Dolina a vrch
| Údaje o texte | |
|---|---|
| Titulok | Dolina a vrch |
| Licencia |  PD old 70
|
Sándor Petőfi: A völgy s a hegy, preklad Pavol Országh Hviezdoslav: Dolina a vrch
Kiež by som bola vrchom! (dolina
si vzdychla). Kiež... jak božské na pohľad
je ligotných hviezd zo susedstva
sa po širokom svete podívať.
Ten šťastlivý vrch tam si kraľuje,
hľa, na vznešenom slávy prestole,
štít s holdom otáča mu oblak
sťa tymianu dym oltár v kostole.
Čo vzchodí, slnce zlatú korunu
mu z prvých lúčov kolo čela dá
a plášťom odeje ho v pozdných
pableskov šarlát to, čo zapadá.
Kiež vrchom som! — Tu musím život svoj,
ach, preživoriť skrytá, pošmúrna;
ni do susedov nedozriem, a
ni od susedov neľza dozrieť mňa.
Kiež by som dolinou bol! (vzdychol vrch).
Kiež dolinou... och, aká obida
je výsosť táto, táto sláva,
juž iní mi tak veľmi závidia.
Mňa trafí, áno, prvý slnca lúč,
i ostatný sa na mne rumení:
a predsa vždy som taký pustý,
a predsa vždy som taký studený,
Kvet, motýľ, rosa, slávik... darmo ich
zvem, nerady ma, a čo laskáva
sa tam doľ lichotivým vánkom,
tu hore zúriaca je chujava.
Kiež dolinou som! Dolu by ch si žil
pred svetom skrytý, nad mnou lesný krov,
a zamieňal by ch zavše blaho
s krásneho jara detvou rozmilou!