte, nohy! choďte horami

v ľúbosti géniov snemy!

Aj nocou rád bych byť medzi vami,

hory Sitna, tak milé mi! -

Nechcú ísť nohy - tá tma ich spína?

No, veď nohy sú zeme rodina:

Nuž stojte, kostí nosidlá!

Ale ty, posol mladistvej duši,

let tvoj závoje mrakov rozruší,

srdce, ty choď, ty máš krídla!

A prsmi môjmi znejú tíšiny

večerné v súzvukoch tajných,

v súzvukoch tajných znejú hodiny

ľúbosti tých nebodajných:

Ale žiaľ, podlosť zvon sveta bije

v tie nebies ihry a harmónie:

tak uspi ma, ty noc divá!

Veď je to kliatba ľudskej záhuby,

že mámenie a zem svoju ľúbi:

nech cit nebo aspoň sníva! -

Keď zvona hlasy z veže scendžali,

dolinu tichosť obstála,

svetlá nebeské hrať sa začali,

príroda celá zaspala:

a duši peknej pokoj sa zjavil,

že čas mohutný hrmot zastavil

podlostí ľudských rozbroja.

Ale ľudských je osud to duší,

že šťastie samo seba sa ruší

a niet v pokoji pokoja. -

Zakvitlé vŕby milo dýchajú

vône večernej čerstvoty,

blízke obloky dnu ich volajú

do devy peknej samoty;

tam ona stojí nad tichou strunou,

hľadí do svetlých nebies čalúnov

cez biele okna záclony:

Vtom pekné údy k sedadlu skloní,

ľúbezná struna čisto zazvoní,

hlas jej sa hne medzi tóny:

„Tam nad Sitnom hviezda letí,

na krídlach sa nesie zlatých;

neleť v kraje zemských detí,

sestra, zo zafírov svätých!

Zlúpi ťa svet z tých bohatých

bleskov tvojej vyššej slávy,

v prachoch svojich černošatých

nebeský tvoj cit zadlávi!“

 

 

„Spalo dievča, sladko spalo,

nevinnosť ho kolísala,

spalo ešte keď aj vstalo,

noc mu vo snách žitia dala:

Spala deva, spala málo,

obraz jeden ju zobudil,

srdce v túžbach zaplakalo,

cit sa do nej cudzí vlúdil.“

16

„Jak vy, moje milé kvety,

jak vy deň a noc som žila,

jak vy neznala som svety,

jak vy pre nič netúžila! -

Ruža, tys' sa rosou zmyla,

že ti slnce tôňa cloní:

túžba cit môj zaclonila,

preto zrak môj slzy roní.“

„Slzy roní, lež nie zato,

dušu túžba že zajala; -

oči moje, moje zlato

za sväté bych túžby dala:

Oko slzou je zaliato,

že tu láska času slúži;

preto plačem, že zem táto

túži len - túži a - túži!“

Súzvuky pozdné ešte šumeli

svetlom priestrannej svetlici,

okrúhlej dlane prsty zastreli

ružovú ľúbosť na líci:

A starostlivá, biela pravica

zbehne náhlivo z vábneho líca

ta, kde si srdce ustalo,

a s podivením ruka cítila,

že šumná deva srdce stratila,

a cudzie tam sa hýbalo.

A ruka pravá bystro hovorí:

V žilách som tvojich zbadala,

že srdce druhé tuto si dvorí:

Ja som ti právo to dala? -

A srdce: Nevieš, priateľka milá,

že pani tvoja mi dovolila

v susedstve tvojom prebývať? -

Ale vieš ty to, srdce neznané,

že komu panej srdce je dané,

ten mňa si tiež má dobývať.

A srdce zase: Nie tak, premilá!

Priateľstvo tys' mi povinná;

za paniu teba nepostavila

nad srdcom šumná Marína:

Pozdraviť ti ma ona vo troje,

a nie takéto hádky, rozbroje

so mnou začínať kázala. -

Ruka začúchla, pravdu uznala,

večnú mu vernosť zaprisahala

a vrúcne srdce objala. -

Ihla, uvoľň havranie vlasy,

striebrom neviaž ich voľný let;

Reťaz zlatá, zamračila si

ľalíj hrdla snehový kvet;

diamant prsta, načo ty svietiš,

kde svet iskier oko tvorí? -

Granát chladný, čo k prsiam letíš,

kde posvätný plameň horí? -

Náramnice, putá zlaté,

buďte z pekných ramien sňaté!

 

Ihla, zostaň pamiatka milá

ostrej lásky, čo ma ranila;

reťaz, viaž tie hrdla ctnoty,

ty zlatý obraz jednoty;

diamant, keď noc v svety kročí,

ty svieť mi miesto jej očí;

ty studený granát, ochladzuj tie hnevy,

čo proti mne horia v ňadrách drahej devy;

náramnice zlaté, načo by vás sňala,

keď slobodu svoju otrokovi dala! -

Ty noc vážna, ty noc tichá,

kráľovná ty nebeských snov!

Ty čuješ, keď slávik vzdychá

žalobný žiaľ svojich tónov:

Daj mi byť snom, čo raje tvorí,

byť pokojom, čo strasti borí,

keď tieň tvoj svety otočí!

Tam sa k duši jej nachýlim,

k tým krajinám srdca milým,

keď zastrie blesk hviezdnych očí!

A keď zas svetlo rannej zory

osvieti tvár tú nebeskú,

ja tam budem, kde ľúbosť horí

v hviezdnych očí jasnom blesku.

A potom zlietnem útlym letom

k ľaliových ňadier svetom,

spočiniem na ich dolinách

a hľadieť chcem na tie kryštaly,

čo v bleskoch zlatých pozostali

na hviezdnych očú výšinách. -

Rozhodnúť už mal čas po dňa strane

zápas s mračnami nočnými;

už veštci z pántov kričia o ráne

hrdlami aj storakými:

Ja vstanem: - záhradka malá,

aby mi vôní čerstvých podala,

vábivo na mňa volala;

tam stanem, zrak na východ obrátim -

Ah, čo? príroda s zorením zlatým

do jej obloka zastala!

 

Oči si premniem, bližšie prikročím,

a čo sa zrakom zjavilo?

To dievča proti obloku zočím,

kde pekné údy zložilo:

Hlava jej mäkkej na rúčke leží,

od pŕs čarovných v záhyboch beží

šata jak obnovec biela:

a nad ňou vidím, ako na stráži,

chvieť sa v slnečnom oslavy kráži

z krás jej vstalého anjela!

„Ustúp!“ on hlasom hromu ma bije,

„jak smieš sa blížiť ku kráse,

keď ona v chvíľkach tajomných žije

len sebe, v pokoja čase? -

Sám ja mám právo v čas tento sladký

dívať sa na tvár panenskej matky,

keď dýcha si v snách zavitá!“

Odpusť, ja nechcem právo pokoja

rušiť, bárs ona priateľka moja -

ale mne z tváre jej svitá. -

Ustúpim; ale pamiatka moja

naveky si to spomína,

aký je vo tmách anjel pokoja,

aká je vo snách Marína:

Očiam som vlastným nedal verenia,

či blud to, či zveličenia

sklá mi kto na nos pripína? -

Sláva cheruba tak ju obstala,

že sa po tvári rozoznať dala

mladá dráženiec rodina.

Pavučinky sa štyri vykradli

spod snežnej čipky na čelo,

dve z týchto vlákien ústa obsadli,

dvoje z nich k hrdlu zletelo:

Kto by pomyslel, že bôžik lásky

sem i tam tieto hodvábne vlásky

po poli krásy rozkládol? -

On ti ich zvábil z výšin ich vlasti

a po nich z ňadier ku žriedlam slasti

znachor ten sa ti vypriadol! -

 

A po jej líci, čo za zlé malo

tomu, čo sultánsky si driemalo

na mäkkých ruky perinách -

po líca toho ružovom sádku

blesky zôr ranných lietali;

akoby deti v Sitna dolinách

v zháňaní bystrom, v líp starých chládku

o drevenú blšku sa hrali:

lebo jak šarvanci, keď pásajú voly,

za letačkou jastria v zakvitnutom poli.

Jak by siroty v žiaľoch plakali

kvety na hrobe otcovom:

tak pod jej čelom dva riadky stáli

vláskov v odeve smútkovom. -

Čože tie smútia? Hádam závidia

tým dlhým, ktoré vylíhať vidia

najkrajším okolím tela? -

Ach, nie! Radosti noc im pokradla,

keď jej oči, im milé zrkadlá,

ich túžbam napriek zastrela.

32

A ich sa žiaľom ako posmieval

úsmech - kto mu vie príčinu?

Hádam satirkou vo snách previeval

kús' pošvábenú dievčinu;

alebo spiacim citom ho tajný

kýs' pohľad v pekné ľúbosti krajiny

na rty ružové vylúdil:

Dosť na tom, do snov mámivých kraja,

chudák, nevediac cestu do raja,

úsmešok tento zablúdil.

33

Oj, mocná si ty, moja predrahá,

aj v slabých chvíľkach polžitia!

A krásy tieto kto popremáha,

keď celým životom schytia?

Ale hádku mi sama vysvetli:

čo za zázraky v tebe sa stretli? -

Či spíš aj vo dne v očiach jasnosti?

Či nespíš očma v tmách zavrenýma?

Či nespíš, keď ťa sníček objíma?

Či spíš sen večný mladosti? -

Odstri už raz, odstri, Marína,

ňadier milých tajomný chrám! -

Mramorná socha sa pohýna,

keď toľkým k nej hlasom volám!

Ale, čo div? či hviezdy krásu

slabučký šum zemského hlasu

na púšť sveta dol uprosí?

Ale vyznaj, či blesk zornici

smrtnú bledosť na ruže líci

slzou lásky neprosí? -

Víchrice strašné sa rozlietli

nad mladistvým nebom mojím;

so snom sa zraky moje stretli,

zdúchli svetlá bránam svojim;

a pred oči nespiacich citov,

s podobou strašnou, nezakrytou

obrazy divé zastali:

Vtom duch nádeje krásnej sa zjaví

v anjelskom svetle tvojej postavy -

a šelmy hroziť prestali.

 

Čo je nádeja? Blesk mámivý,

nešťastných dňov neverný syn,

nepriateľ biednych milostivý,

šťastných hodín ďaleký stín:

On túžbu, matku vlastnú, zbije,

kolísku v srdci si rozvije,

a v srdci aj hrob si vyryje,

v plameni vlastnom potom zhorí -

hradby pekla síce zborí,

ale nebo neotvorí. -

Vytrhni obraz môj z pamäti,

zdus každé ľúbosti hnutie,

roztrhaj mojich citov kvety,

hoď v najhlbšie zabudnutie,

aj spevov týchto bledé stíny

zruš, drahá! - ale cherubíni

nevyrvú z duše teba mi!

A čo bys' svetmi zutekala,

čo bys' za svety mňa zahnala,

všade stanú lásky chrámy!

Marína moja! sveta búrov

duch môj tichý sa nebojí,

vulkánskych sa neľakne kúrov,

nezľakne krvavej zbroji,

svedomie čisté svetov plameň -

čaká pokojne v ten hromov deň,

pokoj môj v hrobe nezhynie:

No môžu strhnúť svet môj celý

jedného slova hrozné strely,

slova toho z úst tvojich: „Nie!“

Srdce tvrdé pokojne hľadí

na rozmliaždený pätou kvet,

v duši divej sa neusadí

citov nežných milostný svet:

Ale ty, drahá, kvet dobroty,

mohla bys' vidieť trápnej psoty

v horkých slzách spálenú tvár?

Mohla bys' podať duši vernej

naplnený otravy čiernej

rozlúčenia strašný pohár? -

„Nie!“ Ha, milostný tento hlas

zamkýna žiaľ v pekla hroby,

a vedie búrkou žitia nás

v blažené života doby!

Nie, neustúpi lásky sila

lichotným sveta nádejam!

Nie, čo by zem sa v priepasť skryla,

nezvráti svet ľúbosti nám:

Nie, nič mi zloba neškodila,

keď teba, drahá, teba mám!

 

Možno mi tvojich úst sa odrieknuť,

možno mi ruky nedostať,

možno mi v diaľky žiaľne utieknuť,

možno mi nemilým ostať,

možno mi ústam smädom umierať,

možno mi žialiť v samote,

možno mi život v púšťach zavierať,

možno mi nežiť v živote,

možno mi seba samého zhubiť: -

nemožno mi ťa neľúbiť! -

 

Verte mi, verte, krajania moji,

vy, žitia môjho priatelia!

Pravda je, v mojich slovách čo stojí,

verní sa večne o pravdu delia:

Báječným tváram mojich výrazov,

zázračným farbám mojich obrazov

vieru nedajte udusiť;

v božských kolískach divy sa rodia,

božskosť nám ony z neba privodia:

uverte, keď chcete skúsiť! -

V krajoch velebných slovo božskosti

v jednej výšine sa javí,

v podobe tejto hlasy veľkosti

poddaným dolinám vraví:

Beda, kto v mori vidí len vodu,

kto nepočuje nemú prírodu,

kto v skalách vidí len skaly! -

Zázrak je nemú počuť prírodu? -

Dosť ráz ste sa vy, myšlienky rodu,

slepými zrakmi dívali! -

 

V krajoch velebných slovo božskosti

v jednej výšine javí,

v podobe tejto hlasy veľkosti

poddaným dolinám vraví:

Výšavu túto ozrutné bralá -

kto zná, kde moc tie masy nabrala -

ako balvany obstali;

a hrôzy tých skál s ich strašnou nocou

od dávnych našich praprapraotcov

priezvisko Sitna dostali.

 

Bol ten vrch kedys' peklom, či sitnom

bludným pohanským rodinám,

teraz, v století hladnom a sýtnom,

ničím je svojim dolinám.

Čas ešte príde, kde dušiam zemským

Sitno sa stane vrchom diabelským

a krvou čiernou sa spení;

čas ešte príde, že dušiam svätým

Sitno sa stane hradom odkliatym

a meno v „Nebo“ premení!

Teutónska závisť, blud krivooký

Sitnu česť jeho odobral,

vrch neďaleký, bárs aj vysoký,

meno „Paradís“ vyžobral:

No na vrch tento, na vrch severa,

modliť sa chodí nábožná viera,

za vrch ten prosiť hnev boží;

severné vetry večne doň dujú,

odniesť ho na juh sa usilujú;

viera tie hory preloží! -

 

A slávy tejto už okamženia

nadšenosť moja videla,

keď ľúbosť moja - moje túženia -

na hory Sitna letela;

letela, stála; do milých krajov,

do mesta, záhrad, do lúk, do hájov

s dvojakou túžbou hľadela:

Hľadela, k skalám vrátila zraky,

tu nesmrtného ducha - zázraky!

v podobe obra zazrela.

Ani neverím, musí byť ona

kňažnou tých vyšších bytostí,

ktoré nám tajná kryje opona

v prijasných svetlách večnosti:

Lebo tak mi je pri nej bezmiestno,

hneď nebosladko, hneď zas bolestno,

nemožno na ňu sa dívať!

každú myšlienku v anjela mení!

a sám som ešte nezjednotený,

či ju mám ľúbiť, či vzývať? -

A duch ten stojí, na mňa sa díva,

ja stojím, hľadím na neho:

Ale on nebol, jak zlý duch býva,

moc mal on čohos' milého:

Kto si? Mňa ľúbosť tvoja zrodila

a krása mi za dojku slúžila,

veky ma k zrade nepohli. -

Skríknem: Bohyňa si ty vernosti! -

Nôh mojich divom prejaté kosti

nevdojak k prachu sa zohli.

Tak duše vlastnej velebím dcéru,

zrazu svet zmizne okolo -

zrazu zas svitne - kto mi dá vieru?

Skál Sitna tam už nebolo!

Pohronské nivy sa usmievali

očiam hladovým, tieto hľadali,

kde sa bohyňa podela? -

Vtom sa zas ona dôstojne zjaví,

zázračnej knihu mi veličavy

na kvetnú dlažbu prestrela.

Prestrela, potom pri mne zastala,

neišla slová hovoriť:

Tvár moja bytnosť túto vzývala,

ruka šla knihu otvoriť. -

Čo je to? Či al-korán Arabov,

či svet magický snáď Barkochabov,

či deje svetovíťazov?

Rozhodím ťažké, zlaté zápony,

a kŕdeľ sa mi pekných odcloní

rafaelovských obrazov!

Odhalím prvý. Kde nápis? Žiadny!

Ah, aká driečna mladucha!

Jahody zbiera, trhá kvet vnadný -

škoda, že tôňa bez ducha!

Ona si sedí, zobká jahody,

do vienkov viaže kvetov slobody,

na rtoch nevinné tíšiny:

Bez ducha? Pozri pekný mier čela,

zornicou peknou tichosť vyzrela -

Ona? - ani tieň Maríny!

Preč! odstriem druhý. - Oj, si velebný,

oceán v svätej tíšine!

Jak sa uzerá breh ten malebný

v mohutnej tvojej hladine!

Rukami diaľku objíma mora

na brehu socha z bielo-mramora:

Socha? Nie, nadšená deva! -

Ba anjel letkom prachu sa tknúci,

oči, blesk, ústa, plameň horúci -

Oj, krajšie ona túžieva!

Tretí. To Vlasta v hradbách Devína?

Srdením líca jej horia,

kušu si tuho, hnevno napína,

už zraky jej strašne moria!

Jastrabie oči za chlapmi letia -

ľúbosťou? - pomstou ony sa svietia

a sypú blesky záhuby. -

To je Xantipa! - Ale Marína

strašnejšie hrôzy v hneve odpína,

lebo vo hneve - neľúbi.

Čo ďalej? - Biele vy houbinky,

jak sa ľúbezne ihráte

a nad záhradkou švárnej dievčinky

z očí v oči hrkútate!

Červenou nôžkou párik sa hladí,

pyštek sa druhým pyštekom sladí,

krídelká snežné žartujú:

Ona sa na ne s úsmechom díva,

zdá sa, že z úst jej hlas sa ozýva:

Chudiatka, sproste milujú! -

Potom? - Ach, to je Petra svätyňa

v ohradách rimanskej slávy,

velikosť sa v tých stenách vypína,

mramorné vravia postavy!

Tam pre najväčším posvätným stolom,

okom letiaca k nebeským pólom,

kľačí nadšená dievčina

a na jej čele svätosti dúha -

Ona sa modlí? - ona sa rúha,

keď kľakne zbožná Marína!

Čo tie obrazy, mati vernosti,

povedz, čo tie znamenajú?

Či azda mojej drahej peknosti

odbleskom akýms' byť majú?

Maliaru biedny! zmrhal si stíny,

zmrhal si prácne svoje hodiny

a chybels' krásy krajiny! -

Tys' chcel ustáliť let ideálu,

vystaviť chcel si Maríny chválu,

a máš satiru Maríny! -

Hrdá je ona. Holomok podlý,

beda ti v krásnej blízkosti!

V zraky si ona hromy vymodlí,

v postavu hrozby prísnosti;

na tvár jej jasné svedomie vzletí,

z čela jej svätosť veľká zasvieti -

oslepneš pred ňou, potvora!

Ale vstaň pred ňu v jej vlastnej cnosti,

a z ušľachtilej tejto hrdosti

krásnejšia skvitne pokora.

Pristúp k nej, zlomyseľná klebeta,

vidíš ju a nič neskúsiš,

pekná jej duša ti je zastretá,

sám seba oklamať musíš.

Každé jej slovo hádkou ti bude,

jej pravda v tvojom ťa nechá blude,

zjavenie jej ťa ubije:

Ale jak v bystrom Hrone kamienky,

tak sa tajomstvo mojej milenky

dušiam úprimným odkryje.

A keď zabúri nad ňou lós divý,

čo neľutuje anjela,

strach ju objíme nespravodlivý,

hneď by mu v rukách omdlela:

No tu na svoju skríkne nádeju,

a na jej ústach hneď sa zasmejú

bezpečné pokoja zore:

a nad lós zlostný alebo skúpy

svedomie čisté jasno vystúpi,

jak hrdé slnce nad more.

Počul si tiché vtáčka vzdychanie?

Videl si kvety sperlené?

V tôňach nebeských hviezdičky ranné?

Ruží vädnúcich túženie?

Neslýchals' nikdy o srnke milej

v ostrých pazúroch orlice divej,

keď v tichých prosbách umiera?

Ona, keď osud švihne ju prísne,

útlym sa srdcom ku mne pritisne,

ticho si slzy utiera. -

 

 

Vskutku ja, krásna, vtedy sám neviem,

či závisť cítim, či ľútosť,

tak si mi pekná s tvojím žialeniem,

tak dvojná vo mne pohnutosť;

a odpusť, jestli kedy tak hreším,

že z tvojho žiaľu ešte sa teším,

čo by som teba mal tešiť:

Odpusť mi túto svojhlavosť malú,

že chcem sa radšej oproti žiaľu

než proti kráse prehrešiť.

A keď ťa sladké chvíle obstanú,

mladé tie zmysly jak hrajú!

V každom milého žitia orgánu

tisíc radostí lietajú.

Hneď jak bys' chcela k nebu sa vzpínať,

hneď jak bys' chcela svety objímať,

plnás' rozkošných zápalov!

A tu zas v novej som pochybnosti,

či sa mám tešiť z tvojich radostí,

či z tvojich očí krištáľov?

 

No, nežiadam si tvoje radosti,

bárs aj prekrásne, nevinné,

pre mňa nech trebárs žriedlo sladkosti

zastane, vyschne, vyhynie;

žiadam si ale jednu z radostí,

pravda, tú najprvnejšej veľkosti,

v čase nezmennom požívať:

Radosť tú, večne do tvojich očí,

keď sa z nich radosť nadzemská točí,

s sladkým nadšením sa dívať. -

Hron kalné vody búrno valí,

zimný víchor zhora veje,

nad ním mládenec osiralý

stáva, stáva - slzy leje:

lebo v svetoch tých šírošírych,

v púšťach tých smutných, divodivých

hodín svätých, pokojných niet;

a tú, čo duša jeho vzýva,

závistná diaľka mu zakrýva,

tú nemožno blízko vidieť!

Túžby sa jeho unášajú

v život vyšší prudkým letom,

myšlienky jeho si lietajú

ideálnym slávnym svetom:

Ale zákon ho nevyhnutný

na žalár lósov tmavý, smutný

ohromným putom prikoval;

a tú, ktorú duch jeho vzýva,

útechu svoju v nejž si sníva,

tú mu za kopy hôr schoval!

Odpusť, drahá, keď smutné hlasy

vzdychne k tebe priateľ verný:

Na šťastných hodín živé krásy

tys' bohatá, on mizerný;

ty v srdca hradbách uzavrená,

milými svojimi otočená,

nebudíš sa z mladistvých snov;

duch sveta jeho tajnou mocou

vedie búrnou žitia nocou

v divé boje ľudských duchov.

Podaj mi ruku, veľkocitá,

k ideálnym duší horám,

kde sláva v zlatých bleskoch svitá

slobodných srdcí priestorám!

Z výšin tých hľaďme v zmätok nízky,

čo žitím, k hrobu od kolísky,

satanským ramenom vládne:

vidíte, jak blkom horí! -

Keď ten padne -

láska svety nové stvorí! -

A v svetoch týchto, duša moja,

veľkí sú, čo sú tu malí,

pokoj večný bez nepokoja,

sladkosť, ktorú žiaľ nekalí;

tam zlato krásu nepreváži,

tam slabosť srdce nerozdráždi,

závisti tam jedy hynú;

v svetoch tých s vrelosťou srdečnou,

sprisahaní vernosťou večnou,

milí ku milým sa vinú.

Hoj! jak je sladko žiť s anjelom

hodín anjelských večný rad,

volať toho svojím priateľom,

čo tvorca je svetov a hrad!

Jak je velebno krásu matkou,

cnosť, pravdu volať sestrou sladkou

a pokoj bratom nazývať! -

Tu ľúbosť pozná oslávená,

pocíti sladko, čo znamená

v nebeskom objatí bývať!

Ale čo volám, osiralý

pod jelšami stojac Hrona?

Tam, kde vysoké Sitna skaly,

hlas môj nepočuje ona! -

Že nie? či jej, krásnej, o kráse,

jej, anjelu, v anjelskom hlase,

ľúbeznej ľúbosť nespievam? -

Keď spevy tieto by mlčali,

sitnianske skaly by volali

tak k nej a k slovenským devám:

Slovensko mladé, rodisko moje

aj mohyla mojich kostí!

v tebe mám pekných obrazov dvoje

a dvoje veľkých ľúbostí! -

Ako je krásna tá moja deva,

aká k nej ľúbosť vo mne horieva:

tak ty a k tebe, otčina!

Ako tys' pekná, krajina moja,

ako mladistvosť milá mi tvoja:

tak pekná, milá Marína!

Chcel bych vás objať, kraje rodiny!

náručie úzke, šíry cit:

Jak mi je sladko v ňadrách Maríny

objatie vaše pocítiť!

Jak mi je blaho nič, nič nežiadať,

z objemu v objem naveky padať,

troch nebies slasti prijímať!

Vlasť drahú ľúbiť v peknej Maríne,

Marínu drahú v peknej otčine,

a obe v jednom objímať!

Ako keď na tie snehové Hole

vraných orlov kŕdeľ zlietne,

a preletujúc hore a dole,

vše sa jeden s druhým stretne

a samopašne let ich sa kríži,

jeden sa zvýši, druhý sa zníži,

a hneď zas ticho zastanú:

tak na ľaliách ňadier dievčiny

havraních vlasov šťastné rodiny

v letoch tichých sem-tam vanú. -

Nad Hronom mladý breh sa ti zjaví,

bielou ružou zakvitnutý,

na kvete s rannou rosou sa baví

blesk z nebies čistých svitnutý;

hneď sa korunka jasno pozláti,

hneď sa zas v biely nestín zašatí,

ohňov ni mrazov netuší:

Tu by, Marína, si uzrela,

bielosť tých ruží je z tvojho čela,

hra bleskov, hra našich duší.

Krajan môj, znáš ty tie dve studničky,

čo v tôňach Tatry blýskajú?

Ich nebojasné, blízke vodičky

iskrením jednakým hrajú;

zastaneš pri nich, z ktorej sa napiť?

Z obidvoch! - závisť musí ťa lapiť,

vidiac plávanie žubrienky:

Tak mňa dvojaká túžba napadá

a zmysel každý okúsiť žiada

sperlené zraky milenky.

Ktože by kvet ten poľného maku

na tých ústach nevidel rád?

Jak by peknému nečaril zraku

pod rtom kostiek slonových rad?

Na úst tých milé, plné karmíny

mladosť si sadla mojej otčiny,

na zúbky bielosť neviny:

Zväzok tých farieb nie je náhoda,

tu mi podáva matka príroda

dve farby môjho národa.

 

Na kvetolúkach v Sitna doline

v hrách slovenských devy stoja

a ozýva sa v spevnej rodine

slávne: „Hoja, Ďunďa, hoja!“ -

Krásne klinčeky sa červenajú,

a králikov sa stá, stá belejú,

a jaro s nimi pohráva:

Tie hry, tie kvety mi vystavila,

lenže v útlejší obraz zavila

v lícach milej matka Sláva.

 

 

Vieš, keď zornica lieta si mladá

v nedbalkách, to v mladom stíne,

a milého si Chasona hľadá

po vysokej Javorine? -

Keď zora nočné oblieka šaty

a tôňou zastrie palác svoj zlatý,

zrakom smrteľných ukrytá:

tak v pekných chvíľach jednej hodiny

deň bielych ňadier mojej Maríny

sto ráz zapadá a svitá. -

Na horách našich mládenec stáva,

spev jeho kvet duše jeho;

zápasy bohov on nerozpráva,

nie buk rytierstva starého;

hlas ten nezvoní bitky pradedov,

nehlási spev ten krivdy susedov,

nie bičov sveta hromoplesk:

Začrie si do pŕs, ľúbosť zaspieva

a poľom svoje žiale rozlieva

a nádejí budúci blesk.

A žiale svoje poľom rozlieva,

že je svet aj krem otčiny:

a bôle svoje poľom previeva,

že tam niet jeho dievčiny;

do vekov nových hlas jeho letí

a blesk úfania z tváre mu svieti. -

No ňadrá vernej slovenskej devy

k prsiam primkne verný šuhaj;

slávne v spievankách zazvonia hnevy:

svetom budeš, úzky môj kraj! -

Ľúbosťou pekná vzdychala si deva,

to dušou striaslo šuhaja,

ohlas pŕs mladých Sitnom zaznieva

a letí do Tatier hája;

a veľký háj ten ohlasy zdvojí

a na juh a na sever vystrojí,

tam znie Uralom, tam morom:

a ďalej svetom celým vykročí

a spieva lásku s velikým chórom,

a zas sa v jej prsia vtočí. -

Dobrú noc; tichý, sladký sen,

krásna moja! - Pozdrav pole

milé od strán, kde býva ten,

nad ktorým čnia snežné Hole!

Pozdrav tie vŕby, dom ten celý,

v ktorom si prvé lásky strely

do pŕs verných mi strelila;

pozdrav mi Sitno, kraj ten celý,

kde oči po prvé videli

tvár, čo mi večne je milá!

 

Tak dobrú noc! ja za horami

zostať mám, kde Hron sa točí,

a tešiť sa s nebies hviezdami,

so sestrami tvojich očí;

keď jedna z nich, čo ráno žiari,

pozdraví zore tvojej tvári,

rozpomeň sa na lásky moc:

A zas, keď mesiac vzlietne bledý,

na Hrona breh si spomeň vtedy,

spomeň si, drahá! dobrú noc! -

85

Nad rozvinutým púčkom zastala

Marína bieloružovým,

letačka tmavočervená, malá

sadla si k ústam púčkovým:

Zore na zlatých horách zastali

a svetom diamanty rozosiali,

perlami zastreli kvety;

a s pompou touto syn húsenky,

jak lístok z lipy, k ruži milenky

zlietol na klamné zálety.

86

Ty si obratnú ruku, predrahá,

jak strela za ním vystrela,

cifrovaného vernosti vraha

už v prstoch svojich s' videla:

Na jeho prášky krásne s' hľadela

a tvár sa tvoja pekne zardela,

ľúbilas' väzňa pekného; -

v jeho si zradné oči pozrela

a hnevom tvár sa tvoja zastrela,

ústa zhrmeli na neho:

Motýľu zradný! srdce ti bije

strachom pod prstma mojima;

a v ňom sa špatná nevernosť kryje,

keď sladkú ružu objíma!

Vidíš tie slzy na lícach ruži,

čo od svitania bolestne túži

po ihrách tvojich láskavých?

Ty lietaš, zlodej, od milej k milej

a v lakomosti tak bezočivej

med kradneš z ústok voňavých.

88

Čo si nezostal radšej zakliaty

v červiaka večnej podobe?

Alebo čo si, smrťou oviaty,

nezostal v hodvábnom hrobe?

Načo zlodeju krása prírody?

Načo zradcovi krídla slobody?

Podlosť má byť zemeplazom! -

Aj ľudská myseľ v tom zablúdila,

že ťa byť ona slávnym súdila

z mŕtvych povstania obrazom!

Tak si ty, verná, pekne horlila

nad svojím rabom krídlatým

a tvojich ruža líc sa rozvila,

ohriata plameňom svätým;

ako si krásna, keď krotkosť tichá

z ňadier milostných pokojne dýcha

na svet nevinné pokoje:

Tak si velebná, keď cit tvoj statný

vznesie sa mocne v zápal posvätný,

šľachetné vedúc rozbroje.

 

Hnev pomste podlej začasto slúži,

hnev závisť mečom ozbrojí,

hnev náruživé aj duše súži,

hnev aj s zločincom obstojí:

Nech ale kričí svet v pokoji,

nech počuť nechce o žiadnom boji,

nech hynie v mŕtvej porobe!

Marínu znajúc, chápem rukama,

že hnev svätý je len láska sama,

ač v inej ducha podobe.

„Bohyňa moja, krásy kráľovná!

Anjel dobroty, neviny!

Perla ľúbosti a Lade rovná!

Môj svet, môj poklad jediný!

Ty túžba duše, ty nebo slávy!

Koruna dievčat, diamant blýskavý!

Môj život, nádeja moja!

Ľúb ma, potom už bárs celý zhyniem,

bárs sa aj v časných svetoch pominiem,

zbavím večného pokoja!“

92

Takto podlizač, ač v duši jeho

prázdnosť sa pustá ozýva,

a krv takého planca nízkeho

telesnosť hrubá rozrýva:

Na ústach jeho posvätné sľuby,

a v srdci jeho strely záhuby,

a v zrakoch oheň nečistý,

po vrchu krása, vnútri hnusota,

v prsiach je zrada, v tvári dobrota,

inšie cit, hlas inšie istí.

 

 

Tu ona mlčí a hviezdne oči

sklonia sa v panenskom studu,

noha poslušná nabok odkročí,

vidiac líškavú obludu:

Oko to, v letku na tvár podlahy,

padne na prsteň vernosti drahý

a stud sa na hnev premení;

a strážny anjel, čo sa z nej rodí,

kedykoľvek zrak na prsteň hodí,

takto jej slová odmení:

 

 

Chlape, nemýľ sa! ľúbosť má zraky

bystrejšie nad zrak sokola,

ačpráve slepých ľúbosti mraky

nezmizli ešte dohola:

Teraz si sama oči zaviaže,

lebo aj tak sa zriedka ukáže

úprimný milý a milá;

no, ale ľúbosť mojej priateľky

oči má jasné a zrak tak veľký,

že sa ti na dno prebila.

 

 

Nač sa namáhaš? veď tvoje slová

sú podvrštence bláznovské!

Jej krása tisíc krás je osnova,

jej cnosti - cnosti obrovské! -

Slepý ku zlatu slnce prirovná,

ale lúč slnca čistá, čarovná

len slnca zostane sláva:

Tak keď sa špatník na krásu díva,

chválami svojimi ju len pozýva

a do špatných jej nadáva. -

 

Ver', pravdu ty máš, cherub velebný,

ochranca mojej Maríny!

Lež zdá sa mi tvoj hnev nepotrebný,

nač sú večnosti hodiny?

Satan je taká nešťastná vláda,

čo sama seba klame, okráda

v zlomysli z neba vyhnanej:

Čo jej uškodí podlizač planý?

Jej cnosť nepojme ani neraní:

klam jeho pravdou je na nej!

 

 

A čo, vy spevy, srdcom vysokým

obrazy svoje ceníte?

Vy zrakom tiež snáď len krivookým

veľké na malé meníte! -

Nie, ľudia boží, veď krása milá

lásku jej mannou cnosti kŕmila,

tá i nás chodí kŕmievať:

Že hlas náš slabý, samy uznáme,

ale úbohé, čo robiť máme?

Nám je nemožno nespievať! -

 

V blízkosti tvojej, moja Marína,

sto citov z duše mi kypí,

k tebe sa život celý pohýna,

jak roj včiel k sladkostiam lipy:

Ústa mi primrú k rubínom tvojim,

myslím si večne, že nerozdvojím

prah duše od duše prahu;

srdce mi do brán pŕs tvojich bije,

lebo tam ono ľúbosťou žije,

tam hľadá otčinu drahú.

 

 

Svety závistné medzi nás stali,

roztrhli blahé objemy:

Čože mohutné časy získali,

rozlúčiac nebo od zemi?

Láska na zemi nebo stvorila

a nás naveky zväzkom spojila,

ktorý sa nedá rozlúčiť:

Vytrhnúť srdce môž' osud divý,

blesk očí zhasí hrob závistlivý:

ľúbosť nemožno umučiť!

 

 

Nad mladým čelom zahrmia, zmiznú

tône letiacich osudov,

do mladých citov bôle zahryznú,

nádeje prejdú do bludov:

Mládenec, voľ si zo svetiel žitia,

pokiaľ ti časy moc neuchytia,

hviezdu voľného nadšenia,

z ktorej by svätý pablesk jediný

cez všetky tvojho žitia krajiny

rozlieval svetlo spasenia!