Horská chatrč

Údaje o texte
Titulok	Horská chatrč
Autor	Pavol Országh Hviezdoslav
Zdroj	visegradliterature
Licencia	PD old 70

Ako srdce prvej lásky taj, tak skrýva
ramä bŕd chalúpku na podolku tichom;
nepoškodí streche jej slamenej, divá
keď víchrica vzteklým sem zafúkne dychom.

Slamenú jej strechu, z rána v lesku rosy,
tôni šumných hájov ch voj, na ktorej, v tíšu
lesnú vyhvizdujúc veselo, druh kosí
a hôr holub, smutno vrkajúc, sa kníšu.

Sťa splašené srna, bystrým beží tokom
jarok kams’ v údolia hĺbku z kutín brala;
s oboch strán kvetiny, dievčiny jak okom
milkovným. kukajú lún mu do zrka’la.

Ku kveto-dievčinám hrnú po včiel slede
ctitelia, roj čmelov, na ľúbosti hody,
vášňou hárajúc. Hej, nejeden zle prejde,
opojac sa slasťou, padne vo prúd vody.

Since však a vetrík, keď už núdza pravá,
zľutujú sa nad ním: ten mu shodí hnedky
lístok, a keď spásnej na pitke už pláva
nadol, slniečko zas usuší mu letky.

Grúňom pred dvojičkou v ihre neúmorných
kozliat lozí koza, škurát nabehnutý.
Ešte vždy vystalo od nej a včiel hôrnych,
v chatrči čo skrovnej dostatkúva chuti.

A vrkavý holub divý, prehvízdavý
drozd nemajú strachu, že ich nalep chytia...
Po sebe vie čeľaď z domku, jak je zdravý
vzduch svobody čistý, mliekom-medom žitia.

Niet tu rabstva, panskej svevole niet, hlasom
rozkazným čo v uši bližných zaburáca;
hrmavice zvon len čo sa ozve časom,
k bohoslužbe zovúc, k Bohu prinavracia.

A Pánboh je dobrý, skoro pominie ho
hnev; hrtany chmáram karhajúcim ztuha
primknúc, usmeje sa znov’... Hej, smiereného
Boha to vše úsmev: ligotavá dúha.