Dcérka a mať

V slzách matička sedela,
často vzdýchlo sa jej,
a malé, útlé dievčatko
vraví mamke svojej:

»Čo kropíš tými slzami
moje žlté vlasy!
Či vari^[1] visia nad námi,
mamička, zlé časy?«

Pritisknúc k srdcu vrelému
mať púčok ružový
a ústa k čielku bielému,
dcérušku osloví:

»Otec tvôj nechce z hrobu vstať
z pod zelenej trávy:
a nevie, nevie tvoja mať,
čo svet z teba spraví!

Svet má zbroje, tys bez zbroja,
veľký svet, tys malá:
a nevie, nevie tvoja mať,
komu ťa chovala!«

A slza v očach dievčatka
teší plač materi,
a potecha tečie sladká
z nevinných úst dcery:

»Dobrí sa zlostných nebojá;
čo by sa jich báli?
Bôh má zbroje, svet bez zbroja,
Bôh velký, svet malý!«

Informácie projektu Wikisource

• Autor: Andrej Sládkovič.
• Názov diela: Dcérka a mať.
• Vydanie: In: Patery knihy plodů básnických. Nákladem českého knihkupectví Emila Šolce, 1892. s. 139.
• Sbierku usporiadal: František Bílý.
• Zdroj: Google Books (prístupné len z USA)

Poznámky

1. opravdu