Údaje o texte
Titulok Dieťa a dúha
Licencia PD old 70

János Arany: Dieťa a dúha (v origináli A gyermek és szivárvány, preložil Pavol Országh Hviezdoslav)

(Alegória.)

Jedným okom plakal, druhým
smial sa šíry nebosvod;
dvojoblučná krásna dúha
vencom ľahla na východ:
krásnu dúhu na oblaku
snivý chlapec obzeral,
túžby decko, modré oči,
no počerné vlásky mal.

„Taj, ký most hen utešený,
nebeský most —“ rozhodol.
„Och, var’ tade chodia práve
anjelici hor’ a doľ!
Jak rád bych ta zašiel! Veru,
aj zabehnem, dobré-li
chlapä je, jak ublížili
by mu dobrí anjeli!?

Aj dosť blízko je; tam, aha,
za horou len; ešte dnes
do večera ľahko po ňom
schodil by som pol nebies.
Bože môj, jak krásne musí
zdnu byť nebo: zázrak, čud!
Božíčku, ach, keby mohol
trošíčka doň nakuknúť!

Riekol, v beh sa pustiac zprudka,
a hneď diaľ ho zasnuje;
matka by ho dovolala,
slov jej však už nečuje.
Vedľa sto naň kvieťat kýva:
„Sem, zlatúšku... motýľ, lap!“
sto mu vtáčkov: „Zaspievam ti!“
ale nedbá na ich váb.

Pomoklo, až zpod nôh ciestka
uváža sa sem i tam;
šíp ho skubne za šatočky,
vraj, že „hô! kam trieli, kam?“
Hneď zaskočí ho a chodník
spretína mu jaroček,
ktorý, čo raz prebrodil ho,
vracia sa sťa jemu v priek.

Avšak ručaj nezastraší
ho, nezhačká cesty hlien,
o tŕň ani neozrie sa:
hurtom brdie, frčí len.
Hlaď či jama pod nôžkama,
nehľadiac, len nádhera
kde tlie dúhy hor’, sa díva.
díva sa, a zaberá.

Dovie sa ho muž pocestný,
rolník-gazda i už kmeť:
kam, vraj, tak bez duše ženie?
a zač, poč ten cval, ten let?
.Joj ", prerečie, ni nepozrúc
v behu, zkaď tázavý hlas,
„k tomu mostu hen zájsť musím
i vrátiť sa domov zas!

 „Pochábeľ, čo za most? Z teba
ký nerozum hovorí?
Dúha to; jej koniec hovie
ďalekom si na mori:
ztaď vyprázdnených chmár ústy
pije, jak, hla, z mláčky číž...
No však bež, ak zkúsenému,
mne, starcovi neveríš. ‘

 „Už či most je, či je dúha,
idem ta , mu odvetil
chlapec, „aby som sa o tom
zoči-voči presvedčil,"
A za horskou zbočil prťou,
porastenou kriakami,
sám jak prst: kde naňho strežie
noc už okáľama tmy.

Tam vzdychotu, tam chachotu
slýchať ohlas míjavý,
tam vše čos’ i klobúčik mu
strhne-svrhne s vrchhlavy;
tam belostné z húšti naňho
narazí vše starý peň:
však zpomedzi haluz dúha
kynie mu, i stúpa len.

Prichádzajú pútnici, tiež
oslovia ho; odriekne.
„Blázonko, nač’ ustávaš sa?
Ta nedôjde človek, nie.
Čo je za tá dúha? O nej
rozprávok jest veľa-veľ:
ale zblízka (z nás, toť, koľkých!)
nik jej ešte nevidel.

Ani na tom chlapcu nie dosť.
„Ale ja ju vidieť chcem!“
vrkol a poď! hore vrchom
maninou, kde ostríc snem —
Skalie skaličí mu nôžky,
s opachy bac! tu i tu.
ach! a umorený skydne,
jak doliezal ku štítu.

I tam, jak bezvládne ležal
ustretý, vždy medzitým
dúhu ešte obdivoval
sivým zrakom dychtivým;
dúhu, čo už mizla, chradla
sťa kvet v dobe jesennej —
a kamdial viac, kaindial viacej
bledly, hasly farby jej.

 „Zlatý most ty, krásna dúho,
láska, čosikolvek aj —
prosil, rozstrúc náručie, „ó,
neopusť ma — zotrvaj!
I keď neľza po tebe mi,
jak anjelom, neba dôjsť,
shovej, nech ťa shliadam ešte,
plaj, kým usnem na večnosť!“

Čul to kýs’ pustovník starý
a pred chlapcom octnul sa,
shrbený pod ťarchou veku,
s bradou jak sneh cez prsá:
„Tak včas“ — vládne mudrc karhá
ho — „čo sa ti umrieť chce?
Skoro ešte odpadnúť ti,
jak nezrelé ovocie.

Túžby v nedostižný kraj ťa
tiahnu, dieťa prémii é;
klamný, márny svetla úkaz,
za čím mrieš tak unyle:
lúč to z oka slnca... hrdý
smev víťazstva, cez dážď čo
letiacej sa zlomil chmáry, —
ale nikde nemáš ho!“

Tak mu svätec — ba i ináč
vykladajúc smysel slov,
a prírody otvoril mu
dvere s tajnou závorou.
Chlapca vzal do opatery,
a jak svitlo, vodičom
doprevadil ho až domov
i odovzdal rodičom. —

Neraz spatril ešte potom
krásnu dúhu šuhaj náš,
lež jak zrel ju, v plač sa pustil,
smútok zajal v svoj ho kráž:
„Prelud že len, čo vše vidí,
hra je iba pablesku,
a nie most, čo so zemou by
spájal bránu nebeskú!“