Ako sa pripravujú americké zákony

Táto stránka si vyžaduje úpravu.

Môžete Wikizdroje pomôcť tým, že ju vhodne vylepšíte. Inšpiráciu na vylepšenie hľadajte v ostatných článkoch a stránkach, v radách na stránke Vzhľad a štýl, prípadne na jej diskusnej stránke.

Úvod

Cieľom tejto príručky je čo najjednoduchším spôsobom oboznámiť čitateľa s pomerne komplikovaným legislatívnym procesom nášho federálneho zákonodarného orgánu, a to od vzniku myšlienky po právnej úprave až po publikovanie právneho predpisu. S problematikou činnosti zákonodarného orgánu by mali byť oboznámení všetci občania, aby lepšie porozumeli nielen každodenným správam v dennej tlači, ale aj diskusiám dotýkajúcim sa činnosti Kongresu.

Dúfame, že táto príručka umožni každému občanovi lepšie pochopiť zákonodarný proces na federálnej úrovni, ktorý zohráva mimoriadne významnú úlohu v našom zastupiteľskom systéme. Samotný priebeh zákonodarného procesu je pritom skutočnou zárukou demokratického života v USA. Dôraz, ktorý tento proces kladie na ochranu menšín, umožňuje, aby všetky strany, ktoré sa na ňom zúčastňujú, mohli zverejniť svoje stanoviská, a tiež aby sa ich stanoviskám venovala zaslúžená pozornosť. Skutočnosť, že legislatívny návrh sa stáva zákonom iba na základe súhlasu oboch snemovni Kongresu, možno označiť za mimoriadnu prednosť nášho zákonodarného mechanizmu. Priamym výsledkom otvorenej a konštruktívnej diskusie, ktorú podporuje naša Ústava, je pritom často podstatné skvalitnenie obsahu predkladaných legislatívnych návrhov (formou dodatkov), alebo odmietnutie nevhodných návrhov.

Vzhľadom na skutočnosť, že úplná väčšina legislatívnych návrhov pochádza zo Snemovne reprezentantov, v nasledujúcich častiach zameriame pozornosť predovšetkým na túto komoru zákonodarného orgánu.

Kongres

Článok l, odd. 1 Ústavy Spojených štátov amerických konštatuje: „Všetka zákonodarná moc uvedená v Ústave náleží Kongresu Spojených štátov, ktorý sa skladá zo Senátu a Snemovne reprezentantov.“

Senát pozostáva zo 100 členov – dvaja z každého štátu bez ohľadu na počet jeho obyvateľov – ktorých volia občania v súlade s ustanoveniami 17. dodatku Ústavy USA. Tento dodatok zmenil predchádzajúci ústavný spôsob výberu senátorov, pri ktorom ich volili zákonodarné orgány v jednotlivých štátoch. Senátor musí mať najmenej 30 rokov, musí byť občanom Spojených štátov amerických deväť rokov a pokiaľ bude zvolený, musí mať trvalý pobyt v štáte, ktorý reprezentuje. Senátori sú volení na 6 rokov, pričom jedna tretina senátorov sa vymieňa každé dva roky. Funkčné obdobie oboch senátorov z jedného štátu je uspôsobené tak, aby sa neukončilo naraz. Z dvoch senátorov reprezentujúcich v rovnakom čase jeden štát, senátor, ktorý bol zvolený skôr – alebo v prípade, že boli obaja senátori zvolení zároveň, ten senátor, ktorý bol zvolený na celé obdobie, sa označuje ako senátor „senior“. Druhý senátor sa označuje ako senátor „junior“. Ak niektorý zo senátorov počas svojho funkčného obdobia zomrie, alebo sa vzdá svojho poslaneckého mandátu, môže zákonodarný orgán štátu zmocniť guvernéra, aby do najbližších volieb dočasne menoval jeho náhradníka. Pokiaľ by tak zákonodarný orgán neurobil, guvernér štátu, ktorý senátor zastupoval, musí vyhlásiť osobitné voľby. Väčšina štátov USA zverila svojim guvernérom právomoc menovať takýchto dočasných náhradníkov. Každý senátor má pri hlasovaní v Senáte jeden hlas. V roku 1989 sa utvoril v poradí stoprvý Kongres.

Snemovňa reprezentantov pozostáva zo 435 členov, ktorí sa volia vo všetkých 50-tich štátoch každé 2 roky podľa počtu ich obyvateľov. Počet 435 sa ustálil v roku 1910 na základe v poradí už 13. sčítania obyvateľstva, ktoré sa v súlade s článku l, oddiely 2 Ústavy USA koná každých desať rokov. Počas 87. Kongresu sa počet jeho členov dočasne zvýšil na 437, aby novoprijaté štáty Havaj a Aljaška mohli vyslať do tohto orgánu po jednom zástupcovi. Ďalšie zvyšovanie počtu členov snemovne už nie je želateľné – nakoľko, ako ukazuje aj príklad britskej Snemovne zloženej až zo 651 členov – vo veľkých orgánoch sa ťažko udržuje potrebná disciplína. Ústava USA obmedzuje počet reprezentantov tak, aby jeden reprezentant nezastupoval viac ako 30 000 voličov. Na základe tvorby volebných obvodov však v minulosti dochádzalo k tomu, že kým jeden reprezentant v konkrétnom štáte zastupoval viac ako 900 000 voličov, ďalší z toho istého štátu iba napríklad 175 000 voličov. V roku 1969 však Najvyšší súd 1 vyhlásil zákon štátu Missouri, ktorý povoľoval maximálne 3,1-percentnú odchýlku od celoštátneho priemeru v počte voličov pripadajúcich na jeden volebný obvod, za protiústavný.

Najvyšší súd v tomto rozhodnutí konštatoval, že rozdielom vo veľkosti jednotlivých volebných obvodov je možné zabrániť, a preto pokiaľ takého rozdiely vzniknú, sú protiústavné. Tým vlastne interpretoval aj svoje predchádzajúce rozhodnutie požadujúce, aby pri voľbách do Kongresu dochádzalo „v maximálnej možnej miere k zrovnoprávneniu hlasov všetkých voličov“.

Zákon z roku 1967 zrušil spôsob volieb do Kongresu, ktorý umožňoval, aby sa reprezentanti volili na území celého štátu, a zaviedol vytváranie volebných obvodov (to sa samozrejme neuplatňuje v prípade, že niektorý štát vysiela do Kongresu iba jedného reprezentanta). Reprezentant musí mať 25 rokov, musí byť aspoň 7 rokov občanom Spojených štátov amerických, a pokiaľ je zvolený, musí mať trvalý pobyt v štáte, ktorý zastupuje. Pokiaľ reprezentant počas výkonu svojej funkcie zomrie, alebo ak sa vzdá svojho mandátu, guvernér štátu je povinný vyhlásiť osobitné voľby, ktorými sa doplní uvoľnené miesto na zvyšok funkčného obdobia.

Každý reprezentant má pri hlasovaní v snemovni jeden hlas. Okrem zástupcov jednotlivých štátov je v Snemovni reprezentantov aj zástupca (resident commissioner) z pridruženého územia Portoriko a ďalší zástupcovia z Kolumbijského dištriktu, Americkej Samoy, ostrova Guam a Panenských ostrovov. Všetci títo zástupcovia majú rovnaké oprávnenia ako ostatní reprezentanti pochádzajúci z jednotlivých štátov USA, s výnimkou hlasovacieho práva.

Na základe ustanovení 2. oddielu 20. dodatku Ústavy USA sa Kongres schádza na svoju schôdzku najmenej raz do roka, a pokiaľ sa zákonom nestanoví iný dátum, jeho zasadnutie sa záčina napoludnie 3. januára.

Funkčné obdobie Kongresu trvá dva roky. Začína sa v januári po roku, v ktorom sa konali všeobecné voľby, a rozdeľuje sa na dve zasadania. Na rozdiel od iných parlamentov postavenie Senátu a Snemovne reprezentantov v zákonodarnom procese je úplne rovnaké (s výnimkou výlučného oprávnenia snemovne predkladať návrhy finančných zákonov. Pozri Kirckpatrick v. Preiser, 394 U.S. 526 (1969)) a obe snemovne majú aj takmer zhodné právomoci. Preto nie je správne rozdeľovať ich na tzv. „dolnú“ a „hornú“ komoru.

Ústava oprávňuje každú zo snemovni, aby si samostatne stanovila vlastný rokovací poriadok. V súlade s tým si Snemovňa reprezentantov prijíma vlastný rokovací poriadok vždy v prvý deň nového zasadania Kongresu. Senát, ktorý sa sám pokladá za stále činný orgán, pracuje na základe stáleho rokovacieho poriadku, ktorý iba občas novelizuje.

Najdôležitejšou funkciou Kongresu je jeho zákonodarná činnosť. Právomoci Senátu sú však o niečo širšie, nakoľko na základe jeho „odporúčania a súhlasu“ prezident uzatvára medzinárodné zmluvy a menuje štátnych úradníkov. Pri ústavnej žalobe voči federálnym úradníkom (impeachment) má Snemovňa reprezentantov postavenie žalobcu (postavenie podobné postaveniu veľkej poroty v trestných procesoch) a Senát má postavenie sudcu, ktorý rozhoduje. Obe snemovne sa schádzajú na spoločné zasadanie 6. januára v roku nasledujúcom po roku, v ktorom sa konali voľby amerického prezidenta, aby spočítali hlasy voliteľov. Pokiaľ sa žiadnemu z kandidátov na funkciu prezidenta ani viceprezidenta nepodarí získať väčšinu hlasov všetkých voliteľov, volí prezidenta Snemovňa reprezentantov spomedzi troch kandidátov, ktorí dostali najväčší počet hlasov voliteľov. Senát volí viceprezidenta spomedzi dvoch kandidátov, ktorí tiež získali najväčší počet hlasov voliteľov.

Pramene práva

Myšlienky, ktoré predchádzajú prijatiu konkrétneho právneho predpisu, sa dajú asi rovnako ťažko definovať ako miesta, na ktorých vznikajú. Zrodu každého právneho predpisu však musí predchádzať určitá myšlienka, ktorú niektorý z členov zákonodarného orgánu zostaví do podoby legislatívneho návrhu. Myšlienka môže vychádzať napríklad zo sľubov, ktoré dal svojim voličom v predvolebnej kampani a v ktorých sa zaviazal, že v prípade, ak bude zvolený, sa zasadí za konkrétnu úpravu určitej otázky. Celá predvolebná kampaň poslanca môže byť pritom založená buď iba na jednom, alebo na viacerých takýchto legislatívnych ideách. Legislatívny nápad však môže vychádzať aj z predchádzajúcich praktických skúseností poslanca, keď postrehol potrebu určitej zmeny právneho predpisu či potrebu prijatia úplne nového právneho predpisu v určitej oblasti.

V tejto oblasti sa môže prejaviť aj aktivita voličov, či už ako jednotlivcov, alebo ako členov rozličných spolkov, kolektívov či odborových zväzov. Formou petícií garantovaných prvým dodatkom Ústavy môžu napríklad voliči požadovať od svojho poslanca, aby sa zasadil za prijatie určitej právnej úpravy. Veľa mimoriadne kvalitných zákonov vzniklo práve takto. Vyplýva to zo skutočnosti, že práve organizácie, ktoré majú záujem na určitých právnych predpisoch, majú spravidla aj hlboké znalosti o právnom poriadku, ktorý sa na ne vzťahuje, a majú k dispozícii aj množstvo legislatívnych odborníkov. Pokiaľ si niektorý z poslancov osvojí takto predložený návrh legislatívnej normy, môže ho predložiť ako svoju iniciatívu buď priamo, alebo v určitej modifikovanej podobe. Môže tiež konzultovať uvedené otázky s príslušnými legislatívnymi poradcami Snemovne alebo Senátu, aby predkladaný návrh spĺňal požadované jazykové a formálne požiadavky.

V súčasnosti sa pri iniciovaní právnych predpisov pomerne často využíva aj spolupráca s exekutívou. Zvyčajne sa začína formou osobitného listu člena prezidentovho kabinetu, vedúceho niektorej z nezávislých agentúr či dokonca samotného prezidenta. Adresátom takéhoto listu je spravidla speaker Snemovne reprezentantov (zvolený predseda Snemovne reprezentantov) a jeho obsahom je návrh právneho predpisu. Prezident má aj napriek mechanizmu deľby moci, ktorý je zakotvený v článku 2, oddiely 3 Ústavy USA, povinnosť predkladať po určitom čase Kongresu Správy o stave Únie a odporúčať mu na zváženie také opatrenia, ktoré považuje za nutné a užitočné. Pomerne často obsahujú prezidentove správy vzťahujúce sa na stav Únie určité legislatívne myšlienky, ktoré sa neskôr prepracujú do formy legislatívnych návrhov. Návrhy predložené exekutívou sa v snemovni dostávajú do niektorého zo stálych legislatívnych výborov. Rozhodujúce pri tom je, či sa právomoc takéhoto výboru zhoduje s obsahom predkladaného legislatívneho návrhu. Súvisí to so skutočnosťou, že v Snemovni môže oficiálne predkladať legislatívne návrhy iba niektorý z jej členov. V takomto stálom výbore oboznamuje jeho členov s obsahom návrhu exekutívy priamo jeho predseda. Môže pritom prečítať iba predložený návrh, alebo môže doň aj sám zaradiť také zmeny, ktoré pokladá za potrebné alebo správne. Uvedená prax sa uplatňuje dokonca aj v prípadoch, keď politická väčšina v snemovni nie je totožná s prezidentovou politickou príslušnosťou. Tiež je potrebné poznamenať, že neexistuje ústavné alebo zákonné zmocnenie, aby sa prezidentove odporúčania obsiahnuté v jeho správach akceptovali ako legislatívne návrhy exekutívy. Obsah prezidentových správ sa môže v stálych výboroch alebo ich podvýboroch posudzovať aj ako odporúčanie prijať alebo neprijať niektorý z legislatívnych návrhov. Za najdôležitejšiu súčasť pravidelnej komunikácie medzi exekutívou a legislatívou sa pokladá správa, ktorú prezident predkladá každoročne a ktorá obsahuje jeho návrh štátneho rozpočtu. Táto, spolu s výpoveďami úradníkov z rozličných oblastí exekutívy, ktorí sú prizývaní pred Schvaľovací výbor Snemovne reprezentantov a Senátu, vytvára základ pre celý rad legislatívnych návrhov týkajúcich sa štátneho rozpočtu. V snemovní ich však už predkladá príslušný schvaľovací výbor.

Viaceré orgány výkonnej moci a nezávislé agentúry zamestnávajú štáby legislatívnych poradcov, ktorých úlohou je pripravovať vlastné legislatívne návrhy. Tieto predkladajú Kongresu zároveň so žiadosťou o ich prijatie.

Príprava legislatívneho návrhu si vyžaduje značné skúsenosti a šikovnosť. V nejednom prípade predstavuje legislatívny návrh výsledok viac ako rok trvajúcej práce tímov odborníkov. Na základe rozhodnutia prezidenta alebo niektorého z členov jeho kabinetu sa podobnými úlohami zaoberajú aj osobitne ustanovené výbory alebo komisie. Procesný správny poriadok (Administrative Procedure Act) a Vojenský zákonník (Uniform Code of Military Justice) sú iba dva z príkladov právnych noriem, ktorých návrhy boli vypracované na základe podobných postupov. Aj výbory jednotlivých snemovní predkladajú niekedy návrhy zákonov po viac ako rok trvajúcich prípravných prácach spočívajúcich v štúdiu materiálov a zhromažďovaní výpovedí a stanovísk odborníkov. Niekoľkoročnú prípravu v Kongrese si vyžiadal napríklad každý z legislatívnych návrhov vzťahujúcich sa na trestnú činnosť, trestný proces, súdnu moc a ozbrojené sily.

Formy činnosti Kongresu

Legislatívna činnosť Kongresu sa začína na základe uplatnenia legislatívnej iniciatívy. Formálne sa tak predkladá návrh na prijatie jedného zo štyroch druhov materiálov, ktorými sa môžu snemovne Kongresu zaoberať. Týmito sú: legislatívne návrhy, spoločné rezolúcie, zhodné rezolúcie a bežné rezolúcie. Najčastejšie sa predkladajú v oboch snemovniach legislatívne návrhy. Počas práce 100. Kongresu (1987 – 1988) v jeho oboch snemovniach sa predložilo 8 515 legislatívnych návrhov a 1 073 spoločných rezolúcií. Z tohto počtu predložili v Snemovni reprezentantov 5585 legislatívnych návrhov a 678 spoločných rezolúcií.

Pre väčšiu názornosť sa teraz zameriame na procesné postupy Snemovne reprezentantov a stručnú charakteristiku všetkých spomínaných formálnych materiálov. Legislatívny návrh sa všeobecne používa na iniciovanie právneho predpisu, a to bez ohradu na to, či ide o právny predpis všeobecný alebo osobitný, právny predpis s trvalou alebo časovo ohraničenou účinnosťou, všeobecne záväzný právny predpis alebo právny predpis, ktorého záväznosť sa vzťahuje iba na určitý okruh subjektov.

Formálne vyzerá legislatívny návrh v Snemovni reprezentantov nasledovne:

LEGISLATÍVNY NÁVRH

na schválenie (názov právneho predpisu)

Nech je prijaté v Senáte a Snemovni reprezentantov Spojených štátov amerických utvárajúcich Kongres, že ... atď.

Uvedený úvodný text schvaľovacej klauzuly vyžaduje zákon z roku 1871 a táto je identická pre všetky legislatívne návrhy, bez ohradu na to, či sú predkladané v Snemovni reprezentantov, alebo v Senáte. Legislatívne návrhy môžu byť predkladané v Snemovni reprezentantov alebo v Senáte. Jedinú významnejšiu výnimku obsahuje Ústava USA v článku l, oddiely 7, keď požaduje, aby všetky návrhy zákonov na zvýšenie štátnych príjmov vychádzali zo Snemovne reprezentantov. Senát je však aj k takýmto zákonom oprávnený navrhovať v priebehu legislatívneho procesu svoje dodatky. Všeobecné schvaľovacie návrhy musia tiež vychádzať zo Snemovne reprezentantov.

Existujú dva základné typy legislatívnych návrhov – verejné a súkromné. Verejným legislatívnym návrhom je taký návrh, ktorý po svojom prijatí získa charakter všeobecne záväzného právneho predpisu. Súkromným legislatívnym návrhom je návrh, ktorý sa svojím obsahom vzťahuje na konkrétne stanovené subjekty. Súkromnými legislatívnymi návrhmi sa upravujú napríklad imigračné a naturalizačné záležitosti alebo práva a nároky Spojených štátov.

Článok l, oddiel 8 Ústavy vymenúva vecí, na ktoré sa vzťahuje zákonodarná právomoc Kongresu, a oddiel 9 zasa vecí, v ktorých platia určité obmedzenia pre jeho legislatívnu aktivitu.

Legislatívny návrh, ktorý bol iniciovaný v Snemovni reprezentantov, sa označuje písmenami „HK“, po ktorých nasleduje číslo, ktorým sa návrh označuje vo všetkých štádiách legislatívneho procesu. Písmená označujú Snemovňu reprezentantov (House of Representatives), a nie ako sa niekedy nesprávne predpokladá, rezolúciu snemovne (House Resolution). Legislatívny návrh, ktorý bol iniciovaný v Senáte, sa označuje písmenom „S“, po ktorom takisto nasleduje pridelené poradové číslo. Označenie „párový legislatívny návrh“ (Companion Bill) sa používa v prípadoch, keď sa v oboch snemovniach Kongresu predložili rovnaké legislatívne návrhy.

Legislatívny návrh, s ktorého identickou formuláciou vyjadrili súhlas obe snemovne Kongresu, sa stáva zákonom, ak:

1. s nim prezident vyjadri svoj súhlas, alebo
2. prezident takto schválený návrh nevráti Kongresu so svojimi pripomienkami v stanovenej 10 dňovej lehote, a Kongres zasadá, alebo
3. obe snemovne Kongresu prelomia veto prezidenta tým spôsobom, že pri opätovnom hlasovaní o legislatívnom návrhu tento prijmú dvojtretinovou väčšinou.

Legislatívny návrh sa nemôže stať zákonom bez prezidentovho podpisu, pokiaľ Kongres počas uvedenej desaťdňovej lehoty, ktorú má prezident k dispozícii, odročí svoje zasadanie, čim znemožni prezidentovi riadne uplatniť právo veta. Uvedené sa označuje ako tzv. „vreckové veto“.

Spoločná rezolúcia sa môže predložiť buď v Snemovni reprezentantov, alebo v Senáte, nie však, ako by sa mohlo z jej názvu zdať, súbežne v oboch snemovniach. Aj napriek skutočnosti, že snemovne sa nezaoberajú spoločnými rezolúciami pomerne často, obe formy sú v zásade rovnoprávne a existujú medzi nimi iba malé formálne rozdiely. Zákony, ktoré boli iniciované ako legislatívne návrhy, sa napríklad často formálne menia formou spoločnej rezolúcie alebo naopak. Legislatívne návrhy a spoločné rezolúcie prechádzajú rovnakým legislatívnym procesom s jedinou výnimkou, že návrh dodatku, ktorým sa mení Ústava USA, možno podať iba formou spoločnej rezolúcie. Pokiaľ návrh spoločnej rezolúcie, ktorou sa mení Ústava USA, schváli požadovaná dvojtretinová väčšina v oboch snemovniach, doručuje sa priamo osobitnému archivárovi Spojených štátov, ktorý ju rozosiela štátom na ratifikáciu. Takáto rezolúcia sa teda nepredkladá na schválenie prezidentovi USA.

Forma spoločnej rezolúcie v Snemovni reprezentantov je nasledovná:

SPOLOČNÁ REZOLÚCIA

Potvrdzujúca (názov spoločnej rezolúcie)

Uznesené v Senáte a Snemovni reprezentantov Spojených štátov amerických utvárajúcich Kongres, že ... atď.

Úvodná klauzula spoločných rezolúcií jej rovnaká v Snemovni reprezentantov i v Senáte a vyžaduje ju zákon z roku 1871. Pomerne často jej však predchádzajú úvodné vyhlásenia, objasňujúce nevyhnutnosť alebo ciele prijímanej spoločnej rezolúcie. Výraz „spoločná“ teda neznamená skutočnosť, že sa text takejto rezolúcie predkladá a prerokúva v rovnakom čase v oboch snemovniach.

Spoločná rezolúcia, ktorá bola navrhnutá v Snemovni reprezentantov, sa označuje ako „H.J. Res.“ a k tomuto označeniu sa pripája individuálne číslo, pod ktorým sa eviduje vo všetkých etapách legislatívneho procesu. Spoločná rezolúcia iniciovaná v Senáte sa označuje písmenami „S.J. Res.“, po ktorých tiež nasleduje pridelené číslo. Spoločné rezolúcie sa stávajú všeobecne záväznými predpismi rovnakým spôsobom ako legislatívne návrhy.

Súhlasné rezolúcie Záležitosti, ktoré sa vzťahujú na vnútornú činnosť oboch snemovni, sa spravidla navrhujú formou súhlasných rezolúcii. Tieto v súčasnosti nemajú legislatívny charakter a využívajú sa najmä na deklarovanie určitých názorov, zásad či stanovísk oboch snemovni. Ich postavenie preto nemožno porovnávať s legislatívnymi návrhmi a ich využívanie sa obmedzuje iba na presne stanovené prípady.

Termin „súhlasné“ tiež neznamená, že by tieto rezolúcie museli byť predložené a prerokúvané v oboch snemovniach súčasne. Súhlasná rezolúcia, ktorá bola navrhnutá v Snemovni reprezentantov, sa označuje ako „H.Con. Res.“ spolu s prideleným individuálnym číslom. Súhlasná rezolúcia iniciovaná v Senáte sa označuje písmenami „S.Con. Res.“, po ktorých tiež nasleduje pridelené číslo. Po tom, ako súhlasnú rezolúciu schvália obe snemovne Kongresu, ju osobitný úradník Snemovne reprezentantov a tajomník Senátu podpíšu a jej text sa pošle archivárovi Spojených štátov na zverejnenie v osobitnej časti zbierky rozhodnutí Kongresu z konkrétneho zasadania (Statutes at Large). Súhlasné rezolúcie sa nepredkladajú na schválenie prezidentovi USA, ako sa to robí v prípade legislatívnych návrhov.

Bežné rezolúcie Záležitosti, ktoré sa vzťahujú na vnútornú činnosť iba jednej zo snemovní Kongresu, sa schvaľujú formou jednoduchej rezolúcie. jednoduchá rezolúcia, ktorá sa týka činnosti Snemovne reprezentantov, sa označuje ako „H. Res.“ a pripája sa k nej tiež poradové číslo. jednoduché rezolúcie prijaté v Senáte sa označujú písmenami „S. Res.“, po ktorých nasleduje pridelené poradové číslo. Jednoduché rezolúcie sa prerokúvajú iba v snemovni, v ktorej boli navrhnuté, a ich prijatie potvrdzuje buď osobitný úradník Snemovne reprezentantov alebo tajomník Senátu. Text jednoduchých rezolúcii sa publikuje v Kongresovej zbierke (Congressional record). ´

Zákonodarná iniciatíva a pridelenie legislatívneho návrhu výborom

Legislatívny návrh môže predložiť ktorýkoľvek člen snemovne, jej stály komisár alebo delegát. Každý z uvedených subjektov tak môže urobiť kedykoľvek počas zasadania snemovne. Zákonodarná iniciatíva sa uplatňuje osobitnou formou, vložením legislatívneho návrhu do špeciálnej schránky (hopper), ktorá sa pre tento účel nachádza na stole úradníka Snemovne reprezentantov. Pre uplatnenie legislatívnej iniciatívy, spojenej aj s prípadným komentárom, sa v snemovni nevyžaduje osobitné povolenie. V kancelárii úradníka snemovne sú poslancom k dispozícii aj vopred prichystané tlačivá na prípravu legislatívneho návrhu. Na každom legislatívnom návrhu však musí byť uvedené meno poslanca, ktorý podporuje jeho prijatie – sponzor (sponsor). Legislatívny návrh všeobecne záväzného právneho predpisu môže podporiť neobmedzený počet reprezentantov. Na základe vlastného požiadania možno ďalej rozširovať okruh sponzorov legislatívneho návrhu aj po jeho podaní, a to až do dňa, keď návrh formálne postúpi do rokovania v snemovni. Podobne môžu do daného termínu sponzori uvedení na legislatívnom návrhu (okrem sponzora, ktorý je uvedený ako prvý) požiadať, aby ich zo zoznamu vyčiarkli. Aby sa zabránilo tomu, že meno niektorého sponzora sa uvedie na legislatívnom návrhu aj bez jeho súhlasu, pre akceptovanie sponzorstva sa vyžaduje osobný podpis poslanca. Pokiaľ je však viacero sponzorov, stačí podpis prvého v poradí. Takisto je možné, aby poslanec, ktorý vystupuje ako sponzor legislatívneho návrhu, pripojil za svoj podpis poznámku „na požiadanie“, čo v podstate znamená, že síce sponzoruje podaný návrh, no robí tak na základe požiadania inej osoby.

Senátori uplatňujú svoju legislatívnu iniciatívu zvyčajne tým spôsobom, že vlastný legislatívny návrh doručia priamo niektorému z úradníkov za predsednícky stôl. Túto svoju činnosť nie sú povinní akýmkoľvek spôsobom verejne komentovať. Každý senátor však môže na uplatnenie svojej zákonodarnej iniciatívy využiť aj oveľa formálnejší postup, keď túto ohlási osobne zo svojho miesta v snemovni. Pokiaľ sa senátor rozhodne pre tento spôsob, zvyčajne využije túto príležitosť aj na to, aby stručne oboznámil svojich kolegov s obsahom navrhovaného opatrenia. Na základe požiadania môže senátor v takomto prípade získať súhlas aj k tomu, aby sa ním navrhované legislatívne opatrenie už v tomto štádiu zverejnilo aj v kongresovej zbierke.

Pokiaľ ktorýkoľvek zo senátorov vznesie námietku proti uplatneniu zákonodarnej iniciatívy svojho kolegu, táto sa presunie na nasledujúci deň. Pokiaľ nikto nevznesie námietku, oficiálne sa prečíta názov legislatívneho návrhu a tento sa pridelí príslušnému výboru. Pri uplatňovaní zákonodarnej iniciatívy sa v Snemovni reprezentantov už dlhší čas upúšťa od formálneho čítania názvu legislatívneho návrhu. Názov sa jednoducho zaraďuje do oficiálnych záznamov a zverejňuje sa v kongresovej zbierke, čím sa fakticky napĺňajú požiadavky tohto zastaraného pravidla. Pri ďalšom postupe legislatívneho návrhu mu úradník snemovne pridelí poradové číslo a speaker ho za asistencie jedného člena snemovne pridelí vhodnému výboru na ďalšie prerokovanie. Všetky tieto kroky sa zverejňujú v každodennom vydaní kongresovej zbierky. Legislatívny návrh sa taktiež zasiela do oficiálnej tlačiarne vlády (Government Printing Office), ktorá ho v pomerne krátkom čase rozmnoží v potrebnom počte a dá k dispozícii v osobitných dokumentačných miestnostiach oboch snemovni. jedna kópia legislatívneho návrhu sa zasiela do kancelárie predsedu výboru, ktorý bol určený na prerokúvanie tohto legislatívneho návrhu. Príslušný úradník výboru ho následne zaradí do časového harmonogramu práce výboru (do jeho legislatívneho kalendára).

Činnosť výborov sa pokladá za najvýznamnejšiu časť zákonodarného procesu. Vyplýva to zo skutočnosti, že práve vo výboroch sa venuje najväčšia pozornosť jednotlivým ustanoveniam navrhovaného legislatívneho opatrenia, ako aj z toho, že vo výboroch majú možnosť vyjadriť k predloženému návrhu svoje stanoviská aj bežní občania. Aj napriek takejto možnosti však americká verejnosť stále nevenuje dostatočnú pozornosť práci výborov, a práve naopak, často v nich vidi vinníkov za odďaľovanie prijímania niektorých zákonov.

V Snemovni reprezentantov pracuje v súčasnosti 22 stálych (legislatívnych) výborov a v Senáte 16 stálych výborov. Okrem toho existuje niekoľko osobitných výborov a niekoľko stálych spoločných výborov oboch snemovni. Právomoc každého z výborov sa vzťahuje na určitú osobitnú oblasť zákonodarstva. Na prerokovanie sa im preto zasielajú vždy tie legislatívne návrhy, ktoré sa svojim obsahom vzťahujú k ich špecializácii. Ako príklad možno uviesť Súdny výbor, ktorý sa vo všeobecnosti zaoberá procesnými opatreniami (občianskoprávnymi i trestnoprávnymi) a ďalšími 18-timi oblasťami, medzi ktoré patria ústavné dodatky, problematika imigrácie a naturalizácie, konkurzov, revízie a nové kodifikácie veľkých zákonov, občianske práva, protitrustové zákonodarstvo, patentové právo, autorské právo, ochranné známky a ďalšie. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že rokovacie poriadky Snemovne reprezentantov a Senátu obsahujú okolo 200 rozličných klasifikácií, na základe ktorých sa jednotlivé legislatívne návrhy prideľujú ich výborom.

Členstvo vo výboroch Snemovne reprezentantov i Senátu sa rozdeľuje medzi dve veľké politické strany. Počet členov politickej strany, ktorá je v snemovni v menšine, určuje v stálych výboroch väčšinová politická strana, s výnimkou osobitného výboru, ktorý sa zaoberá otázkami správania sa poslancov a v ktorom sú obe politické strany zastúpené rovnakým počtom členov. Kandidátov na zvolenie za členov stálych výborov vyberá na začiatku funkčného obdobia každého Kongresu priamo v snemovní stranícka schôdza politickej strany. Členstvo v stálom výbore sa zachováva počas celého funkčného obdobia a spája sa s činnosťou v tej politickej strane, ktorá člena výboru nominovala. Pokiaľ sa reprezentant vzdá svojho členstva na straníckej schôdzi (politický klub), ktorá ho nominovala do výboru, automaticky mu zaniká aj miesto v tomto výbore.

Reprezentant môže pracovať vo viacerých výboroch. Politické stanovy väčšinovej politickej strany v Snemovni reprezentantov však aj napriek tomu zakazujú predsedom niektorých výborov, aby pracovali aj v ďalších výboroch, a zvyčajne súhlasia iba s tým, aby jej členovia bolí predsedami iba jedného pod výboru alebo osobitného výboru s legislatívnymi právomocami. Toto sa však nevzťahuje na poriadkové výbory a niektoré spoločné výbory oboch komôr Kongresu.

Reprezentanti sa zvyčajne snažia o to, aby boli zvolení do takého výboru, ktorého jurisdikcia je najbližšie k ich špecializácii alebo oblasti ich záujmu. Súdny výbor napríklad pozostáva tradične iba z právnikov. Viacerí členovia kongresových výborov i podvýborov sú často celoštátne uznávanými odborníkmi vo svojich oblastiach.

Postavenie reprezentantov a ich zaraďovanie do jednotlivých výborov sa odvodzuje od pravidla prednosti starších členov (seniority system), pričom predsedom výboru sa zvyčajne stáva ten člen väčšinovej politickej strany, ktorý vykonáva poslaneckú funkciu najdlhšie. Rokovací poriadok Snemovne reprezentantov priamo vyžaduje, aby snemovňa zvolila za predsedu výboru kandidáta navrhnutého väčšinovou politickou stranou.

Väčšina stálych výborov snemovní Kongresu si zriaďuje dva alebo viac podvýborov, ktoré sa okrem svojej všeobecnej právomoci špecializujú na určité kategórie legislatívnych návrhov. Každý stály výbor Snemovne reprezentantov, s výnimkou rozpočtového výboru pozostávajúceho z viac ako dvadsiatich členov, si musí utvoriť najmenej štyri podvýbory.

Pre spracovávanie náročnej administratívnej práce a ďalších problémov spojených s prerokúvaním legislatívnych návrhov má každý výbor k dispozícii profesionálny štáb odborníkov i administratívnych pracovníkov. Štáb odborníkov pre každý stály výbor (pozostáva maximálne z 18 členov, šesť z nich si môže vybrať menšinová politická strana) sa utvára menovaním, pričom sa zohľadňuje výhradne ich profesionálna schopnosť plniť požadované úlohy.

Štáb úradníkov (pozostáva maximálne z 12 úradníkov, z ktorých štyri si vyberá menšinová politická strana) má za úlohu zabezpečovať korešpondenciu a pisárske práce a je k dispozícii tak predsedovi výboru, ako aj jeho členom. Všetci členovia štábu sú nominovaní na základe väčšinového rozhodnutia výboru bez ohľadu na rasu, pohlavie či vek kandidátov. Ustanovenia o tom, koľkých členov štábu výboru vyberá politická menšina, neplatia pre výbor, ktorý sa zaoberá otázkami správania sa poslancov a v ktorom sú obe politické strany zastúpené rovnakým počtom členov. Schvaľovací a rozpočtový výbor má v zmysle rokovacieho poriadku Snemovne reprezentantov osobitnú právomoc menovať štáb a asistentov aj pre členov menšinovej politickej strany.

Prerokúvanie legislatívneho návrhu vo výboroch

Stanovy prijaté zjazdom väčšinovej politickej strany v Snemovni reprezentantov vyžadujú, aby predseda výboru, ktorému bol pridelený legislatívny návrh na prerokovanie, ho v priebehu dvoch týždňov pridelil na prerokovanie príslušnému podvýboru. Nemusí tak však urobiť, pokiaľ väčšina členov výboru zvolených väčšinovou politickou stranou hlasovaním rozhodne o tom, že legislatívny návrh sa bude prerokúvať iba vo výbore.

Jedna z prvých úloh výboru je návrh rozmnožiť a zaslať jeho kópiu všetkým ústredným orgánom a agentúram, na ktorých činnosť sa predložený návrh nejakým spôsobom vzťahuje. Pomerne často sa návrh zasiela aj na Najvyšší kontrolný úrad, s výzvou, aby sa oficiálne vyjadril, či je potrebné prijať predložené opatrenie. Všetky organizácie majú dostatočný čas na formulovanie svojich stanovisk a predloženie písomných správ. Vo výbore sa týmto správam venuje zaslúžená pozornosť, no v žiadnom prípade nemajú pre jeho ďalšiu činnosť záväzný charakter. Všetky správy prichádzajúce od ústredných orgánov a agentúr výkonnej moci výbor predkladá Úradu pre správu a rozpočet, aby sa tento vyjadril, či sú v súlade s programom prezidenta USA.

Stále výbory sa schádzajú na svoje schôdzky najmenej raz do mesiaca a ich práca sa rozdeľuje do niekoľkých dní. Predseda stáleho výboru je v prípade potreby oprávnený zvolávať aj mimoriadne schôdzky výboru. Predseda výboru je povinný zvolať mimoriadnu schôdzu aj vtedy, keď o to písomne požiadajú minimálne traja členovia výboru. V písomnej požiadavke sa musí uviesť, čim by sa mimoriadne zasadanie výboru malo zaoberať. Pokiaľ predseda výboru nezvolá do troch dni po tom, ako dostal písomný návrh, mimoriadnu schôdzu výboru v termíne najneskoršie do siedmich dní od podania návrhu, väčšina členov výboru môže mimoriadnu schôdzu písomne zvolať sama. Takáto požiadavka väčšiny členov výboru musí obsahovať dátum a čas konania mimoriadnej schôdze ako aj vec, ktorá sa má na nej prerokúvať.

S výnimkou Schvaľovacieho výboru, Rozpočtového výboru, Výboru pre stanovy, výboru, ktorý sa zaoberá otázkami správania sa poslancov a Administratívneho výboru snemovne, sa ostatné výbory nesmú schádzať na svoje schôdzky, pokiaľ sa v snemovni rokuje o určitom legislatívnom opatrení s použitím tzv. „päťminútového pravidla“ (pozri prvý oddiel z kapitoly o druhom čítaní návrhu zákona). Osobitné povolenie na schôdzku výboru možno dať iba v prípade, ak voči tomu nenamieta desať alebo viac jeho členov. Rokovací poriadok Snemovne reprezentantov obsahuje tiež pravidlo, na základe ktorého sa schôdzky výborov nemôžu konať v čase spoločného zasadania Snemovne reprezentantov a Senátu, alebo ak sa počas prerušenia činnosti parlamentu už ohlásilo konanie takéhoto spoločného zasadania. Výbory sa nesmú zísť na svoju schôdzu ani počas posledného prerušenia zasadania snemovne, ktoré končí zároveň s jej funkčným obdobím. Na verejnom zasadaní výboru sa prerokúvajú dôležité legislatívne návrhy alebo legislatívne návrhy, ktoré sú vzhľadom na svoj obsah značne kontraverzné. Každý výbor (okrem Výboru pre stanovy) je povinný vždy zverejniť najmenej týždeň vopred dátum, miesto a obsah svojho verejného zasadania. Stanovenú lehotu nemusí výbor výnimočne dodržať, pokiaľ dospeje k názoru, že existuje závažný dôvod pre predsunutie jeho verejného zasadania. Aj v takomto prípade je však povinný o jeho konaní informovať verejnosť v najbližšom možnom termíne. Informovanie verejnosti o verejnom prerokúvaní legislatívneho návrhu sa uskutočňuje prostredníctvom denného spravodajcu o činnosti Kongresu, ktorý tvorí prílohu kongresových záznamov a publikuje sa bezprostredne po tom, ako sa výbor rozhodne, že sa zíde na verejné zasadanie. Informácie o plánovaných verejných zasadaniach sa zverejňujú aj v dennej tlači a ďalších periodikách. Výbor zároveň rozosiela na takéto zasadanie osobné pozvánky pre jednotlivcov, organizácie, vládne inštitúcie a agentúry, o ktorých vie, že majú záujem na prerokúvanom legislatívnom návrhu.

Každé rokovanie výboru alebo podvýboru musí byť prístupné pre verejnosť, s výnimkou prípadov, keď výbor alebo podvýbor snemovne sa na verejnom zasadaní a hlasovaním podľa mien väčšinou hlasov rozhodne, že ďalšia časť jeho rokovania v ten deň nebude pre verejnosť prístupná. Môže tak urobiť napríklad z dôvodu ochrany vypočúvaného svedka, prerokúvaných dôkazov alebo ďalších vecí, ktorých verejné prerokúvanie by mohlo ohroziť národnú bezpečnosť USA alebo by porušovalo niektorý zo zákonov či rokovací poriadok snemovne. Rovnakým spôsobom môže výbor alebo podvýbor rozhodnúť aj o tom, že jeho rokovanie nebude celý nasledujúci deň prístupné pre verejnosť. Toto neplatí pre Schvaľovací výbor, Výbor pre ozbrojené sily, Stály osobitný výbor pre spravodajstvo, ako aj pre ich podvýbory, ktoré môžu týmto spôsobom uzavrieť svoje rokovanie pre verejnosť až na päť po sebe nasledujúcich dní.

O návrhu štátneho rozpočtu musí rokovať Schvaľovací výbor na verejnom zasadaní počas 30 dni po jeho predložení v Kongrese. Aj v tomto prípade však Schvaľovací výbor môže väčšinou svojich členov, hlasovaním podľa mien rozhodnúť o tom, že svedecké výpovede potrebné pre jeho rokovanie sa dotýkajú národnej bezpečnosti USA, a preto sa budú konať na neverejnom zasadaní. Z uvedeného dôvodu môže výbor rovnakým spôsobom uzavrieť svoje rokovanie pre verejnosť aj na nasledujúci deň.

Na verejnom rokovaní výboru sa zúčastňuje oficiálny spravodajca, ktorého úlohou je zaznamenávať všetky výpovede tak prospech, ako aj v neprospech prerokúvaného legislatívneho návrhu. Rokovanie výboru začína oboznámením prítomných s celým textom prerokúvaného legislatívneho návrhu, ktorého kópia tvori súčasť oficiálnych záznamov z jeho rokovania. Po tomto nasleduje úvodné slovo, ktoré má spravidla predseda výboru. Ako druhý v poradí prednáša svoje stanovisko vedúci politickej menšiny alebo jej ďalší člen. Potom môže výbor predvolať prvého svedka v poradí. Pri takejto príležitosti majú vzhľadom na svoje postavenie a trvalý nedostatok času právo na prednostné vypočutie svojho stanoviska ďalší členovia snemovne a senátori. Funkcionári výkonnej moci, vysoko postavení vojenskí a civilní úradníci, ako aj zainteresované súkromné osoby svedčia pred výbormi buď dobrovoľne, alebo na základe osobitných pozvánok. Z praktických dôvodov vyžadujú výbory, aby osoby, ktoré budú pred nimi vypovedať, v predstihu predložili písomne obsah zamýšľanej výpovede a svoju ústnu výpoveď obmedzili na stručnú charakteristiku predkladaných argumentov.

Členovia politickej menšiny vo výboroch sú oprávnení pozývať svojich vlastných svedkov a umožniť im vypovedať minimálne jeden deň. Rokovací poriadok každého výboru snemovne garantuje všetkým jej členom minimálne päť minút na to, aby položili prítomným svedkom svoje otázky.

Strojopisný záznam svedeckých výpovedi, ktoré sa urobili v rámci verejného rokovania výboru, je k dispozícii na nahliadnutie v kancelárii úradníka výboru. Nezriedka sa medzi všetkých členov výboru distribuuje aj doslovný zápis zo všetkých svedeckých výpovedí.

Po verejnom rokovaní výboru sa predloženým legislatívnym návrhom zaoberá na osobitnom zasadaní spravidla aj niektorý z jeho podvýborov. V jeho rámci sa venuje mimoriadna pozornosť najmä obsahu všetkých prednesených výpovedí a v závere podvýbor hlasuje o svojom stanovisku k prerokúvanému materiálu. Výsledok hlasovania môže znamenať jeho kladné hodnotenie a odporúčanie návrh prerokovať vo výbore (čí už s určitými zmenami alebo aj bez nich), alebo v prípade negatívneho hodnotenia môže znamenať odporúčanie, aby výbor prerokúvanie predloženého legislatívneho návrhu odložil na neurčito. V podvýbore majú pri hlasovaní všetci členovia jeden hlas, bez ohradu na svoju politickú príslušnosť. Všetky pracovné stretnutia stálych výborov alebo podvýborov musia byť otvorené pre verejnosť, okrem prípadov, keď väčšina členov výboru alebo podvýboru hlasovaním podľa mien vylúči verejnosť z rokovania v ďalšej časti dňa. Táto požiadavka sa neuplatňuje na zasadania, ktoré sa zaoberajú iba vlastným rozpočtom alebo personálnymi záležitosťami. Členovia výboru však môžu súhlasiť s tým, aby sa aj na ich neverejnom zasadaní zúčastnili členovia štábu Kongresu alebo zástupcovia jednotlivých ministerstiev (departmentov).

Pri rozhodovaní na zasadaniach výborov rokujú ich členovia o správach k legislatívnym návrhom, ktoré predložili a vypracovali ich podvýbory. V rámci diskusie k nim môžu navrhovať vlastné dodatky. Všetky dodatky, ktoré k legislatívnemu návrhu predloží niektorý zo stálych výborov, však majú iba charakter odporúčaní, o ktorých s konečnou platnosťou rozhodne hlasovaním celá snemovňa. V závere rokovania stáleho výboru sa hlasuje o tom, či výbor odporučí schválenie prerokúvaného legislatívneho návrhu ako celku, alebo či sa ho rozhodne "podržať" a nevrátiť do snemovne. Pokiaľ je stanovisko výboru kladné, predkladá sa legislatívny návrh snemovni. Do snemovne sa môže vrátiť buď so zmenami, alebo s dodatkami, ktoré odporúča stály výbor, alebo aj bez nich ako tzv. „čistý návrh“. Pokiaľ výbor schváli v predloženom návrhu viacero takých významných zmien, že sa tým zásadnejšie zmení jeho obsah, môže ohlásiť tzv. „nový návrh“. V prípade nového návrhu sa musí opätovne uplatniť zákonodarná iniciatíva (navrhuje ho zvyčajne predseda výboru), po ktorej snemovňa takýto návrh opätovne pridelí na prerokovanie výboru, z ktorého vyšiel, a tento jej ho obratom vráti so svojím kladným stanoviskom. Vzhľadom na skutočnosť, že zadržanie legislatívneho návrhu vo výbore je vlastne najefektívnejším spôsobom ako zabrániť jeho ďalšiemu legislatívnemu postupu, výbory ich iba zriedkavo vracajú do snemovne so svojím negatívnym stanoviskom.

Väčšina členov výboru utvára jeho kvórum, ktoré predstavuje najnižší počet prítomných členov, nevyhnutný pre jeho uznášaniaschopnosť. Vyžadovanie kvóra zabezpečuje adekvátnu účasť tak zástupcov väčšinovej, ako aj menšinovej politickej strany. Požiadavka na kvórum sa však môže meniť pri rozličných činnostiach výboru. Výbor si napríklad môže stanoviť, že na vypočúvanie svedkov a predkladanie dôkazov stačí prítomnosť aj menšieho počtu jeho členov, minimálne však dvoch. S výnimkou Schvaľovacieho výboru, Rozpočtového výboru a Výboru pre pravidlá môžu jednotlivé výbory stanoviť tiež odlišné požiadavky na kvórum pre určité druhy svojej činnosti. Kvórum však v žiadnom prípade nemôže byť nižšie, ako je jedna tretina jeho členov. Pokiaľ nie je na rokovaní výboru prítomný dostatočný počet členov, je táto skutočnosť dôvodom pre námietku, ktorej uplatnenie má za následok neplatnosť tých procesných postupov, ktoré výbor v takomto zložení vykonal.

Záznamy zo všetkých hlasovaní výboru sú verejne prístupné v jeho kancelárii. V rámci verejnej kontroly sú každému občanovi k dispozícii informácie o obsahu každého dodatku, návrhu, nariadení či inom rozhodnutí výboru, výsledky všetkých hlasovaní výboru, vrátane toho, ako jeho jednotliví členovia hlasovali, a mien tých členov výboru, ktorí bol i prítomní na jeho rokovaní, ale hlasovania sa zdržali. V záverečnej správe o výsledkoch rokovania výboru o legislatívnom návrhu či inom prerokúvanom opatrení sa uvádza presný počet jeho členov, ktorí hlasovali za vydanie návrhu alebo rezolúcie do snemovne, a tiež aj počet poslancov, ktorí boli proti tomuto návrhu.

Neprítomný člen výboru môže hlasovať aj prostredníctvom svojho zástupcu. Na toto sa však vyžaduje osobitný súhlas celého výboru, ktorý sa udeľuje tým spôsobom, že výbor prijme osobitné pravidlo umožňujúce hlasovať svojmu členovi v neprítomnosti. Takéto pravidlo musí byť schválené v písomnej forme, musia v ňom byť uvedené dôvody, pre ktoré sa člen výboru nemôže zúčastniť na hlasovaní, musí v ňom byť určená osoba oprávnená zastupovať ho pri hlasovaní a musia v ňom byť presne uvedené veci, o ktorých je takto stanovený zástupca oprávnený hlasovať. Všeobecné zmocnenie pre hlasovanie prostredníctvom zástupcu môže neprítomný člen udeliť iba na niektoré procesné veci, medzi ktoré patria napríklad návrhy na prerušenie práce, odročenie či presunutie rokovania výboru. Takéto zmocnenie musí neprítomný člen výboru osobne podpísať a musí v ňom uviesť dátum a presný čas, kedy ho vystaví l. Hlasy odovzdané prostredníctvom zástupcu sa nepočítajú do kvóra výboru. Procesné námietky sa vzťahujú na porušenie rokovacích pravidiel alebo stanovených procesných postupov pri prerokúvaní opatrenia vo výbore, a teda nie na obsah prijatého opatrenia. S ich pomocou môže člen výboru napríklad poukazovať na nevhodnosť zaradenia jednotlivých bodov do rokovania, nevhodný spôsob ich odmietnutia či skutočnosť, že výbor nevenoval dostatočnú pozornosť niektorému z bodov rokovania a pod.

Masmédiá môžu dostať povolenie na účasť na verejných zasadaniach výborov, ak splnia podmienky, požadované v rokovacom poriadku Snemovne reprezentantov. Aj rokovací poriadok Senátu umožňuje účasť masmédií na verejných zasadaniach výborov Senátu, tieto si však podmienky určujú samy.

Výsledok práce výborov

Pokiaľ výbor hlasovaním rozhodne o tom, že odporúča snemovni prerokovať legislatívny návrh, ktorým sa zaoberal, poverí jedného zo svojich členov, aby sformuloval správu výboru k tomuto návrhu. Obsahom takejto správy je analýza zmyslu a cieľov predloženého legislatívneho návrhu, ako aj dôvodov, pre ktoré ho výbor odporúča. Správa obsahuje podrobnú analýzu obsahu jednotlivých článkov predloženého legislatívneho návrhu a osobitne upozorňuje na zmeny v ďalších platných právnych predpisoch, ktoré vyvolá jej prijatie. V úvode správy musí byť venovaná osobitná pozornosť a musia byť dostatočne objasnené všetky dodatky, ktoré výbor k prerokúvanému legislatívnemu návrhu prijal, a jej príloha musí obsahovať aj stanoviská, ktoré na žiadosť výboru k návrhu vypracovala exekutíva. Pokiaľ pri schvaľovaní predloženého legislatívneho návrhu vo výbore (okrem Výboru pre stanovy) niektorý z jeho členov prejavil záujem vypracovať osobitné menšinové stanovisko, dostane k dispozícii najmenej tri dni (soboty, nedele a sviatky sa nerátajú), v rámci ktorých ho musí predložiť úradníkovi výboru. Takéto menšinové stanovisko sa stáva súčasťou záverečnej správy výboru o prerokúvanom legislatívnom opatrení. Správa výboru sa predkladá snemovní iba počas jej zasadania. Snemovňa môže výnimočne jednomyseľným hlasovaním povoliť, aby správa bola predložená aj v neskoršom termíne.

Správe výboru sa v snemovni pri radí poradové číslo a vládna tlačiareň ju cez noc vytlačí v potrebnom počte, tak aby ju ihneď na druhý deň dostali poslanci. Od začiatku práce 91. Kongresu v roku 1969 sa k poradovému číslu správy pridáva aj ďalšie, označujúce, ktorý Kongres v poradí sa ňou bude zaoberať. Ako príklad možno uviesť prvú správu výboru, ktorá sa prejednávala v Snemovni reprezentantov v roku 1969 a ktorá bola preto označená číslami 91-1.

Na rozmnoženej správe sa dodatky, ktoré výbor navrhuje, pre lepšie odlíšenie vytlačia osobitným typom písma a veci, ktoré výbor odporúča vypustiť, sa vytlačia ako prečiarknuté. Číselné označenie správy sa spolu s jej poradím uvedenom v kalendári snemovne nachádza na prvej i poslednej strane legislatívneho návrhu. Pokiaľ snemovňa pridelila návrh na prerokovanie dvom alebo viacerým výborom, poradové číslo kalendára snemovne obsahuje iba správa k legislatívnemu návrhu, ktorá sa vrátila do snemovne ako posledná (bližšie pozri deviatu kapitolu).

Správy výborov k legislatívnym návrhom sa pokladajú za najvýznamnejšie súčasti legislatívnej histórie právneho predpisu. Pri objasňovaní pôvodných cieľov a zmyslu právnych predpisov ich využívajú súdy, ústredné orgány výkonnej moci, ďalšie agentúry i verejnosť.

Správa výboru o návrhu, ktorý mu bol pridelený na preskúmanie, musí obsahovať;

1. všeobecné stanovisko k jeho obsahu,
2. v súlade so zákonom o rozpočte z roku 1974 (Congressional Budget Act of 1974) musí osobitne upozorňovať na všetky nové rozpočtové subjekty alebo zmenu daňových príjmov či výdavkov, pokiaľ to návrh predpokladá,
3. predpokladané finančné výdavky a stanovisko riaditeľa úradu Kongresu pre štátny rozpočet (pokiaľ ho predložil výboru ešte pred odovzdaním správy snemovni),
4. stručný obsah stanovisk a odporúčaní, ktoré predložil Výbor pre vládnu činnosť, pokiaľ došli Legislatívnemu výboru v takom časovom predstihu, že sa nimi Legislatívny výbor mohol pri svojej práci s návrhom zaoberať.

Každá z uvedených súčasti správy výboru musí byť v jej texte osobitne zvýraznená a označená. O rozpočtovej diskusii v Kongrese pozri bližšie dvanástu kapitolu.

Každá správa výboru o legislatívnom opatrení alebo spoločnej rezolúcii musí okrem uvedených súčastí obsahovať aj podrobné vyjadrenie o tom, či prerokúvaný návrh v prípade jeho schválenia nebude mať inflačný účinok na ceny a zvýšené ekonomické nároky.

Súčasťou každej správy musí byť odhad výboru o nákladoch na uvedenie prerokovaného opatrenia do praxe vo finančnom roku, v ktorom sa správa predkladá, a v priebehu piatich nasledujúcich rokov. Ak ide o program schvaľovaný na kratšie obdobie, musí správa obsahovať odhad potrebných nákladov počas celej doby jeho účinnosti. V prípade, že schvaľované opatrenie sa zaoberá štátnymi príjmami, správa musí obsahovať odhad ziskov alebo strát na obdobie jedného finančného roka. Zároveň je potrebné, aby správa obsahovala aj porovnanie odhadu finančných výdavkov výboru s odhadom, ktorý predložila výboru ktorákoľvek z vládnych agentúr. Údaje o predpokladaných finančných výdavkoch spolu so správami o prerokúvaných materiáloch nemusia predkladať Schvaľovací výbor, Administratívny výbor, Výbor pre stanovy a Výbor, ktorý sa zaoberá otázkami správania sa poslancov. Správa výboru nemusí obsahovať predpokladané finančné výdavky, pokiaľ jej predchádzala správa riaditeľa rozpočtového úradu Kongresu obsahujúca uvedené údaje.

Predkladanie Snemovňa reprezentantov musí byť bezodkladne informovaná sprav o všetkých opatreniach prijatých vo výbore. Formálne sa tak deje na základe písomnej požiadavky väčšiny členov výboru, adresovanej úradníkovi výboru. Úradník je povinný o takejto výzve informovať predsedu výboru a predložiť požadovanú správu snemovni do siedmich dní odo dňa, keď dostal písomnú výzvu (do tejto lehoty sa nerátajú dni, v ktorých snemovňa nezasadá). Uvedené sa neuplatňuje pri správach, ktoré predkladá Výbor pre stanovy a ktoré sa vzťahujú na zmeny rokovacích pravidiel jednej snemovne, spoločných rokovacích pravidiel pre obe snemovne alebo na rezolúciu, ktorou sa nariaďuje vyšetrovanie a ktorá je adresovaná vedúcemu úradu výkonnej moci.

Prístupnosť správ a verejných rokovaní. Opatrenie alebo správa, ktoré predložil výbor (okrem rozhodnutí prijatých Výborom pre stanovy v rámci skúmania legislatívneho návrhu, rezolúcie či inej záležitosti), sa nemôžu prerokúvať v snemovní skôr ako na tretí kalendárny deň (soboty, nedele a sviatky sa nerátajú) po tom, ako sa takéto opatrenie alebo správa dostali do rúk všetkým členom Snemovne reprezentantov. Uvedené pravidlo sa nemusí uplatniť v čase ohrozenia, prí vyhlásení vojny alebo v prípade schvaľovania takého rozhodnutia výkonnej moci, ktorého účinnosť sa viaže na vyjadrenie jednej zo snemovní Kongresu. Iné opatrenie alebo návrhy sa v snemovni nemôžu prerokúvať, pokiaľ jej členovia nemajú k dispozícii najmenej tri dni (soboty, nedele a sviatky, v ktorých snemovňa nezasadá, sa nerátajú) správy alebo stanoviská, ktoré sa im odporúčajú na prijatie. Stanoviská Výboru pre stanovy sa prerokúvajú vždy na základe osobitných ustanovení. Pokiaľ sa k prerokúvanej veci konalo verejné rokovanie výboru, výbor sa musí snažiť zabezpečiť pre všetkých členov snemovne dostatočný počet záznamov z takéhoto rokovania, a to ešte pred začiatkom rokovania snemovne. Legislatívny návrh, ktorým sa udeľuje nejaké všeobecné zmocnenie, sa v snemovni takisto nemôže prerokúvať bez toho, že by jej členovia nemali najmenej tri dni k dispozícii (soboty, nedele a sviatky sa nerátajú) všetky záznamy z verejného rokovania výboru a správu, ktorú výbor k nemu vypracoval.

Kontrola uplatňovania právnych predpisov

Povinnosťou každého stáleho výboru (okrem Schvaľovacieho výboru a Výboru pre rozpočet) je sústavne sledovať, ako sa uplatňujú právne predpisy patriace do jeho kompetencie. Výbory sa v rámci tejto činnosti zaoberajú napríklad aj činnosťou federálnych agentúr a ďalších orgánov, ktoré sú zodpovedné za správu a každodenné uplatňovanie týchto právnych predpisov.

Úlohou takejto kontroly je získavať poznatky o tom, či sa právne predpisy a legislatívny program Kongresu uplatňujú a vykonávajú v súlade s úmyslami zákonodarcu. Na základe získaných poznatkov môžu výbory kvalifikovane navrhovať prípadné zmeny alebo rozšírenie legislatívneho programu Kongresu. Pri výkone kontrolnej funkcie v oblasti vlastnej jurisdikcie je každý výbor povinný zároveň sledovať aj podmienky a okolnosti, ktoré by mohli signalizovať potrebu prijatia novej právnej úpravy. Vykonáva tak významnú prognostickú funkciu v oblasti legislatívy. Všetky stále výbory majú pritom aj povinnosť sústavne sledovať a skúmať dopad daňovej politiky na vlastné právne odvetvia.

Ďalšie podrobnosti pre výkon kontrolných právomocí stálych výborov obsahuje rokovací poriadok Snemovne reprezentantov.

Parlamentné kalendáre

Práca v Snemovni reprezentantov sa riadi na základe rozpisu úloh, ktoré sú uvedené v jej jednotlivých časových plánoch (kalendároch). Svoje úlohy si snemovňa rozdeľuje do piatich kalendárov: Kalendára pre Úniu, Kalendára pre Snemovňu reprezentantov, Kalendára pre súkromné návrhy, Kalendára pre súhlasné návrhy a Kalendára pre návrhy na vyňatie veci z právomoci výboru. Potrebná informovanosť o aktuálnom stave legislatívnych prác v snemovni sa zabezpečuje každodenným zverejňovaním vecí nachádzajúcich sa v jednotlivých kalendároch, spolu so správami výborov o návrhoch, ktoré už prerokovali.

Ihneď ako niektorý zo stálych výborov vráti legislatívny návrh verejného právneho predpisu spolu so svojím stanoviskom do snemovne, prideľuje sa návrhu poradové číslo buď v kalendári pre Úniu, alebo v kalendári pre Snemovňu reprezentantov. Týmto číslom sa zásadne označuje prvá strana legislatívneho návrhu, no v niektorých prípadoch aj jeho posledná strana. V prípade, že sa legislatívnym návrhom zaoberali dva alebo viac výborov, prideleným číslom sa označuje iba ten návrh, ktorý sa vrátil od výboru ako posledný.

Kalendár pre Úniu (Union Calendar)

Rokovací poriadok Snemovne reprezentantov konštatuje: „Po prvé: Do kalendára pre výbor celej snemovne (The Committee of the Whole House on the State of the Union) sa zaraďujú návrhy legislatívnych predpisov, ktorými sa zvyšujú štátne príjmy, všeobecné schvaľovacie návrhy a legislatívne návrhy verejného charakteru, ktorými sa priamo alebo nepriamo schvaľujú peniaze alebo majetok.“

Všeobecne používané označenie tohto kalendára je Kalendár pre Úniu a dostáva sa doň úplná väčšina legislatívnych návrhov a rezolúcii verejnoprávneho charakteru (bližšie k práci výboru celej snemovne pozri jedenástu kapitolu)

Kalendár pre Snemovňu reprezentantov (House Calendar)

Rokovací poriadok Snemovne reprezentantov konštatuje: „Po druhé: Do kalendára pre Snemovňu reprezentantov sa dostávajú všetky legislatívne návrhy verejného charakteru, v dôsledku ktorých nedochádza k zvyšovaniu štátnych príjmov a ktorými sa ani priamo ani nepriamo neschvaľujú peniaze alebo majetok.“

Legislatívne návrhy verejnoprávnych predpisov a rezolúcie, ktoré sa nedostávajú do Kalendára pre Úniu, sa zaraďujú do Kalendára pre Snemovňu reprezentantov.

Kalendár pre súkromné návrhy (Private Calendar)

Rokovací poriadok Snemovne reprezentantov konštatuje: „Po tretie: Kalendár pre výbor celej snemovne, do ktorého sa dostávajú všetky legislatívne návrhy súkromného charakteru.“

Tento kalendár je všeobecne známy ako Kalendár pre súkromné návrhy. Prideľujú sa doň všetky súkromné legislatívne návrhy, ktoré sa dostali do Snemovne reprezentantov. Veci umiestnené na Kalendári pre súkromné návrhy sa vyvolávajú na rokovanie každý mesiac vždy v prvý a tretí utorok. Pokaľ dvaja alebo viac členov snemovne vyjadrí svoje námietky voči prerokúvaniu opatrenia, ktoré sa nachádza na tomto kalendári, vráti sa opatrenie späť do výboru, ktorý ho odporučil. Podobne ako v prípade Kalendára pre súhlasné návrhy existuje v Snemovni reprezentantov aj pri práci s Kalendárom pre súkromné návrhy šiestich oficiálnych oponentov (traja zastupujú politickú väčšinu a traja politickú menšinu). Ich úlohou je podrobne skúmať všetky legislatívne návrhy a rezolúcie, ktoré sú umiestnené v Kalendári pre súkromné návrhy, a upozorňovať na ich prípadné nedostatky. Takto zabezpečujú, aby návrhy právnych predpisov, ktoré sa dostanú na súkromný kalendár, spĺňali všetky požadované predpoklady.

Kalendár pre súhlasné návrhy (Constent Calendar)

Opatrenie, ktoré vzhľadom na svoj obsah patrí do Kalendára pre Úniu alebo Kalendára pre Snemovňu reprezentantov, no je svojou podstatou nekontroverzné, možno umiestniť na Kalendár pre súhlasné návrhy. Keď výbor poverený skúmaním legislatívneho návrhu odporučí jeho prerokovanie v snemovni a takýto návrh sa dostane do Kalendára pre Úniu alebo Kalendára pre Snemovňu reprezentantov, môže ktorýkoľvek z členov Snemovne reprezentantov navrhnúť, aby sa premiestnil do Kalendára pre súhlasné návrhy. V prvý a tretí pondelok každý mesiac speaker nariadi úradníkovi snemovne, aby v poradí, v akom im boli pridelené čísla v Kalendári pre súhlasné návrhy, prečítal všetky legislatívne návrhy, ktoré sa tam nachádzajú už viac ako tri dní. Pokiaľ ktorýkoľvek reprezentant vznesie námietku voči niektorému z takto vyvolaných návrhov, rokovanie o ňom sa automaticky presunie na ďalší deň. Pokiaľ voči prerokúvaniu návrhu vznesú námietky aj v nasledujúci deň minimálne traja poslanci, návrh sa musí vyradiť z Kalendára pre súhlasné návrhy a počas toho istého zasadania snemovne sa tam nemôže viac vrátiť. Pokiaľ sa však voči návrhu nevznesú žiadne námietky, návrh sa pokladá za schválený na základe požiadavky, ktorú prednesie niektorý z poslancov, alebo sa príjme na základe jednomyseľného súhlasu, bez diskusie.

V snahe zabezpečiť, aby nedochádzalo týmto spôsobom k prijímaniu kontroverzných návrhov alebo významnejších či prípadne komplikovanejších legislatívnych návrhov, o ktorých je potrebné diskutovať, zriadila snemovňa aj pre tento kalendár osobitný šesťčlenný zbor oponentov (traja zastupujú politickú väčšinu a traja politickú menšinu). Ich úlohou je starostlivé štúdium tak legislatívnych návrhov, ako aj ďalších opatrení, ktoré sú zaradené v Kalendári pre súhlasné návrhy. Pokiaľ oponenti napríklad zistia, že výdavky spojené s niektorým legislatívnym návrhom budú vyššie, stanovená horná hranica, alebo že návrh určitým spôsobom ovplyvní štátnu politiku, či obsahuje niečo, čo si podľa ich názoru zaslúži širšiu diskusiu, vyjadria svoje námietky. V dôsledku toho nie je možné prijať takýto legislatívny návrh na základe jednomyseľného súhlasu. Uvedené v žiadnom prípade nemusí znamenať legislatívnu porážku takéhoto návrhu, nakoľko s týmto sa pri ďalšom postupe v snemovni narába rovnako ako s ostatnými legislatívnymi návrhmi, ktoré sa nachádzajú v Kalendári pre Úniu alebo Kalendári pre Snemovňu reprezentantov.

Kalendár pre návrhy na odňatie vecí výboru (Calendar of Motions to Discharge Committees)

Pokiaľ väčšina členov Snemovne reprezentantov podpíše návrh na odňatie legislatívneho návrhu alebo návrhu rezolúcie výboru, ktorému už boli pridelené zaraďuje sa takýto návrh do Kalendára pre návrhy na odňatie vecí výboru. Podrobnejšie k problematike takýchto návrhov na odňatie pozri „Návrh na odňatie veci výboru“ v desiatej kapitole.

Schvaľovanie opatrení pre legislatívne návrhy

Nie všetky opatrenia, ktoré sa nachádzajú v Kalendári pre Úniu alebo Kalendári pre Snemovňu reprezentantov, sú rovnako významné a naliehavé. Je preto potrebné, aby v snemovni existoval mechanizmus, ktorý by umožňoval za určitej situácie uprednostniť naliehavejšie návrhy, alebo dokonca aj to, aby sa o niektorých opatreniach rokovalo okamžite po tom, ako sa dostanú do niektorého z kalendárov. Výlučné rešpektovanie poradových čísiel, ktoré sa v snemovni návrhom priderujú podľa poradia, v akom prichádzajú od výborov, by totiž znamenalo, že materiál, ktorý prišiel do snemovne ako posledný, sa musí v snemovni aj ako posledný prerokúvať. V snahe zabrániť nežiadúcim odkladom pri prerokúvani predložených opatreni a na druhej strane aj umožniť potrebnú voľnosť pri ich výbere z kalendárov, zaviedla snemovňa mechanizmus, za pomoci ktorého sa môže určité opatrenie dostať na jej rokovanie aj prednostne. V tom pripade je však nevyhnutné, aby Výbor pre stanovy schválil pre takéto opatrenie osobitné pravidlá prerokúvania. Tento orgán je sice zložený zo zástupcov oboch politických strán, no väčšinová politická strana je v ňom výraznejšie zastúpená. Jeho osobitné postavenie vyplýva z právomoci zasahovať do rokovacieho poriadku snemovne a ovplyvňovať poradie vecí, ktorými sa snemovňa bude zaoberať. Pokiaľ vznikne potreba okamžite prerokovať niektoré z opatrení nachádzajúce sa na jednom z uvedených kalendárov, dostaví sa do Výboru pre stanovy delegácia zložená z predsedu výboru, ktorý sa týmto opatrenim zaoberal v predchádzajúcom štádiu, jeho sponzora a aspoň jedného ďalšieho člena výboru. Takáto delegácia je oprávnená oficiálne požiadať Výbor pre stanovy o prijatie rezolúcie umožňujúcej okamžité prerokovanie opatrenia v snemovni. Pokiaľ sa jej podarí presvedčiť Výbor pre stanovy o dôvodoch na prednostné prerokovanie opatrenia, tento prijme rezolúciu nasledovného znenia: "BOLO ROZHODNUTÉ, ŽE SCHVÁLENíM TEJTO REzOLÚCIE DÔJDE K PREMENE SNEMOVNE NA VÝBOR CELEJ SNEMOVNE, KTORÝ SA BUDE ZAOBERAŤ LEGISLATíVNYM NÁVRHOM (H.R ), KTORÝ SA NAZÝVA atď. PO VŠEOBECNEJ DISKUSII V SNEMOVNI O PREDLOŽENOM LEGISLATíVNOM NÁVRHU, KTORÁ NESMIE PREKROČIŤ HODíN A V KTOREJ BUDÚ MAŤ PREDSEDA A NAJVYŠŠIE POSTAVENÝ ZÁSTUPCA MENŠiNY Z VýBORU ..... K DISPOZíCII ROVNAKÝ ČAS, BUDE MOŽNÉ PREDKLADAŤ K LEGISLATíVNEMU NÁVRHU DODATKY. PRI TOMTO SA UPLATNí PÁŤMINÚTOVÉ PRAVIDLO. PO UKONČENí TAKEJTO DISKUSIE K LEGISLATíVNEMU NÁVRHU HO VÝBOR CELEJ SNEMOVNE PRESUNIE AJ S DODATKAMI, KTORÉ PRíPADNE SCHVÁLI, DO SNEMOVNE REPREZENTANTOV. SNEMOVŇA REPREZENTANTOV ROZHODNE O KONEČNOM PRIJATí LEGISLATíVNEHO NÁVRHU. ĎALŠiE NÁVRHY, OKREM NÁVRHU NA OPÄTOVNÉ VYDANIE LEGISLATíVNEHO NÁVRHU DO VÝBORU CELEJ SNEMOVNE, NIE SÚ V SNEMOVNI REPREZENTANTOV PRípUSTNÉ." Pokiaľ sa legislativny navrh nachádza v Kalendári celej snemovne, rezolúcia výboru pre stanovy má nasledovné znenie: "BOLO ROZHODNUTÉ, ŽE SCHVÁLENíM TEJTO REzOLÚCIE BUDE NA PROGRAME SNEMOVNE REPREZENTANTOV ROKOVANIE O LEGISLATíVNOM NÁVRHU (H.R. ), KTORÝ SA NAZýVA " Rezolúcia Výboru pre stanovy môže obsahovať aj určité obmedzujúce opatrenia. Rezolúcia, ktorá obmedzuje alebo zakazuje, aby sa pri rokovani V snemovni k legislatívnemu návrhu prijímali dodatky, sa všeobecne označuje ako "uzatvorené pravidlo". Pokiaľ rezolúcia Výboru pre stanovy prijme určité opatrenie o spôsobe prerokúvania legislativneho návrhu a snemovňa sa odmietne takýmto návrhom zaoberať okamžite, vracia sa návrh do jej kalendára. Pokiaľ niektorý z členov legislativneho výboru nepodá v priebehu nasledujúcich 7 dni návrh na prerokovanie legislatívneho návrhu v snemovni, môže tak urobiť ktorýkoľvek z členov Výboru pre stanovy a speaker je povinný akceptovať prerokovanie takéhoto zvýhodneného návrhu. K problematike zvýhodneného (privilegovaného) postavenia niektorých návrhov pozri kapitolu nazvanú "Zvýhodnené veci". Ak v priebehu nasledujúcich 7 dni po tom, ako bola prijatá osobitná rezolúcia upravujúca spôsob prerokovania legislatívneho návrhu v snemovni, žiadny z jej členov nepredložil návrh na začatie diskusie o ňom, môže speaker akceptovať takýto návrh aj od niektorého zo zmocnených členov stáleho výboru, ktorý sa nim už zaoberal. Za pomoci určitých osobitných postupov sa môže v snemovni začať diskusia aj o legislatívnom návrhu, ktorý nevydal niektorý zo stálych výborov, alebo o návrhu, ktorý už sice stály výbor vydal, no Výbor pre stanovy mu svojou rezolúciou nestanovil pravidlá jeho prerokúvania v snemovni. Ak stály výbor, ktorému bol pridelený legislativny návrh na vyjadrenie, ho ani po tridsiatich dňoch nevydá späť do snemovne, môže ktorýkoľvek z jej členov podať úradnikovi snemovne pisomný návrh na vyňatie takéhoto návrhu z právomoci výboru. Člen snemovne je oprávnený navrhnúť aj vyňatie legislativneho návrhu z právomoci Výboru pre stanovy, ktorý zvažuje rezolúciu o osobitných pravidlách pre jeho rokovanie v snemovni. Takýto návrh však možno podať iba za podmienky, že stanovený počet reprezentantov podpíše osobitnú rezolúciu požadujúcu vydanie návrhu, a táto sa doruči Výboru pre stanovy najmenej 7 dni pred podanim návrhu. Návrh na vyňatie veci z právomoci výboru sa podáva úradnikovi snemovne, ktorého úlohou je zároveň zabezpečiť vhodné miesto na zbieranie podpisov na jej podporu. Pokiaľ sa pod návrh podpiše väčšina členov snemovne, tento sa spolu so všetkými podpismi eviduje v kongresovom spravodajcovi a zasiela do Kalendára pre návrhy na vyňatie veci z právomoci výboru. V druhý a štvrtý pondelok každého mesiaca, s výnimkou posledných 6 dní zasadania Kongresu, reprezentant, ktorý podpísal návrh na vyňatie a takýto návrh je už najmenej 7 dni uvedený v Kalendári pre návrhy na vyňatie veci z právomoci výboru, môže požiadať o jeho prerokovanie. Po podani takéhoto návrhu sa prečíta názov legislatívneho návrhu alebo rezolúcie, ktorá sa má vyňať z právomoci stáleho výboru, a nasleduje 20 minútová diskusia. V tejto majú zástancovia i odporcovia navrhovaného opatrenia vyhradený rovnaký čas na vyjadrenie svojich stanovisk. Po diskusii nasleduje hlasovanie celej snemovne o návrhu na vyňatie veci z právomoci výboru. Ak nadpolovičná väčšina prítomných podporí návrh na vyňatie prerokúvanej vecí z právomoci Výboru pre stanovy, musi snemovňa následne sama prijať rezolúciu, ktorou upraví ďalší procesný postup takéhoto návrhu. Ak nadpolovičná väčšina prítomných podporí návrh na vyňatie prerokúvanej veci z právomoci stáleho výboru, reprezentant, ktorý ho podal, môže zároveň navrhnúť, aby sa snemovňa takýmto legislatívnym návrhom alebo rezolúcíou začala okamžite zaoberať. Pokia!" snemovňa takýto návrh prijme, bude sa zaoberať legislatívnym návrhom alebo rezolúciou v súlade so všeobecnými procesnými postupmi, ktoré sú stanovené v jej rokovacom poriadku. Pokia!" však snemovňa takýto návrh odmietne, návrh sa dostane do niektorého z jej kalendárov s rovnakým postavením, aké by mu náležalo, pokia!" by ho stály výbor odporučil na prerokovanie. Návrh na zrušenie Speaker snemovne je oprávnený každý pondelok a stredu a tiež rokovacích počas každého z posledných 6 dní zasadania snemovne na zák- pravidiel lade návrhu niektorého z jej členov rozhodnúť, že sa nebudú akceptovať pravidlá rokovacieho poriadku, čo umožní prednostne schválíť určíté legislatívne návrhy alebo rezolúcie. Vyžaduje sa však predchádzajúci dohovor medzi speakerom a členom snemovne, ktorý chce takýto návrh podať. Ešte pred tým, ako sa totiž dostane na program rokovania, musí ho podporíť väčšina snemovne osobitným hlasovaním za pomoci skrutátorov. Takéto hlasovanie sa nekoná, ak poslancí dostali kópiu legíslatívneho návrhu minimálne jeden deň pred tým, ako sa podal návrh na zrušenie rokovacieho poríadku. O návrhu sa dískutuje v snemovni 40 minút. Tento čas sa spravodlivo rozdelí medzi jeho zástancov í oponentov. Do návrhu sa v rámcí dískusíe nesmú vkladať dodatky. Návrh na zrušeníe rokovacieho poriadku a zároveň aj legislatívny návrh alebo rezolúcia, v prospech ktorých bol podaný, sa pokladajú za schválené, pokia!" s nimí vyjadrí súhlas dvojtretínová väčšína z prítomného kvóra reprezentantov. Speaker je oprávnený navrhnúť pozastaveníe všetkých hlasovaní o návrhu na zrušenie rokovacíeho poríadku a schválenie určitého legislativneho návrhu či rezolúcie v snemovni až do ukončenia jej ďalších legislatívnych prác v príslušný deň, alebo aj počas dvoch bezprostredne nasledujúcich dní. Snemovňa hlasuje o takomto odkladacom návrhu bez diskusíe. Po prvom hlasovaní je speaker oprávnený najmenej po 5 minútach nariadiť opakované hlasovaníe. Pokia!" sa snemovňa rozhodne odročiť svoje zasadaníe pred ukončením takéhoto hlasovania, toto musí byť prvým bodom jej rokovania v nasledujúci deň. Po ukončeni opakovaných hlasovani o odkladacích návrhoch, čo sa zvyčajne pokladá za určitú formu parlamentnej obštrukcíe, sa poslanci dostanú opätovne k svojej riadnej práci vo výboroch i celej snemovni. Kalendárna streda- Každú stredu, pokia!" to poslanci jednomyse!"ne alebo dvojtretinovou väčšinou kvóra neodmietnu, sa vyvolávajú v snemovni pod!"a abecedného poradia jej stále výbory. Výbor po tom, ako je oslovený, môže navrhnúť, aby sa snemovňa zaoberala legislativnym návrhom alebo opatren im, ktoré odporučili jeho členovia a ktoré sa nachádza už najmenej jeden deň v kalendári Únie alebo Snemovne reprezentantov. Diskusia k žíadnemu návrhu však v tento deň nesmie prekročiť dve hodiny. Uvedený čas sa rozde!"uje rovnakým díelom medzi zástancov a oponentov prerokúvaného legislatívneho návrhu alebo iného opatrenia. Na jeho schválenie je dostačujúci súhlas nadpolovičnej väčšiny prítomných. Snemovňa reprezentantov sa može zaoberať záležitosťami, ktoré patria do právomoci Výboru pre Kolumbijský dištrikt, na základe jeho návrhu každý druhý a štvrtý pondelok v mesiaci, a to až po prerokovaní návrhov na vyňatie vecí z právomoci výborov a ukončení jej ostatnej agendy. V súlade s rokovacím poriadkom Snemovne reprezentantov majú niektoré záležitostí patríace do jeho kompetencie osobitné postavenie a možu byť prí prerokúvaní pred radené pred ostatné. Medzi ne patria napríklad správy Výboru pre stanovy a správy Schva!"ovacieho výboru. Kedyko!"vek po oboznámení sa s programom rokovania snemovne môže ktorýko!"vek z jej členov navrhnúť, aby sa snemovňa premenila na Výbor celej snemovne (Committee of the Whole House on the State of the Union) a zaoberala sa legislatívnym návrhom, ktorým sa zvyšujú štátne príjmy, alebo všeobecným schva!"ovacím návrhom. Snemovňa sa však týmto spôsobom nemôže zaoberať legislatívnymi návrhmí, ktoré majú vo svojom obsahu všeobecné zmocňovacíe ustanovenia, pokia!" jej členovia nemajú aspoň trí dni k dispozícií (soboty, nedele a sviatky sa nerátajú) všetky správy z výborov, ktoré sa nimi zaoberalí, a tiež aj záznamy z verejných rokovaní o takýchto návrhoch. Dížka diskusie v snemovni sa v takomto prípade stanovuje jednomyse!"ným súhlasom. Medzi ďalšie zvýhodnené veci patria správy z rokovania Dohodovacieho výboru, níektoré dodatky k opatreniam prijatým v Senáte, správy prezidenta, v ktorých vyjadruje svoje veto voči niektorému z prijatých zákonov, a rezolúcie, ktorých zvýhodnené postavenie vyplýva zo zákona. Člen snemovne, ktorý je zodpovedný za prerokúvanie týchto zvýhodnených vecí, je oprávnený prakticky kedykorvek vyzvať snemovňu, aby sa nimi zaoberala. Aby sa zabránilo zbytočným prekvapeniam, zvyčajne tak robí po konzultáciách so zástupcami väčšínovej i menšinovej politickej strany.

Prerokúvanie návrhov

Legislativne návrhy prerokúvajú v súlade s našimi demokratíckými tradícíami všetci členovia zákonodarného orgánu, pričom majú dostatok príležitostí na diskusiu a navrhovanie prípadných zmien. Aby mohla Snemovňa reprezentantov operatívne prerokúvať všetky legislatívne návrhy a rezolúcie, možno nájsť v jej rokovacom poriadku mechanizmus, ktorý jej umožňuje pracovať aj pri menšej účasti členov a v ktorom je aj požadované kvórum menšie než pôvodne požadovaných 218 členov. Pri uplatnení tohto mechanizmu sa pri prerokúvani určitého opatrenia Snemovňa reprezentantov mení na tzv. Výbor celej snemovne, ktorého kvórum tvori iba 100 reprezentantov. Všetky veci, ktoré sa v snemovni nachádzajú v jej Kalendári pre Úniu (patria sem daňové veci, schval'ovacie návrhy alebo návrhy schval"ujúce mimoriadne finančné výdavky), sa v súlade s jej rokovacím poriadkom musia najprv prerokovať vo Výbore celej snemovne. Pravidlá pre bezprostredné prerokovaníe takejto veci vo Výbore celej snemovne stanovuje osobitnou rezolúcíou Výbor pre stanovy. Keď takúto rezolúciu snemovňa schváli, hlasuje o návrhu, aby ďalej pracovala ako Výbor celej snemovne, alebo o tom môže výnimočne rozhodnúť aj jej speaker bez hlasovania. Po začatí práce Výboru celej snemovne speaker opúšťa predsednícke miesto a jej ďalšie rokovanie (už ako Výboru celej snemovne) vedie menovaný predseda, Osobitná rezolúcia, ktorou Výbor pre stanovy umožní prácu snemovne ako Výboru celej snemovne, obsahuje aj ustanovenie o jeho maximálne prípustnej dížke diskusie. Táto môže byť rôzna a závisí od významu či zložitosti prerokúvaného opatrenia, Kontrolou dodržiavania stanoveného času a jeho rovnakého rozdelenia je poverený predseda stáleho výboru, ktorý sa už prerokúvaným opatrením zaoberal, a najstarší reprezentant politickej menšiny v tomto výbore. Reprezentanti, ktorí chcú vystúpiť v diskusii, bez ohradu na to, či s podporným alebo s odmietavým stanoviskom, sa o dížke svojho vystúpenia musia vopred dohovoriť so svojím straníckym kolegom zodpovedným za dodržiavanie prídeleného času. Tí, ktorí sa neprihlásili do diskusie, môžu tiež požiadať diskutujúceho, aby im prepustil určitý čas, ktorý má k dispozícii on a v rámci ktorého by predniesli vlastnú otázku či faktickú poznámku. Charakteristika procesných postupov a doslovný prepis diskusíe v Snemovni reprezentantov a v Senáte sa každodenne publikuje v osobitných kongresových záznamoch. Snemovňa môže na základe jednomyserného súhlasu umožniť svojmu členoví, ktorý nemal dosť času na prednesenie celého príspevku, aby ho publikoval v úplnom znení. Samotná diskusia sa vo Výbore celej snemovne riadi rokovacím poriadkom Snemovne reprezentantov, ktorý táto schval"uje vždy na začiatku svojho funkčného obdobia. Ďalším významným pomocným dokumentom je Parlamentná príručka, ktorú zostavil T. Jefferson ešte ako prezident Senátu v období rokov 1797-1801. Snemovňa reprezentantov prijala v roku 1837 dodnes platné pravídio, na základe ktorého sa bude riadiť ustanoveniami tejto Parlamentnej príručky vo všetkých pripadoch, v ktorých ju možno uplatníť, za podmienky, že nebudú v rozpore s jej rokovacím poriadkom. Ďalším mimoriadne významným materiálom pre prácu snemovne je 11-zväzkové porovnanie parlamentných precedensov do roku 1935, ktoré zostavili Hind a Can non, ako aj Oeschlerove porovnanie parlamentných precedensov, ktoré sa zaoberá obdobím od roku 1936 do súčasnosti. Stručný obsah precedensov Snemovne reprezentantov do roku 1959 možno nájsť v jednozväzkovej práci Cannona (bývalého dlhoročného speakera S.R.), nazvanej Procesné postupy v Snemovni reprezentantov (procedure ín the House of Representatives). Štvrté vydanie ďalšieho zväzku, označeného Procesné postupy v americkej Snemovni reprezentantov (procedure in the U.S. House of Representatives), predstavuje spolu s neskoršimi dodatkami stručné porovnanie použivaných parlamentných precedensov, ktoré je doplnené o významné súvisiace materiály vydané od roku 1959 po súčasnosť. V rokovacom poriadku i jednotlivých príručkách sú uvedené ako poznámky aj pravidlá, ktoré formulovali jednotliví speakeri Snemovne reprezentantovod roku 1931. Väčšinu problémov, ktoré sa vyskytujú zväčša v priebehu diskusie, možno vyriešiť za pomocí níektorého z existujúcich precedensov. Pri vhodnom riešení vzniknutých problémov pomáha speakerovi osobitný parlamentár Snemovne reprezentantov. V rámci všeobecnej diskusie k legislatívnemu návrhu musia tak jeho zástancovía, ako aj odporcovia sledovať veľmi pozorne plynutie časovej lehoty, ktorú stanovil Výbor pre stanovy. Po jej uplynutí je totiž predsedajúcí povinný ukončiť diskusiu a nikto už nemá možnosť vyjadriť svoje stanovisko. Po všeobecnej diskusii nasleduje tzv. druhé čítanie. V jeho rámcí sa sledujú jednotlivé ustanovenia legislativneho návrhu a členovia snemovne už môžu predkladať konkrétne návrhy na ich prípadné zmeny. Každý reprezentant má k dispozicii 5 minút na prednesen ie svojho návrhu. Po ňom nasleduje jeho oponent, ktorý musi formulovať svoje stanovisko za rovnaký čas. Aby sa zabránilo umelému predlžovaniu diskusie (filibustering) k tomu istému návrhu, nikto ďalší už nemôže diskutovať. Toto sa označuje ako tzv. päťminútové pravidlo. Aj tak však existuje metóda, pomocou ktorej ho možno určitým spôsobom obísť. Spočíva v tom, že reprezentanti formálne navrhnú dodatok, požadujúci "vypustiť posledné slovo z už predískutovaného ustanovenia". Týmto sa ím spravídia podari ziskať ďalšich päť minút na diskusiu. O každom dodatku hlasuje Výbor celej snemovne ako o celku, pričom sa od podobných formálnych dodatkov upúšťa. Kedykoľvek po tom, ako sa v rámci diskusie o legislatívnom návrhu začne uplatňovať "päťminútové pravidlo", Výbor celej snemovne môže väčšinou hlasov prítomných členov uzatvoriť diskusiu ku ktorémukoľvek paragrafu či oddielu. Pokiaľ sa však týmto spôsobom ukončila diskusia k niektorému z paragrafov alebo oddielov legislatívneho návrhu, ku ktorému už niektorý reprezentant zverejnil v kongresovom spravodajcovi návrh svojho dodatku, tento musí dostať možnosť v priebehu piatich minút vysvetliť jeho obsah. Bezprostredne nasledujúci diskutujúci má opätovne k dispozícii päť minút pre svoje námietky k takémuto dodatku. Ďalšia diskusia už nie je povolená. Návrh dodatku, ktorý sa má uverejniť v kongresovom spravodajcovi, musí obsahovať celý navrhovaný text, meno navrhovateľa, číslo legislatívneho návrhu, ku ktorému sa viaže, a popis jeho presného miesta v legislatívnom návrhu. Pokiaľ niektorý z reprezentantov navrhne dodatok v čase, keď snemovňa zasadá ako Výbor celej snemovne, je povinnosťou úradníka Výboru doručíť po päť kópií návrhu na stôl väšinového a menšinového politického výboru a po jednej kópii aj do spoločenských miestností oboch politických zoskupení. ako sa ukončí vo Výbore celej snemovne diskusia k jed- notlivým ustanoveniam a dodatkom prerokúvaného legislatívneho návrhu, výbor pošle návrh Snemovni reprezentantov v znení prijatých dodatkov. Následne výbor konči svoju činnosť a opätovne sa mení na Snemovňu reprezentantov. Predsedu výboru nahradí vo vedení zasadania speaker a v ďalšom zasadaní sa návrhom zaoberá už Snemovňa reprezentantov ako celok. Diskusia o legislatívnom návrhu v snemovni sa môže rýchlo ukončiť podaním návrhu na predčasné hlasovanie (tzv. predčasná otázka). Na jeho prijatie sa vyžaduje súhlas väčšiny kvóra pritomných poslancov. Ak sa dosiahne súhlas s takýmto postupom, je speaker povinný opýtať sa pritomných poslancov, či si želajú tretie čítanie legislatívneho návrhu. Pokiaľ je ich odpoveď kladná, v rámci tretieho čítania sa vyhlási iba názov legislativneho návrhu a po ňom nasleduje hlasovanie. Pokiaľ predčasné hlasovanie nariaďoval už obsah osobitnej rezolúcie alebo ho vyžadovali pravidlá, ktoré pre jeho prerokúvanie prijal Výbor pre stanovy, Snemovňa reprezentantov je povinná najprv hlasovať osobitne o každom dodatku, ktorý k návrhu prijal Výbor celej snemovne. Bezprostredne po ukončení takéhoto hlasovania Snemovňa reprezentantov hlasuje o celom legislatívnom návrhu. V prípadoch, keď sa nevyžaduje predčasné hlasovanie, diskutuje sa o legislatívnom návrhu aj v snemovni a pri tejto diskusii je možné ďalej navrhovať k nemu pripadné dodatky a zmeny. Dížka takejto diskusie však nesmie prekročiť jednu hodinu. Po diskusii nasleduje hlasovanie o legislatívnom návrhu. Konečné hlasovanie o legislatívnom návrhu, rezolúcii či súhlase so správou Dohodovacieho výboru môže speaker snemovne odložiť maximálne na dva dni. Snemovňa sa pri svojej činnosti može zaoberať aj opatreniami, na ktorých riešenie nie je zmocnený Výbor celej snemovne. Pri diskusii k nim sa môže v snemovni uplatňovať buď všeobecné pravidlo obmedzujúce jej dížku maximálne na jednu hodinu, alebo iné pravidlo, ktoré vyplýva z osobitnej rezolúcie Výboru pre stanovy. Vzhľadom na skutočnosť, že prvé hlasovanie o celom legislatívnom návrhu v snemovni ešte nie je hlasovaním konečným, hneď ako tento orgán schváli legislatívny návrh, automaticky sa podáva formálny návrh na opätovné zváženie jej predchádzajúceho rozhodnutia. Pokiaľ by k tomu nedošlo, mohlo by sa stať, že niektorý z členov snemovne by takéto hlasovanie vyvolal oveľa neskôr a mohol by tak privodiť aj odlišný výsledok. Pokial' sa v rámci rokovania o legislatívnom návrhu alebo návrhu spoločnej rezolúcie snemovňa rozhodla o nich predčasne hlasovať, môže ktorýkoľvek jej člen navrhnúť vrátenie legislatívneho návrhu alebo návrhu spoločnej rezolúcie späť do výboru, ktorý ich predložil. Takýto návrh sa bežne nepredkladá do diskusie. V prípadoch, keď predčasné hlasovanie nariadil Výbor pre stanovy, pred hlasovaním o tejto otázke sa koná maximálne 10-minútová diskusia. Pokiaľ vodca väčšinovej politickej strany v snemovni požiada o predíženie diskusie, táto sa môže predížiť, no nie viac ako na 1 hodinu. V jej rámci je však potrebné rozdeliť čas, ktorý je k dispozícii, rovnakou mierou medzi zástancov a oponentov prerokúvaného opatrenia. Pre urýchlené dosahovanie kvóra a tiež aj jeho zisťovanie možno nájsť v Rokovacom poriadku Snemovne reprezentantov niekolko metód. Pokiaľ v snemovni nie je pritomný dostatočný počet poslancov, môže si jej 15 členov a speaker vynútiť prítomnosť ostatných členov snemovne. Uvedené sa robí na základe formálnej výzvy ostatným reprezentantom, aby sa dostavili do snemovne. Na jej prijatie je dostačujúci súhlas väčšiny z minimálne 15-tich prítomných členov. Pokiaľ poslanci takúto výzvu prijmú, je speaker povinný začať zvolávať ostatných poslancov za pomoci elektronického zariadenia. Speaker môže tiež mimoriadne poveriť jedného alebo viacerých úradníkov snemovne, aby osobne informovali reprezentantov, ktorí sa nachádzajú v budove Kongresu, že sa majú dostaviť do snemovne. Po takejto výzve zaznamenajú úradníci snemovne do spravodajcu mená prítomných reprezentantov a členovia, ktorí v čase výzvy nie sú v miestnosti snemovne prítomní, majú minimálne 15 minút na to, aby sami uviedli svoje meno do tohto dokumentu. Pokiaľ sa absenciu neprítomných nepodarí dostatočne ospravedlniť, väčšina ich prítomných kolegov môže hlasovaním rozhodnúť o tom, že ich prítomnosť zabezpečí za pomoci osobitných úradníkov menovaných pre tento účel z radov príslušníkov osobitnej ochrany snemovne. Členom, ktorí sa následne dobrovoľne dostavia do budovy Kongresu, poslanci pokiaľ sa nerozhodne inak - umožnia vstup do snemovne. Prichádzajúci sú povinní nahlásiť svoje mená príslušným úradníkom, aby ich mohli uviesť v spravodajcovi snemovne ako prítomných. Na rozdiel od minulosti sa upustilo od uplatňovania praxe, pri ktorej sa prichádzajúci členovia mohli prezentovať len na špeciálne určenom mieste snemovne. Dnes sa prichádzajúci prezentujú povereným úradníkom snemovne, ktori od nich nevyžadujú osobitné ospravedlnenie. To však neplatí, pokiaľ sa reprezentant dostaví do snemovne až pod nátlakom. Kedykoľvek sa pred hlasovaním potvrdí námietka poukazujúca na to, že v snemovni nie je pritomné potrebné kvórum poslancov, snemovňa vyzve svojich členov, aby sa dostavili do rokovacej miestnosti. Pokiaľ speaker nenariadi spôsob popísaný v predchádzajúcej časti, táto výzva sa prenáša elektronickým zariadením. V prebiehajúcom hlasovaní sa potom pokračuje súbežne so zisťovaním prezencie poslancov. Poslanci, ktorí prichádzajú do miestnosti snemovne, pritom najprv prezentujú svoju prítomnosť a potom hlasujú. Pokiaľ súčet prezentovaných poslancov presahuje polovicu členov Snemovne reprezentantov, speaker vyhlási hlasovanie za platné. Kedykoľvek po ukončení prezentácie poslancov môže speaker so súhlasom väčšiny pritomných odročiť zasadanie snemovne. Pokiaľ k tomu dôjde, všetky výzvy na utvorenie kvóra v snemovni strácajú platnosť. Rokovací poriadok Snemovne reprezentantov zakazuje upozorňovať na nedostatočné kvórum (1) pred a počas každodennej modlitby v snemovni, (2) počas skladania sl'ubu niektorého z členov snemovne, (3) počas prerokúvania správy pochádzajúcej od prezidenta alebo Senátu, (4) v súvislosti s návrhmi, ktoré nemajú vzťah k počtu pritomných členov, (5) v súvislosti s hlasovaním, po ktorom sa Výbor celej snemovne rozhodne ďalej pracovať ako Snemovňa reprezentantov. Pokiaľ sa v snemovni už raz podarilo zabezpečiť kvórum, ďalšie upozornenia na nedostatočné kvórum sú neprípustné (1) počas oboznamovania poslancov s programom rokovania, (2) keď podáva správu o činnosti predseda Výboru celej snemovne, (3) pokiaľ ktorýkoľvek z reprezentantov oslovuje snemovňu v súlade s osobitnými predpismi. Zvolávanie kvóra nie je prípustné, ak od vydania predchádzajúcej výzvy snemovňa vôbec nezačala pracovať. Rokovací poriadok Snemovne reprezentantov zakazuje upozorňovať na nedostatočné kvórum, pokiaľ snemovňa o veci iba rokuje a speaker ešte nenariadil hlasovanie. Pokiaľ niektorý z reprezentantov spochybní kvórum počas práce Výboru celej snemovne, jeho predseda je povinný nariadiť vykonanie prezencie. Môže tak urobiť elektronicky, alebo môže tiež požiadať osobitných úradnikov, aby o jeho konani osobne informovali všetkých reprezentantov. Počas všeobecnej diskusie môže predseda výboru toto opatrenie odmietnuť. Pokial' sa po výzve na prezenciu dostavi potrebné kvórum, Výbor celej snemovne pokračuje vo svojej činnosti. Ak však aj napriek výzve nedôjde k utvoreniu kvóra, výbor ukonči svoju činnosť a jeho predseda ohlási speakerovi Snemovne reprezentantov mená nepritomných poslancov. Vo Výbore celej snemovne sa podl'a požiadaviek jej rokovacieho poriadku dosahuje kvórum pomerne rých lo. Jeho predseda môže totiž odvolať výzvu poslancom, aby sa dostavili do rokovacej miestnosti, len čo sa v nej zide minimálne 100 poslancov. Z týchto dôvodov sa činnosť Výboru celej snemovne nekonči pre nedostatočné kvórum a následne sa ani často nezverejňujú mená poslancov, ktori sa nezúčastňujú na jeho práci. Ak sa však v tomto výbore raz podarilo dosiahnuť kvórum, možno v ten istý deň podať ďalšiu výzvu na jeho zvolanie, iba ak sa v rámci uplatňovania "päťminútového pravidla" nariadi hlasovanie o prerokúvanom návrhu či opatreni. Výbor celej snemovne môže rozhodovať jedným zo štyroch spôsobov a Snemovňa reprezentantov jedným z piatich. Hlasovanie sa môže uskutočniť: ústnou odpoveďou (viva voce), rozdelen im poslancov, za pomoci skrutátorov, podl'a mien (elektronickým zariadením) alebo modifikovanou ústnou odpoveďou (yea-and-nay), ktorá sa však využíva iba v Snemovni reprezentantov. Pokial' pri hlasovani v snemovni niektorý z reprezentantov upozorní na nedostatočné kvórum, môže sa jej hlasovanie automaticky spojiť s prezentáciou jej členov. Pri bežnom hlasovani vyzýva predsedajúci prítomných: "Kto je za predložený návrh (uvedie názov), nech odpovie áno!" a "Kto je proti predloženému návrhu (zopakuje názov), nech odpovie nie!" Výsledok takéhoto rozhodovania určuje predseda jednoducho podl'a sily odpovede tej-ktorej skupiny. Uvedeným spôsobom sa konajú zvyčajne prvé hlasovania. Pokial' je po uvedenom spôsobe hlasovania tažké určiť jeho výsledok, môže predsedajúci nariadiť hlasovanie rozdelen im poslancov. V tomto prípade vyzve prítomných: "Kto je za predložený návrh, nech sa postaví!" Po zrátaní poslancov vyzve podobným spôsobom tých, ktorí s návrhom nesúhlasía, a vyhlási výsledok hlasovania. Hlasovanie za pomoci skrutátorov si môže vyžiadať jedna pätina kvóra snemovne (20 členov, ak snemovňa zasadá ako Výbor celej snemovne, alebo 44 členov v Snemovni reprezentantov). Ak o tento spôsob hlasovania požiada stanovený počet poslancov, predsedajúci určí jedného alebo dvoch skrutátorov, ktorí spočítavajú hlasy poslancov za prerokúvaný návrh a proti nemu. Potom predsedajúci vyzve poslancov, ktorí podporujú prijatie prerokúvaného návrhu, aby prešlí medzi skrutátormi. Hneď ako skrutátori vyhlásia výsledok, predsedajúci vyzve aj poslancov, ktorí nesúhlasia s prijatím návrhu, aby prešli medzi skrutátormi. Po spočítaní aj týchto hlasov predsedajúci vyhlási celkový výsledok hlasovania. Hlasovanie podl'a mien sa koná za pomoci elektronického zariadenia. Nariaďuje ho predsedajúci, pokial' o to požiada ktorýkol'vek z poslancov so súhlasom jednej pätiny prítomných členov snemovne (25 členov, ak snemovňa zasadá ako Výbor celej snemovne). Výnimočne možno v snemovni hlasovať za pomoci elektronického zariadenia aj bez zaznamenávania mien poslancov. Keď sa vykoná hlasovanie podl'a mien, mená poslancov, ktorí hlasovali za predložený návrh, a mená poslancov, ktorí hlasovali proti predloženému návrhu, sa zaznamenajú do zápisu z rokovania snemovne. Pred hlasovaním podl'a mien môžu dostať poslanci k dispozícii 15 minút na prezentáciu. Tento čas môže speaker za určítých okolností skrátiť aj na 5 minút. Na základe požiadavky jednej pätiny prítomných (na rozdiel od jednej pätiny z kvóra pri hlasovaní za pomoci skrutátorov) môže speaker Snemovne reprezentantov nariadiť aj taký spôsob hlasovania, pri ktorom sú poslanci povinní pri svojej ústnej odpovedi v lavici sa aj postaviť. Pokial' stanovený počet poslancov požiada o tento spôsob hlasovania (alebo niekto z prítomných upozorní na nedostatočné kvórum), speaker vyzve prítomných, aby sa po prečítaní svojho mena postavíli, a ak podporujú prijatíe návrhu, odpovedali "Áno!", alebo ak s návrhom nesúhlasia, odpovedali "Nie!". Úradník snemovne vykonáva zároveň prezenciu prítomných a s jej výsledkom oboznámi speakera. Speaker je pri takomto hlasovaní povinný odovzdať svoj hlas iba v prípade nerozhodného hlasovania. Rokovací poriadok snemovne zakazuje jej členom hlasovať alebo sa prezentovať za neprítomného člena snemovne alebo Výboru celej snemovne, ako aj zmocňovať iných členov, aby za nich hlasovali alebo sa prezentovali. Hlasovanie podl'a mien sa v snemovni vykonáva za pomoci elektronického hlasovacieho zariadenia. Za mimoriadnych okolností (výpadok elektrického prúdu) môže v súlade s rokovacím poriadkom snemovne speaker nariadiť iný spôsob realizácie hlasovania podľa mien. Za pomoci elektronického zariadenia sa môže zisťovať aj kvórum v snemovni. Zariadenie pracuje nasledovným spôsobom: Vo vybraných poslaneckých laviciach sú namontované malé hlasovacie stanice, ktoré reagujú výlučne na hlasovacie karty. Hlasovacie zariadenie signalizuje štyri základné polohy: "áno", "nie", "prítomný" a "pripravený". Signál "pripravený" pritom oznamuje, že zariadenie je zapojené a možno s jeho pomocou uskutočniť hlasovanie. Každý poslanec má osobnú hlasovaciu kartu a hlasuje tým spôsobom, že ju vsunie do hlasovacieho prístroja a stlači prislušne označené tlačidlo. Zariadenie zaznamenáva odovzdané hlasy a po ukončeni hlasovania vyhlási výsledok. Pokiaľ níektorý z poslancov nemá pri sebe hlasovaciu kartu, hlasuje tým spôsobom, že odovzdá prislušnému úradníkovi papierový hlasovací lístok s vyznačenou volbou a tento volbu poslanca prenesie do elektroníckého zariadenia. Zelené hlasovacíe lístky sa pritom používajú na vyjadrenie súhlasu, červené nesúhlasu a za pomoci bielych sa koná prezentácía. Rokovací poriadok snemovne umožňuje, aby za zaznamenával i aj preferencie tých poslancov, ktorí sa z nevyhnutných dôvodov nemôžu zúčastniť určitého hlasovania. Toto sa uskutočňuje spájaním poslancov do párov s týmí poslancami, ktorí sa síce tiež nemôžu zúčastniť hlasovania, no v prípade svojej prítomnosti by hlasovali opačne. Môže nastať aj situácia, pri ktorej poslanec, ktorý vzhľadom na svoju predpokladanú neprítomnosť už utvoril dvojícu s iným poslancom, sa nakoniec dostaví do snemovne. Takýto poslanec potom môže hlasovať v snemovni, no musí osobitne požiadať o zaznamenaníe svojej prítomnosti a tiež odvolať svoje pôvodné párové stanovísko. Pokíaľ poslanec nebude dlhšiu dobu prítomný na zasadaní snemovne a nezúčastní sa preto na víacerých hlasovan iach, môže utvoriť tzv. "všeobecnú dvoj icu". Takéto spojenie pritom nevyjadruje, ako by poslanec hlasoval v jednotlivých prípadoch, ale pokladá sa za všeobecné vyjadrenie opačného názoru s poslancom tvoriacim druhého člena takéhoto páru. Stanoviská poslancov spojených do takýchto dvojíc sa pri hlasovaní nerátajú a ich význam spočíva v tom, že dávajú aj neprítomným členom snemovne formálnu možnosť vyjadriť, ako by hlasovali, pokiaľ by boli prítomní. Utvorenie dvojice sa oznamuje úradníkovi snemovne a zaznamenáva sa do kongresového spravodajcu bezprostredne po každom hlasovaní. Reprezentanti a senátori nemôžu vzhľadom na množstvo svojej každodennej práce zotrvávať celý deň v rokovacej miestnosti svojej snemovne. Niektoré prerokúvané záležitosti ani nevyžadujú prítomnosť všetkých členov. V celej budove Kongresu sa preto zaviedol osobítný elektronícký oznamovací sytém (pozostávajúci z rozličných svetiel a zvončekov), ktorý pri určitých príležitostiach zvoláva členov Kongresu do ich snemovne. V Snemovni reprezentantov sa na základe rozhodnutia speakera využíva tento oznamovací systém nasledovným spôsobom: • jedno zvonenie a ľavé svetlo (hlasovaníe za pomoci skrutátorov), • dlhé zvonenie, prestávka, trí krátke zvonenía a tri ľavé svetlá (začiatok alebo pokračovanie poznámky, zvolávanie kvóra vo Výbore celej snemovne), zvonenie sa opakuje až do odvolania každých 5 minút, • dlhé zvonenie a tri prerušované ľavé svetlá (ukončenie zvolávania kvóra), • dve zvonenia a dve ľavé svetlá (hlasovanie podľa mien, osobitné hlasovanie v Snemovni reprezentantov (yea-and-nay), automatická prezentácia elektronickým zariadením alebo skrutátormi), zvonenía sa opakujú po 5 minútach, • dve zvonenia a dve ľavé svetlá, prestávka a dve ďalšie zvonenia (zvolávanie automatickej prezentácie, osobitné hlasovanie v Snemovni reprezentantov (yea-and-nay) spojené s prezentáciou), zvonenie sa opakuje, keď sa úradník, ktorý vykonáva prezenciu v snemovni podľa abecedného poradia, dostane k písmenu "R", • dve zvonenia, prestávka a päť zvonení (prvé hlasovanie pri zrušenom rokovacom poriadku, viacero hlasovaní), dve zvonenia sa opakujú počas piatich minút, pričom po prvom hlasovaní je 15 minútová prestávka a po každom ďalšom 5 minútová prestávka, každé nasledujúce hlasovanie sa oznamuje piatimi zvoneniami, • tri zvonenia a trí ľavé svetlá (elektronická výzva alebo výzva úradníka snemovne na utvorenie kvóra v snemovni alebo Výbore celej snemovne), tri zvonenia sa opakujú počas piatich minút, • tri zvonenia, prestávka a tri zvonenia (výzva na utvorenie kvóra spojená s prezentáciou poslancov), zvonenie sa opakuje, keď sa úradnik, ktorý vykonáva prezenciu v snemovni podľa abecedného poradia, dostane k písmen u "R", • tri zvonenia, prestávka a päť zvonení (výzva na kvórum vo Výbore celej snemovne, po ktorom môže bezprostredne nasledovať hlasovanie podľa mien s využitím päťminútového pravidla), • štyri zvonenia a štyri ľavé svetlá (odročenie rokovania Snemovne reprezentantov), • päť zvonení a päť ľavých svetiel (každé hlasovanie s využitím päťminútového pravidla), • dvanásť zvonení počas dvojsekundových intervalov a šesť ľavých svetiel (upozornenie civilnej obrany). Siedme svetlo sígnalizuje, že Snemovňa reprezentantov zasadá.  Rokovaci poriadok snemovne umožňuje, aby sa z rokovacej miestnosti snemovne konali priame rozhlasové a televízne prenosy. Zároveň však zakazuje, aby sa materiál z týchto prenosov zneužil na akékoľvek politícké ciele alebo použil v reklame. Stály rokovací poriadok Senátu upravuje účasť masmédií v jeho rokovacej miestnosti za rovnakých podmienok.

Rozpočtový proces v Kongresu

Zákon o rozpočte a zadržiavaní finančných prostriedkov z roku 1974 upravuje každoročný postup Kongresu pri schvaľovaní štátneho rozpočtu a štátnych príjmov. Každoročný rozpočtový proces v Kongrese pozostáva zo schválenia niekoľkých rezolúcií, v ktorých sa tento orgán vyjadruje k rozpočtu. Cieľom týchto rezolúcií je koordinácia rozhodnutí o štátnych príjmoch a štátnych výdavkoch, ktoré pri prerokúvaní opatrení patriacich do ich kompetencie prijímajú jednotlivé stále výbory snemovní. Kongres musí ukončiť svoju prácu na súhlasnej rezolúcii o štátnom rozpočte každoročne do 15. apríla. V jej obsahu sa stanovujú hranice štátneho rozpočtu tak v príjmovej, ako aj vo výdavkovej časti a tiež aj hranica prípustného zadíženia. Kongres je však zároveň oprávnený v neskoršej rozpočtovej rezolúcíí tieto údaje určitým spôsobom modifikovať. Jeden z mechanízmov, pomocou ktorých Kongres zabezpečuje realizáciu svojich rozpočtových rozhodnutí, sa označuje ako tzv. "zjednocovací postup". Na jeho základe Kongres priamo vo svojej rozpočtovej rezolúcii zaväzuje jeden alebo viaceré legislatívne výbory, aby určili a vypracovali také zmeny v právnom poriadku, za pomoci ktorých bude možné dosiahnuť ciele stanovené v rezolúcii o štátnom rozpočte. Smernice, ktoré pri tom výbory od Kongresu dostanú, síce určujú výšku potrebných finančných zmien, no stanovenie spôsobov, pomocou ktorých sa majú uskutočniť, prenechávajú na stále výbory. Pokiaľ snemovňa poverí iba jeden stály výbor, aby do právnych predpisov, ktoré patria do jeho kompetencie, zapracoval požadované zmeny, legíslatívne opatrenia, ktoré príjme, sa predkladajú na diskusiu a schválenie priamo celej snemovni. Pokiaľ je však takýchto výborov viac, ich opatrenia sa predkladajú osobitnému Výboru snemovne pre rozpočet. Tento vypracuje súhrnný legislativny návrh obsahujúci všetky navrhované zmeny z jednotlivých legislatívnych výborov, ktorý predkladá na diskusiu a schválenie celej snemovni. Výbor pre rozpočet však pri takejto činnosti nie je oprávnený zásadným spôsobom meniť návrhy jednotlivých legislatívnych výborov. Pokiaľ je v rámci tohto procesu potrebné vykonať zmeny v platných legislativnych právnych predpisoch alebo v legislatívnych návrhoch, ktoré už boli v snemovni zaprotokolované (pozri kapitolu XVII.), predkladá sa tzv. zjednocovací legislatívny návrh, ktorý sa schvaľuje rovnako ako všetky ostatné legislatívne návrhy. Pokiaľ sa však majú vykonať zmeny v legislatívnych návrhoch, ktoré dovtedy neboli v snemovni zaprotokolované, ich vykonanie Kongres nariaďuje formou súhlasnej rezolúcie, ktorá nevyžaduje pre svoju platnosť schválenie prezidentom USA. Takáto súhlasná rezolúcia zaväzuje úradníka snemovne alebo tajomníka Senátu, aby v súlade s obsahom súhlasnej rezolúcie vykonal potrebné zmeny v stanovenom legislatívnom návrhu alebo rezolúcii. Kongres je povinný prijať súhlasný legislativny návrh alebo rezolúciu každoročne do 15. júna. Po tom ako Kongres prijal k rozpočtu na nadchádzajúci finančný rok súhlasný legislativny návrh alebo rezolúciu, nesmie sa viac zaoberať legislatívnym návrhom, ktorý by nebol v súlade so stanovenými hranicami štátneho rozpočtu v prijmovej alebo výdavkovej časti, alebo prekračoval hranicu prípustného zadíženia. V roku 1985 prijal Kongres zákon, ktorým stanovil postup smerujúcí k úplnému zrušeniu federálneho deficitu. Termín na dosiahnutie tohto cieľa bol stanovený v roku 1993. V jeho zmysle, pokiaľ deficit odhadovaný na finančný rok prekračuje výšku schválenú v prijatom legislativnom opatrení Kongresu, na základe nariadenia prezidenta USA môže vstúpiť do platnosti zásadné krátenie štátneho rozpočtu.

Prenesenie legislatívneho návrhu do Senátu

Pri legislativnom procese sa v Snemovni reprezentantov spravidla prijima k prerokúvaným legislatívnym návrhom velké množstvo zmien a dodatkov. Vypracovanie konečného znenia schváleného legislatívneho návrhu je preto pomerne komplikovaný a náročný proces. Svoju úlohu v tom zohráva aj skutočnosť, že niektoré zmeny alebo dodatky navrhujú poslanci bez formálnej pripravy, priamo počas diskusie v snemovni. Zmeny sa pritom môžu týkať jazyka právneho predpisu, ak sa ich autori snažia nahradiť jednotlívé slová prerokúvaného legislativneho návrhu inými, alebo sa vypúšťajú či menia celé časti právnych predpisov. Nie je zriedkavé, že sa do právneho predpisu počas jeho schval'ovania vloží aj vyše 100 rozličných dodatkov. Medzi ne môžu patriť dodatky, ktoré navrhol už pri svojej práci s legislatívnym návrhom stály výbor, alebo dodatky, ktoré prijala na základe svojej diskusie celá snemovňa. V konečnom zneni legislatívneho návrhu sa musi každý dodatok dostať na správne miesto a musí sa uviesť v tom zneni, v ktorom ho schválila snemovňa. Samozrejme, že je vel'mi dôležité, aby Senát dostal legislatívny návrh presne v tom zneni, v akom ho schválila snemovňa. Kontrolou tohto procesu je poverený osobitný úradník v každej snemovni Kongresu, ktorý je zodpovedný za pripravu a regístráciu konečného znenia legislatívneho návrhu. V Snemovni reprezentantov podlieha priamo jej hlavnému úradnikovi a v Senáte jeho tajomnikovi. Úradníkovi zodpovednému za registráciu právneho predpisu sa posielajú všetky dokumenty, ktoré sa nejakým spôsobom vzťahujú na prerokúvaný legislativny návrh, vrátane kópie textu, ktorý predložil stály legislatívny výbor, a jeho všetkých schválených dodatkov. Tieto dokumenty majú mimoriadny význam pre pripravu záverečného znenia legislatívneho predpisu. Po vypracovaní záverečného znenia legislatívneho návrhu schváleného v jednej snemovni sa návrh začína formálne označovať ako uznesenie (an act). Zdôrazňuje sa tým skutočnosť, že materiál už bol prijatý v jednej snemovni Kongresu, hoci neformálne sa o ňom stále hovori ako o návrhu. Schválený legislatívny návrh sa vytlačí na zvláštnom papieri modrej farby a hlavný úradnik snemovne vydá osobitné potvrdenie o tom, že bol schválený v Snemovni reprezentantov. Takto upravený legislativny návrh doručí ďalší úradnik snemovne do Senátu v čase jeho zasadania. Určitou výhodou pri tom je skutočnosť, že obe snemovne sídlia v jednej budove. Úradníka Snemovne reprezentantov sprevádza pri vstupe do miestnosti, v ktorej Senát pracuje, tajomnik Senátu, a keď ho predsedajúci rokovania vyzve, úradník Snemovne reprezentantov slávnostne oznámi senátorom, že snemovňa prijala legislativny návrh pod určitým číslom, a požiada Senát, aby s ním vyslovil svoj súhlas.

Činnosť v Senáte

Predsedajúci Senátu pridelí takto doručený legislativny návrh, v súlade so Stálym rokovacim poriadkom Senátu, niektorému zo stálych výborov. Návrh sa zároveň rozmnoží v dostatočnom množstve a jeho kópie sú k dispozícii senátorom v osobitnej miestností Senátu. V Senáte vytlačený návrh, pochádzajúci zo Snemovne reprezentantov, sa označuje ako "Act print", alebo "Senate reffered print". Senátne výbory sa venujú legislatívnemu návrhu s rovnakou pozornosťou, ako to robili výbory Snemovne reprezentantov. Výsledok ich práce môže spočivať vo vráteni legislatívneho návrhu Senátu s vlastnými pripomienkami, bez pripomienok, alebo výbory môžu takýto legislatívny návrh snemovni naspäť nevydať. Člen výboru alebo jeho menšina môžu pri vypracúvaní záverečnej správy k prerokúvanému legislativnemu návrhu oznámiť, že majú v úmysle sformulovať osobitné stanovisko. Po takomto oz name môžu do troch dní doručiť jeho znenie úradníkovi výboru, ktorý ho pripojí k správe obsahujúcej názor väčšiny výboru. Po vypracovaní a odovzdaní stanoviska stáleho výboru sa legislatívny návrh prepíše a opätovne vytlačí aj so zmenami a dodatkami, ktorých prijatie výbor odporučil. Všetky zmeny sa vytlačía osobitným typom písma a veci, ktoré výbor odporúča vypustiť, sa vytlačia prečiarknuté. Číselné označenie správy, jej poradie v kalendári snemovne a meno senátora, ktorý správu za výbor pripravoval, sa uvádzajú na prvej i poslednej strane legislatívneho návrhu. Zároveň sa rozmnožuje aj pripadné menšinové stanovisko členov výboru alebo odlišné stanovisko člena, ktorý o to požiada. Každý senátor je oprávnený navrhnúť, aby Senát vyžiadal legislatívny návrh naspäť od výboru, ktorý ho zadržiava dlhšie, než sa zdá nevyhnutné pre spracovanie stanoviska. Na príjatie takéhoto návrhu sa vyžaduje súhlas nadpolovičnej väčšiny senátorov. Po jeho prijati sa legislatívny návrh automaticky zaraďuje do plánu práce Senátu (Calendar of Business). Všetky zasadania senátnych výborov vrátane tých, v rámci ktorých sa koná vyšetrovanie, musia byť prístupné pre verejnosť. Väčšina členov výboru alebo podvýboru Senátu však môže po neverejnej porade verejným hlasovaním rozhodnúť o tom, že jeho ďalšie zasadanie bude• neverejné, pokia l' sa budú prerokúvať veci alebo svedecké výpovede, ktorých zverejnenie by mohlo ohroziť národnú bezpečnosť alebo zahraničné vzťahy Spojených štátov, veci, ktoré sa vzťahujú výlučne na vnútorné organizačné alebo procesné otázky výboru, veci, z ktorých môže vyplývať trestné obvinenie osoby, veci, ktoré možu ohroziť profesionálne postavenie alebo dobré meno niekoho, veci, ktoré sú zásahom do práva na súkromie, veci, ktoré vyžadujú zachovanie tajomstva v záujme policajného vyšetrovania, veci, ktorých zverejnenie by mohlo ohroziť obchodné tajomstvo, alebo veci, ktorých utajenie vyžadujú ustanovenia právneho poriadku. Dižka neverejných zasadani výboru alebo pod výboru v jednej veci nesmie prekročiť 14 dní. Rokovací Procesné postupy v Senáte sa značne odlišujú od procesných poriadok Senátu postupov Snemovne reprezentantov. Senát vo velkej miere rozhoduje na základe jednomysel'ného súhlasu svojich členov. Prejavuje sa to napriklad aj v situácii, keď sa dostáva na rokovanie celej snemovne legislatívny návrh prichádzajúci od niektorého zo senátnych výborov. Spravodajca v Senáte môže napriklad v takomto prípade okamžite požiadať o jednomysel'ný súhlas Senátu s predloženým legislatívnym návrhom. Pokial' návrh nie je kontroverzný a neboli voči nemu vznesené námietky, Senát ho môže prijať aj bez diskusie alebo iba po krátkej diskusii zameranej na objasnenie jeho zmyslu a obsahu. Aj v tejto etape sa však môžu k prerokúvanému legislatívnemu návrhu navrhovať zmeny alebo dodatky. Na prijatie celého návrhu alebo jeho zmeny sa vyžaduje súhlas nadpolovičnej väčšiny pritomných. Pokial' však niektorý zo senátorov vznesie námietku voči okamžitému prijatiu legislatívneho návrhu, návrh sa pozastavi na jeden deň a potom opäť zaradi do pracovného plánu Senátu. Senát sa nemôže zaoberať opatreniami, ktoré odporučil k legislatívnemu návrhu jeho výbor, pokial' ich senátori nemali k dispozicii najmenej dva dni dopredu (nedele a dni pracovného vol'na sa nerátajú). Nie je to potrebné, pokial' s tým vyjadri súhlas vodca väčšinovej a menšínovej politickej strany a nevyžaduje sa to ani v čase ohrozenia krajiny. Na rokovanie pléna sa dostávajú vecí v Senáte na základe jednomysel'ného súhlasu, ktorým jeho plénum prejavi ochotu sa vecou zaoberať, na základe viacerých jednomysel'ných dohôd,

ktorými sa potvrdí návrh, aby sa pokračovalo v rokovani o už prerokúvanej otázke, alebo na základe návrhu, aby sa rokovalo o veci podl'a časového harmonogramu práce (kalendár). Jednomysel'ná dohoda v Senáte sa niekedy označuje aj ako "dohoda o čase". Na jej základe sa síce na rokovanie pléna dostávajú veci podl'a svojho pôvodného poradia, no v jej obsahu sú už priamo uvedené len tie dodatky, o ktorých sa bude diskutovať, a obsahuje tiež časové obmedzenie pre dížku predpokladanej diskusie. Predloženie návrhu, aby sa Senát zaoberal konkrétnou vecou, alebo návrhu, aby sa pokračovalo v rokovani o už prerokúvanej otázke, sa v Senáte tradične prenecháva vodcovi politickej väčšiny. Návrh, aby sa o veci rokovalo v súlade so stanoveným časovým programom, sa v Senáte predkladá iba v tom prípade, pokial' jeho členovia nevyjadria jednomysel'nú podporu návrhu, aby sa zaoberali určitou konkrétnou záležitosťou. V Senáte pritom existuje iba jeden časový rozpis práce (Calendar of Business) a nerozlišuje sa medzi (1) legislativnymi návrhmi, ktorými sa zvyšujú prijmy štátneho rozpočtu, návrhmi všeobecných schval'ovacích zákonov, návrhmi verejných právnych predpisov vzťahujúcimi sa na financie alebo majetok a (2) ďalšími legislatívnymi návrhmi, ktoré sa nevzťahujú na financie alebo na majetok. Rokovací poriadok Senátu vyžaduje, aby sa snemovňa každý pracovný deň (Iegislative day) na záver dopoludňajšej práce zaoberala svojim ďalším pracovným programom. Ako pracovný deň Senátu sa pritom označuje časové ohraníčenie medzi dvoma odročeniami jeho zasadaní. Vzhl'adom na skutočnosť, že Senát ku koncu dňa zväčša prerušuje svoju prácu a neodročuje pritom svoje zasadanie, jeho pracovné dni nie sú totožné s kalendárnymi dňami. Pracovný deň Senátu tak môže trvať aj niekolko dni, týždňov alebo dokonca mesiacov. Vzhl'adom na uvedenú prax, ako aj nie príliš vel'kú ochotu senátorov preberať veci v súlade s časovým programom práce (kalendárom), veci zo senátneho kalendára prichádzajú na program rokovania pomerne zriedkavo. Pokial' sa však Senát rozhodne zaoberať sa návrhmi v súlade so svojím programom, legislatívne návrhy, voči ktorým neboli vznesené námietky, senátori prerokúvajú podl'a ich poradia. Pri diskusii k nim je každý senátor oprávnený hovoriť maximálne 5 minút k jednej otázke. Pokial' diskusia k legislatívnemu návrhu pokračuje aj po ukončeni práce Senátu s materiálmi uvedenými na programe jeho práce, prestávajú platiť časové obmedzenia pre dížku jednotlivých diskusných vystúpení. V ktorýkoľvek deň (okrem pondelka, ktorým sa začína nový pracovný deň Senátu) po ukončení dopoludňajšej činnosti Senátu môže niektorý zo senátorov so súhlasom snemovne navrhnúť rokovanie o legislatívnom návrhu aj mímo poradia, ktoré mu bolo udelené v časovom programe práce. Spravidla tak robí vodca polítíckej väčšiny v Senáte. V tomto pripade s~tiež neuplatňuje časové obmedzeníe pre dížku jednotlivých diskusných vystúpení a diskusia sa končí až na základe rozhodnutia predsedajúceho o tom, že Senát z časových dôvodov prerušuje svoju činnosť. V tom okamihu sa prerušuje diskusia o legislatívnom návrhu, ktorý sa vracia späť na svoje pôvodné miesto v časovom rozvrhu práce Senátu. Diskusiu o ňom možno rovnakým spôsobom otvoriť neskôr. Ak Senát odmietne diskutovať o legislatívnom návrhu uvedenom na programe rokovania, ešte to nemusí znamenať, že by takýto návrh nemohol byť už nikdy prijatý. Vodca politickej väčšiny po konzultácii s politickým výborom väčšinovej politickej strany v Senáte a s politickým vedením menšiny môže určiť nový termín, v ktorom by sa mal Senát s návrhom zaoberať. Pokiaľ v rámci diskusie v snemovni udelí predsedajúci slovo senátorovi, tento môže hovoriť tak dlho, ako to pokladá za vhodné. V podstate existujú iba dva dôvody na ukončenie jeho diskusného vystúpenia. Prvým je skutočnosť, že senátor povedal, čo pokladal za vhodné, a dobrovoľne uvoľní miesto niektorému zo svojich kolegov, druhým je konkrétne rozhodnutie snemovne, ktoré odníme senátorovi právo pokračovať v diskusii. Žiadny senátor pritom nesmie hovoríť viac ako dva razy k jednej prerokúvanej otázke v jednom legislatívnom dni. Diskusia v Senáte končí, keď nikto zo senátorov nemá záujem v nej ďalej pokračovať, alebo keď vstúpi do platnosti rozhodnutíe o ukončeni diskusie, ktoré prijal Senát jednomyseľne. V niektorých prípadoch sa senátori, ktorí sú v menšine a nesúhlasia s prerokúvaným opatrenim, umelo usílujú predlžovať diskusíu, aby tak zabránilí hlasovaniu alebo ho oddíalili. Takáto prax sa označuje ako "filibustering". V takomto prípade možno diskusiu uzavrieť, ak 16 senátorov podpíše návrh na jej ukončenie a trojpätinová väčšina Senátu ho bez diskusie schváli. Takýto postup sa označuje ako "clotura". V roku 1986 Senát stanovil, že po úspešnom hlasovaní o ukončení filibusteringu môže diskusia pokračovať ešte maximálne 30 hodin, pričom toto časové obdobie možno na základe opätovného súhlasu trojpätinovej väčšiny prípadne predížiť. Pokiaľ sa prijme uvedené rozhodnutie, žíadny senátor nemôže dískutovať dlhšie než jednu hodinu. Zostávajúci čas sa dáva k díspozícií vodcovi väčší novej alebo menšinovej politickej strany (títo rozhodujú o tom, komu sa ďalej prideli slovo). Po uplynuti stanovenej časovej lehoty sa Senát môže ešte zaoberať niektorýmí zmenami prerokúvaného návrhu, no potom musí už nasledovať hlasovaníe o celom návrhu. V rámci diskusíe v Senáte možno kedykoľvek navrhnúť zmeny k prerokúvanému opatreniu. Zmeny, ktoré sa týkajú prípadných dodatkov navrhnutých niektorým zo stálych výborov, ktorý sa už opatrením zaoberal, sa však vždy prerokúvaj ú osobitne. Dodatky, ktoré predkladajú jednotliví senátori, sa pritom nemusia bezprostredne vzťahovať na obsah prerokúvaného opatrenia. Toto neplatí pri diskusii o všeobecných schvaľovacích návrhoch, ktoré iniciovala Snemovňa reprezentantov. Na základe rokovacieho poriadku Senátu je za určitých okolností možné navrhnúť aj dodatok, ktorý obsahuje podstatnú zmenu legislatívneho návrhu obsahujúceho všeobecné zmocnenie (rider). Vtedy sa však vyžaduje, aby Senát najprv dvojtretinovou väčšínou svojich členov súhlasil s návrhom na jeho prerokúvanie, a tiež, aby senátori dostali k dispozicii znenie návrhu najmenej 24 hodín pred rokovaním o jeho obsahu. Diskusia k takémuto návrhu nesmie minímálne 3 hodiny odbočiť od jeho obsahu. Po konečnom hlasovaní o všetkých dodatkoch je legislatívny návrh pripravený na tretie čitanie a záverečné hlasovanie. Tretie čítanie prebieha zväčša iba formou prečítania názvu právneho predpisu, no pokíaľ o to niektorý zo senátorov požiada, možno prečítať aj celý text legislatívneho návrhu. Po tomto nariaďuje predsedajúci záverečné hlasovanie, ktoré sa zväčša koná formou ústnej odpovede prítomných senátorov (viva voce). Na základe požiadavky jednej pätiny prítomných senátorov môže však nariadiť aj hlasovanie modifikovanou ústnou odpoveďou (yea-andnay). Na prijatie návrhu sa vyžaduje súhlas väčšiny prítomných. Predtým ako sa prijaté opatrenie vráti do Snemovne reprezentantov (pokiaľ došlo v návrhu, ktorý predložila Senátu k zmene), alebo predtým ako sa v Senáte oficiálne zaprotokoluje (pokiaľ sa Senát zaoberá legislatívnym návrhom ako prvý), senátor, ktorý hlasoval za jeho prijatie, alebo sa zdržal hlasovania, môže podať návrh, aby snemovňa v priebehu 2 dní zvážila svoje rozhodnutie. Pokiaľ Senát schválil legislatívny návrh bežným hlasovaním (nie podla mien), môže návrh na jeho zváženie podať ktorýkoľvek senátor. Takýto návrh však Senát zvyčajne odmieta, čo predstavuje konečné rozhodnutie v danej otázke. Pokiaľ by sa predsa schválil návrh na opätovné zváženie hlasovania, môže Senát v jeho rámci svoje pôvodné rozhodnutie buď potvrdiť, alebo ho aj zmeniť. Zaprotokolovaný originál legislatívneho návrhu Snemovne reprezentantov spolu so zaprotokolovanými dodatkami, ktoré k nemu prijal Senát (pokiaľ tak urobil), sa spolu so sprievodnou správou Senátu vracajú do Snemovne reprezentantov. Pokiaľ Senát prijal dodatky k legislatívnemu návrhu snemovne, vo svojej správe ju žiada o vyslovenie súhlasu s ich obsahom. Podrobnejšie k problematike procesných postupov v Senáte pozri napr. Dokument Senátu č. 97-20 z druhého zasadania 97. Kongresu a prácu Zákonodarný proces (Enactment of a Law) od Roberta B. Dovea.

Práca s pozmeneným legislatívnym návrhom

Legislatívne materiály, ktoré Senát určitým spôsobom modifikoval, sa pri svojom návrate do Snemovne reprezentantov dostávajú do rúk jej speakera. Pokiaľ sú zásahy Senátu malé a nekontroverzné, predseda stáleho výboru, ktorý sa návrhom pôvodne zaoberal, alebo aj ktorýkoľvek jeho člen môže na základe zmocnenia výboru požiadať snemovňu o jednomyseľný súhlas s ich obsahom. Robí sa to tým spôsobom, že požiada speakera o vydanie návrhu a snemovňu o vyslovenie súhlasu s uvedenými zmenami. Pokiaľ speaker takýto návrh vydá, hlavný úradník snemovne prečíta v pléne iba názov legislatívneho návrhu a obsah tých dodatkov, ktoré k nemu prijal Senát. Ak vočí týmto zmenám žiadny reprezentant nevznesie námietku, Snemovňa spravidla jednomyseľne vysloví súhlas s ich obsahom. V tomto okamihu sa legislatívny predpis stáva pripraveným na zaprotokolovanie a odoslanie prezidentovi USA. Ak sa však v snemovni nepodarí dosiahnuť požadovaný jednomyseľný súhlas s predloženými zmenami, musí sa nimi ďalej podrobnejšie zaoberať. Pri legislatívnych návrhoch, ktoré obligatórne neprechádzajú Výborom celej snemovne, sa vyžaduje súhlas nadpolovičnej väčšiny kvóra snemovne. Ak legislatívny návrh pri svojom vzniku v snemovni obligatórne prechádzal Výborom celej snemovne, môže o jeho vydanie na opätovné prerokovanie požiadať iba tento orgán. Ak zmeny, ktoré k predloženému legislatívnemu návrhu prijal Senát, sú natolko významné alebo sporné, že snemovňa s nimi nemôže súhlasiť, môže na základe jednomysel'ného súhlasu navrhnúť, aby sa v spolupráci so Senátom utvoril osobitný Dohodovací výbor, ktorého úlohou bude ostrániť existujúce rozpory. Pokiaľ však čo len jeden reprezentant nesúhlasí s takýmto návrhom, môže výzvu na utvorenie Dohodovacieho výboru prijať svojou osobitnou rezolúciou Výbor pre stanovy. Aj potom je však speaker povinný udelíť slovo poverenému členovi stáleho výboru snemovne, ktorý sa legislativnym návrhom pôvodne zaoberal, aby vyjadril nesúhlas s dodatkami a podporil požiadavku na utvorenie Dohodovacieho výboru. Po schválení návrhu speaker menuje členov Dohodovacieho výboru za Snemovňu reprezentantov a informuje o tom Senát. Vačšina z menovaných členov musi v súlade s inštrukciami speakera podporovať stanovisko Snemovne reprezentantov k legislativnemu návrhu. Speaker pritom určuje člena, ktorý je priamo zodpovedný za celý legislativny návrh, a ďalších, ktorí budú presadzovať jeho rozhodujúce časti v tom znení, v akom ich prijala snemovňa. Pri tomto výbere speaker zvyčajne akceptuje odporúčania predsedu výboru snemovne, ktorý sa legislativnym návrhom zaoberal, a reprezentantov snemovne menuje zväčša z jeho členov. Počet členov Dohodovacieho výboru zo Snemovne reprezentantov určuje speaker, pričom pomer zástupcov väčšinovej a menšinovej politickej strany zväčša zodpovedá pomeru ich zvolených zástupcov v celej snemovni. Pri prerokúvaní niektorých významnejších legislatívnych návrhov však môže byť počet zástupcov väčšinovej politickej strany o niečo vyšší. Reprezentácia oboch politických strán je významným prvkom, ktorý možno nájsť v celom našom parlamentnom systéme. Vzhľadom na významné právomoci Dohodovacieho výboru sa pripisuje osobitný význam práve jeho zloženiu. Pokiaľ Senát súhlasí so žiadosťou o dohodovacie konanie, jeho predsedajúci menuje na základe jednomyseľného súhlasu senátorov, členov Dohodovacieho výboru z tejto komory. Aj zástupcovia Senátu reprezentujú obe politické strany, ktoré sú v ňom zastúpené. Počet členov Dohodovacieho výboru zo Snemovne reprezentantov a Senátu pritom nemusí byť rovnaký. Dohodovací výbor sa niekedy označuje aj ako "tretia komora Kongresu". Požiadavku na dohodovacie konanie môže vzniesť iba tá komora Kongresu, v ktorej sa nachádzajú oficiálne podklady k legislatívnemu návrhu, o ktorom by sa malo rokovať. Pokiaľ Senát dospeje k názoru, že snemovňa nebude mať zásadnejšie námietky voči dodatkom, ktoré prijal k jej legislativnemu návrhu, môže požiadať o zavedenie dohodovacieho konania ešte skôr, ako vráti legislatívne materiály do snemovne. Tým, že Senát určí svojich zástupcov do Dohodovacíeho výboru ešte skôr, ako vráti legislatívne materiály do snemovne, môže tento proces urýchliť o niekol'ko dní. Rozhodnutie o tom, ktorá komora požiada o zavedenie dohodovacieho konania, však z procesných dôvodov nie je úplne bezvýznamné. Komora, ktorá podá takýto návrh, totiž prerokúva správu Dohodovacieho výboru až ako druhá, čo jej umožní povedať konečné slovo v prerokúvanej legislatívnej otázke. Napriek skutočnosti, že zástupcovia oboch komôr pracujú v jednom spoločnom Dohodovacom výbore, v podstate ide o dve oddelené skupiny zástupcov oboch snemovni. Každá z nich rozhoduje na základe hlasovania svojich členov a riadi sa pritom rozhodnutím väčšiny. Preto ani nie je nevyhnutné, aby obe skupiny mali rovnaký počet členov. Pri svojej činnosti sa členovia Dohodovacieho výboru môžu zaoberať iba tými časťami legislatívneho návrhu, na ktorých sa obe komory Kongresu nevedia dohodnúť, a nesmú vyradiť alebo zmeniť tie časti, voči ktorým Senát nevzniesol námietky. Takisto nie sú oprávnení vkladať do návrhu nový text, ktorý sa bezprostredne nevzťahuje na obsah existujúcich rozporov. V miestach, kde sa zmena legíslativneho návrhu, ktorú schválil Senát, dotýka určitého počtu alebo množstva, môžu členovia Dohodovacieho výboru diskutovať iba o takom počte alebo čislach, ktoré sa nachádzajú medzi návrhom Snemovne reprezentantov a Senátu. Nie sú teda oprávnení navrhovať ani väčší, ani menší počet alebo číslo, než pôvodne navrhovala niektorá z komôr Kongresu. Ani jedna z komôr parlamentu tiež nemôže samostatne zmocniť svojich zástupcov v Dohodovacom výbore, aby odporučili takú zmenu v legíslativnom návrhu, na ktorej sa obe komory už zhodlí. Môžu tak však urobiť spoločne, pokiaľ každá komora prijme väčšinou svojích hlasov zodpovedajúcu súhlasnú rezolúciu. Pokiaľ Dohodovací výbor rieši problém vzťahujúcí sa na dodatok, ktorý nahradil časť pôvodne vypracovaného legislatívneho textu, môžu členovia zo Snemovne reprezentantov navrhnúť iba také zmeny, ktoré sa svojím obsahom nedotknú podstaty existujúceho sporu. Ich stanoviská sa v žiadnom pripade nesmú dotýkať oblastí, vecí alebo otázok, na prerokúvanie ktorých nedostali zmocnenie od svojej snemovne. Bez osobitného zmocnenía Snemovne reprezentantov nemôžu jej zástupcovía v Dohodovacom výbore súhlasiť so žiadnym dodatkom Senátu k jej legislatívnemu návrhu, ktorý obsahuje určité všeobecné zmocnenie, alebo ktorým sa schvaľujú určité finančné prostriedky a ktorý svojim obsahom porušuje obsah jej rokovacieho poriadku. Rokovací poriadok Snemovne reprezentantov požaduje, aby schôdze Dohodovacieho výboru boli verejné. Neverejná schôdza sa koná v pripadoch, keď o tom rozhodne snemovňa väčšinou kvóra pri hlasovaní podľa mien na verejnom zasadaní. Pri čítaní správy o činnosti Dohodovacieho výboru v snemovni sa preto môže tiež vzniesť námietka, že schôdze Dohodovacieho výboru neboli uzavreté pre verejnosť, a to aj napriek tomu, že snemovňa sa na tom uzniesla. Pokiaľ sa táto námietka potvrdí, snemovňa odmietne správu ako celok a požiada o nové dohodovacie konanie. Členovia Dohodovacieho výboru môžu pri svojich odporúčajúcich stanoviskách pre komory, ktoré ich nominovali, použiť niektorú z nasledujúcich štyroch možností: (1) Senát sa vzdáva všetkých (niektorých) zmien, ktoré prijal k predloženému legislatívnemu návrhu. (2) Snemovňa reprezentantov sa vzdáva svojho nesúhlasu voči všetkým (iba niektorým) zmenám, ktoré predložil Senát. (3) Snemovňa reprezentantov vyslovuje svoj súhlas so všetkými (iba niektorými) zmenami, ktoré predložil Senát. (4) Snemovňa reprezentantov sa vzdáva všetkých svojich návrhov (iba niektorých), ktoré sa vzťahujú na zmeny, ktoré predložil Senát. Výsledok práce Dohodovacieho výboru je vo viacerých prípadoch kompromisom, vyplývajúcim z osobitných pokynov, ktoré dostal i jeho členovia od vlastných snemovní. Záverečná správa, ktorú predkladá tento orgán obom komorám Kongresu, preto často predstavuje súhrn rôznych odporúčaní, zodpovedajúcich rôznemu charakteru prijatých zmien legislatívneho návrhu v oboch snemovniach. V prípade, že sa členom Dohodovacieho výboru nepodarí nájsť pri konkrétnych legislatívnych ustanoveniach potrebný kompromis, informujú o tom svoje snemovne. O týchto veciach sa neskôr rokuje osobitne. Takýto čiastočný nesúhlas je však značne nepraktícký, nakoľko v tomto prípade môže Senát odmietnuť, s výnímkou úvodnej klauzuly, celý text prerokúvaného legislatívneho návrhu a predložiť vlastný návrh, ktorý sa potom procesne pokladá za jeho jediný dodatok. Pokiaľ sa v rámci dohodovacieho konania nepodarí zjednotiť stanoviská oboch komôr, zúčastnení členovia ich o tom oficiálne informujú a legislativny proces sa ocitá opätovne vo fáze, v ktorej sa nachádzal v čase, keď druhá komora vrátila legislatívny návrh so svojimi pripomienkami do komory, z ktorej pôvodne vzišiel. V uvedenom pripade sa spravidla opakuje už uvedený postup s tým, že komory môžu nominovať iných členov Dohodovacieho výboru a dávajú im spravidla aj odlišné inštrukcie. Ak nominovani členovia Dohodovacieho výboru nie sú schopni do 20 dni od začiatku svojej práce predložiť správu o svojej činnosti, rokovací poriadok snemovne umožnuje, aby buď dostali nové pokyny, alebo aby ich snemovňa v prednostnom konani odvolala a nahradila inými zástupcami. Návrh na odvolanie, menovanie alebo novú inštruktáž členov Dohodovacieho výboru má prednosť pred ostatnými návrhmi, aj pokiaľ títo nedokázali predložiť správu o svojej činnosti do 36 hodin po svojom menovani, v priebehu posledných 6 dní zasadania snemovne. Pokiaľ členovia Dohodovacieho výboru z oboch snemovni v oddelenom hlasovani väčšinou hlasov vyslovia súhlas s dosiah nutou dohodou (alebo potvrdia, že sa zhodujú v zásadných veciach), sformulujú svoje odporúčania v osobitnej správe, ktorá sa odovzdáva v dvoch exemplároch. Túto správu musí podpisať väčšina členov Dohodovacieho výboru z oboch snemovni. Pri záverečnej správe Dohodovacieho výboru sa nezverejňuje menši nové stanovisko. Správa Dohodovacieho výboru sa rozmnoži v oboch komorách a pripája sa k nej obsiahla dôvodová správa. Na jej vypracovani sa podieľajú členovia Dohodovacieho výboru z oboch komôr. Dôvodová správa musí podrobne a dostatočne zreteľne informovať obe komory Kongresu o obsahu všetkých navrhovaných riešení, aj o ich účinkoch na prerokúvaný legislatívny návrh. Zaprotokolovaný legislativny návrh spolu s dodatkami a jednou kópiou správy Dohodovacieho výboru sa dostáva najprv do tej komory Kongresu, ktorá súhlasila s návrhom na vyvolanie dohodovacieho konania. Táto prijíma k návrhu Dohodovacieho výboru stanovisko ako prvá. V pléne Senátu je možné predložiť správu Dohodovacieho výboru do diskusie vždy, okrem pripadov, keď sa táto komora zaoberá pri pravou vlastného programu, prerokúva poriadkový návrh, návrh na odročenie svojho zasadania, alebo ak hlasuje alebo zvoláva kvórum. Pokiaľ niektorý zo senátorov podá návrh na prerokovanie správy Dohodovacieho výboru, o tomto návrhu sa musí hlasovať bezodkladne a bez predchádzajúcej diskusie. K správe Dohodovacieho výboru nemožno v žiadnej snemovni navrhovať dodatky a musí sa schvál iť alebo odmietnuť ako celok. Pokiaľ je na diskusiu o takejto správe vymedzený určitý čas, musí sa rovnako spravodlivo rozdeliť medzi zástupcov väčšinovej i menšinovej politickej strany. Ak sa Senát zaoberá takouto správou ako prvý a väčšina jeho členov nepodpori jej prijatie, možno správu vrátiť senátorom, ktorí sa zúčastňovali na práci Dohodovacieho výboru. Pokiaľ Senát vyjadri s predloženou správou súhlas, práca senátorov v Dohodovacom výbore sa vyhlási za ukončenú. Všetky legislatívne dokumenty sa následne zasielajú do Snemovne reprezentantov a pripája sa k nim správa, ktorá informuje o rozhodnuti Senátu. Správa Senátu nesmie obsahovať žiadne návrhy, ktoré išli nad rámec už existujúcich rozdielov v ustanoveniach legislatívneho návrhu, ktorý prijali obe komory Kongresu. Akékoľvek porušenie tohto pravidla má za následok opakovanie dohodovacieho konania. V pléne Snemovne reprezentantov sa môže diskutovať o správe Dohodovacieho výboru kedykoľvek, pokiaľ sa táto komora nezaoberá vlastným programom, nezvoláva prezentáciu reprezentantov, alebo sa rozhodla ukončiť svoju prácu. Správou sa musí zaoberať celá snemovňa a nemožno ju zaslať Výboru celej snemovne. To plati aj v prípade, že správa obsahuje vecí, ktoré prí prerokúvaní legislativneho návrhu patria do kompetencie tohto orgánu. Správu Dohodovacieho výboru však nemožno v snemovni prerokúvať, pokiaľ reprezentantom nebola predložená zároveň aj podrobná dôvodová správa. Snemovňa nemôže začať rokovať o (1) správe Dohodovacieho výboru alebo (2) dodatku, ktorý predložil Senát k opatreniu prijatému Dohodovacím výborom vo veci, v ktorej sa nepodarilo dosiahnuť zhodné stanovisko, skôr ako na tretí deň po tom, ako sa správa Dohodovacieho výboru spolu s príslušnou dôvodovou správou dostala do snemovne (soboty, nedele a sviatky sa nerátajú) a táto nebola v ten istý deň zverejnená aj v kongresovom spravodajcovi. Toto ustanovenie sa neuplatňuje počas posledných 6 dni, v ktorých zasadá snemovňa. Všetky materiály musia byť pritom k dispozicii reprezentantom najmenej 2 hodiny pred začiatkom diskusie okrem pripadov, keď o ňu požiada Výbor pre stanovy Snemovne reprezentantov. Čas, ktorý je v snemovni vyhradený na diskusiu o správe Dohodovacieho výboru, sa rozdel'uje medzi členov väčšinovej a menšinovej politickej strany rovnakým dielom. Pokiaľ obe politické strany súhlasia s predloženou správou, pridel'uje sa jedna tretina takto vyhradeného času pre členov, ktori nesúhlasia s jej obsahom bez ohl'adu na ich politickú príslušnosť. Ak snemovňa nesúhlasi s obsahom správy Dohodovacieho výboru, ktorú už predtým schválil Senát, táto sa už nemôže vrátiť do výboru na opätovné prerokovanie, nakol'ko Senát po tom, ako schváli jej obsah, odvoláva svojich zástupcov z tohto orgánu. Pokial' sa v Snemovni reprezentantov začalo diskutovať o správe Dohodovacieho výboru a jej súčasťou sú ustanovenia, ktorých iniciovanie vo forme dodatkov legislativneho návrhu nepripúšťajú jej procesné pravidlá vzhl'adom na to, že bezprostredne nesúvisia s jeho obsahom, ktorýkol'vek reprezentant môže na to poukázať formou procesnej otázky. Reprezentanti tak môžu robiť kedykol'vek po oficiálnom zverejneni správy v snemovni alebo po tom, ako sa ňou snemovňa začala zaoberať. Takéto ustanovenia môžu byť pritom súčasťou: (1) dodatku, ktorý schválil Senát (nahradil ním niektoré ustanovenie legislatívneho návrhu schválené v snemovni) a s ktorého znením úplne alebo s výhradami vyjadril súhlas Dohodovací výbor, alebo (2) nového znenia časti legislatívneho návrhu, ktoré sformuloval priamo Dohodovací výbor. Procesnou otázkou možno napadnúť v snemovni aj také ustanovenia správy Dohodovacieho výboru, ktoré boli súčasťou legislatívneho návrhu Senátu, no s ktorých obsahom Snemovňa reprezentantov nevyjadrila svoj súhlas. Pokiaľ snemovňa väčšinou hlasov kvóra súhlasí s obsahom podanej procesnej námietky, môže predsedajúci podať prednostný návrh, aby snemovňa takéto ustanovenie odmietla. Na diskusiu k takémuto návrhu sa vyhradí 40 minút a tento časový úsek sa rozdeli rovnako medzi jeho zástancov a oponentov. Bez ohl'adu na výsledok hlasovania o takomto prednostnom návrhu možno v priebehu diskusie v snemovni podávať ďalšie procesné námietky aj k iným ustanoveniam správy Dohodovacieho výboru. Pokial' snemovňa, na základe podanej procesnej námietky, odmietne niektoré z ustanovení predloženej správy, musi riešiť otázku, či (1) bude súhlasiť s textom dodatku aj bez časti, ktorú už odmietla, alebo (2) bude trvať na vlastnom pôvodnom zneni legislatívneho dodatku. Ak snemovňa neschváli návrhy na vypustenie určitých ustanovení zo správy Dohodovacieho výboru a uplynul čas vyhradený na diskusiu, hlasuje o správe Dohodovacieho výboru ako o celku. Podobne postupuje snemovňa aj v pripade, že Senát navrhne taký dodatok k legislatívnemu opatreniu, ktorý bezprostredne nesúvisi s jeho obsahom a ktorého schválenie by bolo v rozpore s jej procesnými pravidlami, a (1) s takýmto návrhom nesúhlasil Dohodovací výbor, alebo (2) nesúhlas prejavila celá snemovňa pri rokovaní o predloženej správe Dohodovacieho výboru. Keď Snemovňa reprezentantov prijme správu Dohodovacieho výboru ako celok, môže ešte osobitne hlasovať o jednotlivých sporných dodatkoch, ktoré boli vypracované v Senáte. Na ich prípadné prijatie sa vyžaduje súhlas väčšiny kvóra. V rámci uvedeného postupu je Senát stále oprávnený kedykol'vek ustúpiť od svojich dodatkov (všetkých alebo iba niektorých), alebo rozhodnúť o tom, že o niektorých z nich sa bude konať ďalšie dohodovacie konanie. Pokial' sa v takomto prípade snemovňa nestotožní s dodatkami, na ktorých prijati trvá Senát, o týchto sa musí konať nové dohodovacie konanie. V priebehu celého dohodovacieho konania sa venuje mimoriadna starostlivosť úschove originálu legislatívneho návrhu a ďalším súvisiacim materiálom, nakolko návrhom sa môže zaoberať iba ten orgán, ktorý má k dispozícii všetky originálne dokumenty. To sa vzťahuje aj na vyvolanie dohodovacieho konania, ktoré môže tiež iníciovať iba snemovňa, v ktorej sa nachádza originállegislativneho návrhu. Tento postupuje v rámci dohodovacieho konania snemovni, od ktorej sa očakáva súhlas s dohodovacím konaním, a cez zmocnencov oboch komôr ďalej do Dohodovacieho výboru. Po ukončeni dohodovacieho konania sa originállegislativneho návrhu spolu so zapracovanými pripomienkami vracia do tej snemovne, ktorá súhlasila s vyvolanim dohodovacieho konania. Keď sa snemovňa vyjadrí k obsahu jeho výsledkov, legislativne materiály sa presúvajú do snemovne, ktorá ho iniciovala na rozhodujúce vyjadrenie. Po ukončeni práce v Dohodovacom výbore dostávajú zástupcovia oboch snemovni jeden výtlačok záverečnej správy, ktorú podpísala väčšina členov za každú snemovňu. Správu pre Snemovňu reprezentantov pritom podpisujú najprv jej zástupcovia a správu pre Senát zmocnení senátori. Legislatívny návrh sa nemôže stať zákonom, ak s jeho rovnakým znením nesúhlasia obe snemovne Kongresu. Po tom, ako obe snemovne vyjadria svoj súhlas s takýmto legislativnym návrhom, všetky pôvodné dokumenty súvisiace s jeho pripravou sa sústredia na zaprotokolovanie do rúk osobitného úradnika v tej snemovni, ktorá navrhla prijatie legislatívneho návrhu.

Návrh vychádzajúci zo Senátu

v predchádzajúcich kapitolách sme opisovali priebeh legislatívneho procesu, ktorý bol iniciovaný v Snemovni reprezentantov. Pokíal' bol však legislativny návrh iniciovaný v Senáte, legislativny proces postupuje práve opačne. Ak Senát schváli legislatívny návrh ako prvý, následne sa presúva na diskusiu a schválenie do Snemovne reprezentantov. Pokial' jej výbory odporučia schváliť takýto návrh a snemovňa tak urobí bez toho, aby doň prijala vlastné dodatky, možno ho zaprotokolovať (pozri kapitolu XVI 1.). Pokial' však snemovňa legislatívny návrh Senátu nejakým spôsobom zmení, tento sa vracia do Senátu, aby sa vyjadril k predloženým zmenám či dodatkom. Senát môže predložené zmeny vlastného legislatívneho návrhu akceptovať, alebo v záujme odstránenia existujúcich rozporov iniciovať dohodovacie konanie.

Zaprotokolovanie návrhu

Pokial' obe komory Kongresu súhlasili s rovnakým znením legislatívneho návrhu - buď bez akýchkol'vek dodatkov, alebo na základe dohodovacieho konania - tento sa zaprotokoluje a odošle prezidentovi USA. Zaprotokolovanie schváleného legislatívneho predpisu je náročnou a zložitou činnosťou. V jeho priebehu sa musia presne zohl'adniťvšetky prijaté dodatky alebo zmeny, a to bez ohl'adu na to, či ide o vyňatie, nahradenie alebo doplnenie časti legislatívneho textu. Zodpovedný úradník Snemovne reprezentantov (v prípade, že legislatívny návrh vyšiel z tejto komory Kongresu) potrebuje na správne zaprotokolovanie schváleného legislativneho návrhu originálny text návrhu, text jeho dodatkov a zmien schválených v Senáte, podpísanú správu Dohodovacieho výboru, viaceré ďalšie senátne správy a zápis zo záverečného rokovania o obsahu návrhu v Snemovni reprezentantov. Z uvedených materiálov vyhotovuje presné znenie schváleného návrhu, ktoré sa predkladá prezidentovi USA. Náročnosť tohto procesu ilustruje aj skutočnosť, že najmä ak sa konalo dohodovacie konanie, počet prijatých dodatkov sa niekedy približuje k čislu 500. Každý z nich sa pritom musi uviesť v legislatívnom návrhu na svoje presné miesto a osobitná pozornosť sa musí venovať aj umiestneniu jednotlivých interpunkčných znamienok. Zaprotokolovaný návrh sa vytlačí na pergamene, pričom dolný okraj jeho poslednej strany sa opatri pečaťou a podpisom príslušného úradníka, ktorý potvrdzuje, že legislatívny návrh bol navrhnutý v Snemovni reprezentantov (pokial' legislatívny návrh vyšíel zo Senátu, robí tak jeho tajomník). V Snemovni reprezentantov kontroluje správnosť takto pripraveného textu jej Administratívny výbor (tajomník Senátu), ktorý v prípade, že nenašiel nijaké nedostatky, potvrdi jeho správnosť na osobitnom liste. Takto pripravený návrh sa predkladá na podpis speakerovi Snemovne reprezentantov a viceprezidentovi USA. Speakerovi sa predkladá na podpis ako prvému každý legislativny návrh bez ohl'adu na to, ktorá komora iniciovala prijatie. Víceprezident, ktorý je v zmysle Ústavy predsedom senátu, podpisuje legislatívny návrh vždy ako druhý. Speaker podpisuje legislatívny návrh bez ohl'adu na to, či snemovňa zasadá, alebo nie. Viceprezident môže podpísať legislatívny návrh iba počas zasadania Senátu. Pokial' Senát nezasadá, môže ho viceprezident podpísať, iba ak ho k tomu Senát vopred osobitne zmocnil. Pokíal' speaker alebo viceprezident nemôžu z akýchkol'vek dôvodov podpísať predložený text legislatívneho návrhu, môžu tak urobiť v ich zastúpení osoby, ktoré v tom čase predsedajú komorám Kongresu. Keď text schváleného legislativneho návrhu potvrdili svojim podpisom všetci oprávnení, v súlade s Ústavou ho Administratívny výbor Snemovne reprezentantov predkladá na podpis prezidentovi USA.

Činnosť prezidenta

Článok 1., oddiel 7 Ústavy USA hovorí: "KAŽDÝ NÁVRH ZÁKONA, KTORÝ BOL SCHVÁLENÝ SNEMOVŇOU REPREZENTANTOV A SENÁTOM, Musí ByŤ PREDLOžENÝ SKÔR, AKO SA STANE ZÁKONOM, PREZIDENTOVI SPOJENÝCH ŠTÁTOV." Text schváleného a podpísaného legislatívneho návrhu dostáva prezident USA tým spôsobom, že úradník Administratívneho výboru (tajomnik Senátu, ak legislatívny návrh iniciovala táto komora Kongresu) ho osobne doručí poverenému zamestnancovi Bieleho domu, o čom od neho prevezme osobitné potvrdenie. Predseda Administratívneho výboru následne informuje snemovňu o odovzdani návrhu. Odovzdanie textu legislatívneho návrhu úradníkovi Bíeleho domu sa tradične pokladá za splnenie ústavnej požiadavky na predloženie návrhu prezidentovi a od toho okamihu začína plynúť aj l O-dňová lehota, ktorú má v zmysle Ústavy k dispozícii na vyjadrenie prezident USA. Biely dom zvyčajne zasiela zaprotokolované kópie textu legislatívneho návrhu najprv tým minísterstvám, u ktorých predpokladá záujem o predmet jeho právnej úpravy. V prípade potreby môžu ich právnici pomôcť prezidentovi pri formulovaní jeho stanoviska, nakoľko nemožno od prezidenta očakávať, že sa bude vyznať vo všetkých oblastiach práva. Ak prezident súhlasi s predloženým textom legislatívneho návrhu, tak ho podpiše a zvyčajne doplni aj poznámkou "schválené" a dátumom, kedy tak urobil. Najvyšší súd v tejto súvislosti vyjadril jednoznačné stanovisko, v zmysle ktorého, pokiaľ prezident podpíše text legislatívneho návrhu, treba to pokladať za jeho spolupôsobenie na príprave zákona, ktorý v zmysle Ústavy bude neskôr uvádzať do života. Legislatívny návrh sa môže v súlade s Ústavou USA stať zákonom aj bez prezidentovho podpisu, pokiaľ prezident návrh zákona nevráti Kongresu do desiatich dní (nedeľa sa do toho neráta) odo dňa, keď mu bol predložený. Legislatívny návrh sa však nestane zákonom v prípade, ak v stanovenom termine prezident nevráti návrh zákona, no zároveň Kongres odročí svoje zasadnutie. Uvedené sa označuje aj ako "vreckové veto prezidenta" (pocket veto). Informácia o tom, že prezident podpísal návrh zákona, sa zvyčajne zasiela do snemovne, ktorá ho iniciovala. Aj keď to právny poriadok osobitne nevyžaduje, táto o uvedenej skutočnosti informuje druhú snemovňu a informáciu zároveň zverejňuje aj v kongresovom spravodajcovi. Uplatnenie veta Podľa Ústavy USA, pokiaľ prezident nesúhlasí s predloženým prezidenta legislatívnym textom, tento "".vráti so svojimi námietkami tej snemovni, z ktorej návrh vyšiel. Táto snemovňa potom zahrnie prezidentove námietky do zápisu o prerokúvaní návrhu zákona a bude sa nimi zaoberať." Pri tomto je nepísaným pravidlom, že snemovňa hlasuje o legislatívnom návrhu, ktorý sa vrátil s prezidentovými pripomienkami, bezodkladne. Znamená to, že vetovaný legislatívny návrh má v snemovni privilegované postavenie a návrh na nové hlasovanie o ňom možno podať kedykoľvek. Reprezentant, ktorý podáva v snemovni návrh na takéto hlasovanie, robí tak prostredníctvom speakera vo forme osobitnej otázky nasledovného znenia: "Moja otázka znie, chce snemovňa pri svojom opätovnom zvážení návrhu zákona tento prijať aj napriek námietkám prezidenta?" Potom nasleduje zaznamenávané hlasovanie podľa mien, pri ktorom oslovení reprezentantí odpovedajú priamo "Áno" alebo "Nie". Pokiaľ kladne odpovedia menej ako dve tretiny z prítomných (na hlasovanie je potrebné kvórum), otázka neprešla a snemovni sa nepodarilo prelomiť veto prezidenta. o výsledku hlasovania snemovňa informuje Senát v osobitnej správe. Pokiaľ však najmenej dve tretiny z požadovaného kvóra reprezentantov odpovedia kladne, snemovňa prelomila veto prezidenta a do Senátu sa spolu s informáciou o výsledku hlasovania zasiela aj legislatívny návrh s písomnými námietkami prezidenta. Pri opakovanom prerokúvaní legislatívneho návrhu postupuje Senát podobne, pričom na opätovné potvrdenie návrhu sa aj v tejto komore vyžaduje dvojtretinový súhlas kvóra senátorov. Pokiaľ sa ho podarí dosiahnuť, legislatívny návrh sa stáva zákonom (statute) aj napriek prezidentovým námietkam a možno ho uverejniť v osobitnej zbierke.

Publikovanie zákona

Nevyhnutnou súčasťou každého všeobecne záväzného právneho predpisu je jeho publikácia. Jej účelom je zabezpečiť, aby sa s obsahom právneho predpisu mohli oboznámiť všetcí tí, ktorých správanie upravuje. Princíp spravodlivosti totiž vyžaduje, aby skôr ako občana postihne za určité konanie sankcia, bol informovaný o tom, ktoré konanie je v zmysle právneho poriadku protiprávne. To je aj zmyslom ústavného zákazu prijímať právne predpisy so spätnou účinnosťou (ex post facto Iaws). Aby sa mohli s obsahom právnych predpisov včas oboznámiť všetci občania, tieto sa v USA publikujú bezprostredne po ich prijatí. Ak prezident schváli a podpíše predložený text legislatívneho návrhu, alebo ak súhlasí, aby sa tento stal zákonom aj bez jeho podpisu, pošle jeho originál na publikáciu Archivárovi Spojených štátov. Pokiaľ obe snemovne Kongresu opätovne schvál ia legislatívny návrh potrebnou väčšinou aj napriek prezidentovým námietkam, snemovňa, ktorá hlasovala o návrhu ako druhá, pošle jeho originál Archivárovi Spojených štátov. V jeho kancelárii sa zákonu pridel'uje poradové číslo a jeho text sa paginuje do príslušného zväzku Zbierky právnych predpisov (Statutes at Large) z konkrétneho zasadania Kongresu. Verejným a súkromným zákonom sa číslo prídeľuje podľa poradia, v akom ich Kongres schvaľuje, a toto začína každým novým zasadaním Kongresu. Pre lepšiu identifikáciu právneho predpisu sa od roku 1957 uvádza pred jeho po radovým čislom aj poradové číslo Kongresu znamená to, že prvý verejný zákon, ktorý schválil l Ol. Kongres, sa označil ako Public Law 101-1 a prvý súkromný zákon, ktorý schválil l Ol. Kongres, sa označil ako Privat Law 101-1. Všetky zákony, ktoré prijal tento Kongres neskôr, obsahovali rovnaké číselné označenie.

Prvé oficiálne vydanie zákona sa robi v osobitnej forme, ktorá sa označuje ako "slip law". V tejto forme sa každý právny predpis publikuje samostatne. V jeho záhlavi musi byť uvedené, či ide o verejný alebo súkromný zákon, dátum jeho prijatia a poradové číslo. Pokiaľ ide o verejný zákon, záhlavie obsahuje aj informácie o tom, pod akým číslom sa bude nachádzať v Zbierke právnych predpisov USA. Ak bol zákon prijatý aj napriek vetu prezidenta, alebo ho prezident z nejakého dôvodu nepodpísal, táto skutočnosť sa uvádza na mieste zvyčajného oznámenia o schválení právneho predpisu prezidentom. Konečné znenie prijatého zákona pripravuje Úrad federálnej zbierky (Office of the Federal Register), Národný archív (National Archives) a Správa zbierky právnych predpisov (Record Administration). Tieto orgány pripravujú k právnemu predpisu aj potrebný poznámkový aparát, dopíňajú citácie zákonov, o ktorých sa tento právny predpis zmieňuje, a ďalšie potrebné informácie. Poznámky obsahujú aj informácie o tom, kde presne v zbierke zákonov sa právny predpis bude nachádzať. Prvá oficiálna publikácia zákona obsahuje aj informácie o legislatívnom procese, ktorý predchádzal jeho príjatiu (legislatívna história), číslo správy stáleho výboru, ktorý sa zaoberal jeho návrhom v snemovni, názov stálych výborov, ktoré sa návrhom zaoberali v oboch snemovniach Kongresu, dátumy, kedy sa návrh prerokúval a schválil v oboch snemovniach, a tiež aj informáciu o tom, kde možno nájsť v kongresových záznamoch ďalšie potrebné údaje (v ktorom zväzku, z ktorého roku a pod akým dátumom). Informácie o legislatívnom procese zahŕňajú aj prezidentovu činnosť, či a ako schválil návrh, či sa návrh stal zákonom bez jeho vyjadrenia, alebo ho prezident vetoval a Kongres následne jeho veto prelomil. Pri tomto sa citujú oficiálne materiály dokumentujúce činnosť prezidenta USA (Weekly Compilation of Prezidential Documents). Kópie prvej oficiálnej publikácie zákona sa distribuujú do dokumentačných miestností oboch komôr Kongresu, kde sú prístupné pre poslancov, odborníkov i pre širokú verejnosť. Občanía ich môžu získať aj formou predplatného v osobitnej kanceláríi Tlačového úradu (Superintendent of Documents, u.s. Government Printing Office). Oddiel 113 z prvej časti zbierky platných právnych predpisov stanovuje, že prvá oficiálna publikácia zákona sa v konaní pred súdmi, tribunálmi a verejnými úradmi Spojených štátov amerických a jednotlivých štátov USA rešpektuje ako priamy dôkaz. Úrad federálnej zbierky, Národný archivaSpráva zbierky právnych predpisov zostavujú a vydávajú v osobitných zväzkoch stálu zbierku zákonov z každého zasadania Kongresu (United States Statutes at Large). Posledný zväzok zbierky zákonov z prvého zasadania 101. Kongresu mal napríklad poradové číslo 103. Každý zväzok obsahuje tiež kompletný index informácií a obsah. Od roku 1856 do roku 1876 obsahoval každý zväzok aj zoznam tých právnych predpisov, ktoré sa menili právnymi predpismi, ktoré obsahoval. Od roku 1963 do roku 1974 tvoril súčasť každého zväzku aj užitočný prehľad legislatívnej histórie právnych predpisov, ktoré obsahoval. Po tom čo sa od roku 1975 legislatívna história zaraďuje vždy na koniec každého publikovaného právneho predpisu sa od vydávania takéhoto spoločného prehľadu upustilo. Každý súčasný zväzok však obsahuje značné množstvo poznámok, ktoré sa vzťahujú na právne predpisy publikované v predchádzajúcich zväzkoch, ako aj na tie, ktoré sa nachádzajú priamo v jeho obsahu. V zmysle zákona prijatého ešte v roku 1895 majú aj tieto zväzky postavenie oficiálneho dôkazu o vydaní právnych predpisov, ktoré obsahujú, a ako také ich akceptujú všetky súdy v Spojených štátoch amerických. Stála zbierka zákonov sa zostavuje z právnych predpisov podľa chronologického poradía, ako boli prijaté v Kongrese. Pri zostavovaní stálej zbierky sa nezohľadňuje obsah právnych predpisov, ani sa nepublikuje úp/né znenie právneho predpisu, ktorý bol pripadne zmenený.

Zbierka zákonov Zbierka zákonov USA obsahuje súhrn platných, všeobecne USA (United záväzných právnych predpisov, ktoré sú zoradené podľa svojho States Code) obsahu a abecedného zoznamu do 50 právnych oblastí. V zbierke zákonov sa uvádza aktuálny text právnych predpisov, zvyčajne (pokiaľ to nie je nevyhnutné) bez upozornenia na to, ktoré ich časti už boli menené. Jej účelom je poskytovať ínformácie o platných právnych predpisoch bez toho, aby čitateľ musel pátrať po ich novelách v zbierkach zákonov zostavovaných podľa jednotlivých zasadani Kongresu.

Zbierku zákonov pripravuje úrad Radcu pre kontrolu právneho poriadku pôsobiaci pri Snemovni reprezentantov. Každých 6 rokov sa publikuje nová Zbierka zákonov USA a po každoročnom zasadani Kongresu sa vydávajú jej obsiahle dodatky. Dvadsaťdva z 5O-tich právnych oblasti tejto zbierky sa po určitej úprave stalo súčasťou niektorého z platných zákonov USA a dve, po spojení s inými, zanikli. Právne oblasti Zbierky zákonov, ktoré sa po svojej úprave stali súčasťou právneho poriadku, akceptujú súdne orgány ako riadny dôkaz pre existenciu určitého právneho predpisu. Je vel'mi pravdepodobné, že všetky právne oblasti tejto zbierky sa postupne prepracujú a stanú sa priamou súčasťou niektorého zo zákonov Kongresu. Uvedené umožni ich ďalšiu aktualizáciu priamo novými právnymi normami.

Licencia

• Edward F. Willet (ed): How our laws are made. United States Information Service. Vienna: Regional Program Office. GB
• Táto príručka je publikáciou vlády USA preto je voľne prístupná ako voľné dielo (public domain) v Spojených štátoch amerických (17 U.S.C. 105).
• Túto pracu preložil Peter Kresák, ktorý súhlasil s použitím prekladu pod slobodnou licenciou PD-USGov. Doklad o tom je uložený v systéme w:Wikipédia:OTRS pod číslom 2007081310010124.