Dante
| Údaje o texte | |
|---|---|
| Titulok | Dante |
| Licencia |  PD old 70
|
János Arany: Dante (preklad: Pavol Országh Hviezdoslav)
Stál som nad vôd jeho hlbinami; hladký
bol ich povrch, ale súmrakom sa šeril,
sotva ružolístkom hnul, jak zeme matky
hruď v čas triašky, leda i len vlnky sčeril.
Zrkadlom, sťa oceľ, verne odrážaly
svet — i mňa: človeka; no k dnu dozrieť stálych
krútňav ich, sa márne oči namáhaly:
tie len on znal — hádam ni on — nepoznal ich.
Podivný duch, roveň nesmiernemu nebu,
v ňom čo podo mnou sa uzerá tak sdielne;
jemu roveň len na rozsah, na velebu,
i že každé je tak nepochopiteľné.
Človek ... básnik (och, to meno potlkavé!)
upustí svoj lichý venček, strnúc v duši,
i jak do kostola bol by vkročil práve,
vzývajúc si kľakne, lebo Boha tuší. —
Nad tých hlbín bezdnom olovničná váha
umu perím utkvie, zvirgá vo závrati:
ale duša cíti, ako vír ju tiaha,
a myšlienka v divnej predtuche sa ztratí.
Neznámych sfér cíti nátlak, ustráchaná
radosť unáša ju svitu peruťami,
počuje sa hádzať-zmietať leviatana,
špľachtať... Duch Boží sa rozpäl nad vodami.
Môž’-li duch ten božstva časť byť? Veď to jedno
je, ni nepodlieha deľbe na atómy;
abo či môž’ oko smrteľníka biedno
spatriť ducha svet pri plnom povedomí?
Tisícročie zájde, nové svitne v jase,
jeden kým sen nebies zblúdi v ľudské množstvo,
neverný by; človek priučil sa zase
vzývať v stĺpe chmáry utajené Božstvo.