Inauguračný prejav prezidenta Slovenskej republiky Ivana Gašparoviča, 15. jún 2004

Údaje o texte
Titulok	Inauguračný prejav prezidenta Slovenskej republiky Ivana Gašparoviča, 15. jún 2004
Licencia	PD SK

Predstupujem pred vás a pred všetkých našich občanov s pocitom vďaky za dôveru, ktorej sa mi dostalo zvolením za prezidenta Slovenskej republiky. Ale aj s vedomím ústavnej a ľudskej zodpovednosti za budúcnosť našej vlasti, za zvrchovanosť a ústavnosť nášho štátu, za ochranu občianskych práv a slobôd, za sociálnu a právnu istotu, za bezpečnosť našich občanov v slobodnom a prosperujúcom európskom spoločenstve.

Vážený pán odstupujúci prezident republiky,

vážený pán predseda parlamentu, vážený parlament,

vážený pán predseda vlády, vážená vláda,

vážený pán predseda Ústavného súdu, vážení sudcovia Ústavného súdu,

vážený pán predseda Najvyššieho súdu, vážení predstavitelia ostatných orgánov ochrany práva, ústavných orgánov štátnej správy a orgánov územnej samosprávy,

ctená eminencia, pán kardinál, ctené excelencie, milí hostia,

mne nadovšetko drahí spoluobčania!

Hodiny možno zastaviť, ale čas nie.

Ak som si v poslednom období hľadal svoje miesto medzi širokou pospolitosťou môjho rodného Slovenska, hľadal som poznanie a porozumenie, pravdu o živote. Na tieto stretnutia nikdy nezabudnem. Boli plné otvorených otázok, ale aj vyslovených a nevyslovených výčitiek a nádejí. S takým množstvom úprimnosti som sa už dávno nestretol. Bola a je v nej naliehavá a spoločná otázka: Kedy už bude lepšie? Neupodozrievam žiadnu z vlád zo zlého úmyslu. No či je zodpovednejšie dávať nereálne, nesplniteľné termíny a sľuby, než nedávať žiadne? Mali by sme sa učiť – viac počúvať ako hovoriť, učiť sa väčšej úcte k slovám a vysloveným názorom, teda aj k záväzkom voči občanovi. Veď on je základom nášho štátu, našej súčasnej i budúcej existencie. On rozhoduje o tom, čo ešte unesie a čo už nie. Nezabúdajme, že každý z nás má určitú mieru zodpovednosti tak za seba, rodinu, ako aj za spoločnosť.

Na mojich cestách po Slovensku som sa neraz stretol aj s obrazom, ktorý nás nectí. Mám na mysli sociálne či intelektuálne ponižovanie. A pritom sme prisahali, že si nadovšetko budeme vážiť človeka, jeho práva, slobody, vedomosti a prácu. Ctíme si občana? Neunikáme pred ním? Nesledujeme iné ako jeho záujmy? Nechcem nikomu vstupovať do svedomia. To musíme urobiť všetci a každý sám. To však neznamená, že práve nám, politikom by nemali vstupovať do svedomia naši občania. Nám, čo sme prijali náročné poslanie, ktoré zaväzuje k zodpovednosti za chod štátu, za mravný stav a smerovanie spoločnosti. Ani od prvého mája tohto roku to nie je a nemôže byť inak. Sme zodpovední za Slovensko a predovšetkým jej občanom. Za seba chcem zopakovať: Myslím národne, cítim sociálne. To je krédo, podľa ktorého chcem žiť a pracovať.

Vážení spoluobčania. Od jari tohto roku sme členmi najväčšieho hospodárskeho zoskupenia na svete – Európskej únie. A sme aj členmi najsilnejšej bezpečnostnej aliancie – NATO. Je to ocenenie našej pripravenosti byť dôstojným a spoľahlivým partnerom, schopným zastať si svoje miesto, splniť svoje povinnosti, ale aj, a to zdôrazňujem, plnohodnotne užívať svoje práva. Vstúpili sme do Európskej únie s vedomím, že sme nevošli do dokonalého modelu. Európska únia stojí pred viacerými nezodpovedanými otázkami: Kam sa uberať? Akým tempom? S kým ďalej? Ako ju viesť? V akých štruktúrach, s akými kompetenciami? Ako odstrániť ekonomickú a sociálnu nerovnosť? Európska únia aj napriek vyslovenému má perspektívu. Má iste aj svoje problémy, vnútorné rozpory a protirečenia. Nepodliehajme však pesimizmu. Určujúci pohľad musí byť realistický. V tomto zmysle som aj za trhovo orientovanú ekonomiku, nie však za trhovú spoločnosť! Stotožňujem sa s tými, ktorí hovoria, že neviditeľná ruka trhu nemôže prioritne určovať podobu a mieru individuálneho dobra. Naopak, môže to byť len viditeľne nastavená a stáročiami rozvíjaná európska podoba morálky a zodpovednosti. Mimochodom: keby sme dodržiavali aspoň Desatoro, svet by bol o poznanie lepší a krajší. Z toho, čo som povedal, nevyplýva, že Slovensko nemá mať vlastnú koncepciu hospodárskeho a sociálneho rozvoja, aj vlastné riešenia v rámci nášho a zároveň európskeho právneho systému, ako aj vlastné záujmy a priority zahraničnej politiky. Konkrétnejšie. Do pôsobnosti zahraničnej politiky patrí aj štátna reprezentácia. No správame sa k nej doslova macošsky. A pritom vidíme, ako napríklad aj naši športovci hýbu okolitým svetom. Nevyhrávajú vždy, no vždy siahajú na hranice svojich možností. Také príklady ponúka aj naša kultúra, ktorá si získala obdiv na všetkých kontinentoch. Neodvracajme sa od nej. Pokiaľ sa budeme starať o našu literatúru, dramatické umenie, o náš jazyk, pretrváme. Ak budeme pohŕdať sami sebou, stratíme sa v európskej jednote rozmanitostí. Nikto nepochybuje o tom, že v globalizujúcom sa svete získava na čoraz väčšom význame Európska únia. No nielen mimo nej, aj v jej vnútri sa presadzujú rôzne zoskupenia. V tomto zmysle spolupráca Českej, Poľskej, Maďarskej a Slovenskej republiky nie je ničím výnimočným. A možno uvažovať aj o jej rozšírení. Dôvodov je viacero. Najdôležitejšie sú: spoločné historické skúsenosti, hĺbka vzájomného poznania, blízkosť kultúry i tragických osudov. Pravdaže, naše záujmy sú širšie. Preto budem podporovať prehlbujúcu sa spoluprácu Európskej únie aj s mnohými ďalšími štátmi. Nezanedbám ani bilaterálnu spoluprácu suverénnej Slovenskej republiky.

Vážení prítomní, drahí spoluobčania.

Ľudia túžia po bezpečnosti a pokoji. A sú si vedomí toho, že ani jedno, ani druhé neprichádza samo od seba. Mier sa nerodí bez konkrétneho nasadenia, sú s ním spojené aj riziká. Jedno z nich podstupujú naši vojaci v Iraku. Žiaľ, aj s obeťami. Ťažko sa mi o nich hovorí. Ctím si ich pamiatku. Mandát pôsobenia v Iraku má etický pôvod, spája nás s ďalekosiahlou zodpovednosťou. Pri hľadaní ďalšieho riešenia a odpovedí musíme posúdiť všetky dôsledky, ktoré so sebou prinesie nové rozhodnutie. Zvlášť preto, že na túto otázku niet jednoznačnej odpovede nielen u nás, ale ani v samotnej aliancii. Slovensko nestojí bokom od medzinárodného diania. Musíme sa, prirodzene, starať o seba, no nemôžeme byť ľahostajní ani k celosvetovým problémom. V ich pozadí stoja viac či menej čitateľné záujmy, ale aj nepochopenia. Boj s nadná-rodnou ideologickou kriminálnou organizáciou – terorizmom, je skúškou dospelosti pre celý moderný svet. Obstojí v nej? Keďže si uvedomujem mimoriadny význam našich médií, dovoľte mi, vážené slávnostné zhromaždenie, aby som sa vrátil k najčastejšej otázke, ktorú mi po mojom zvolení kládli práve novinári. Aké mám záväzky voči tým, ktorí ma podporili? Chcem zdôrazniť, že som sa o post prezidenta Slovenskej republiky uchádzal ako občiansky kandidát a ako občiansky kandidát som uspel. Chcem byť prezidentom všetkých občanov, tak ako mi to prikazuje naša ústava. Ústava Slovenskej republiky je a zostane pre mňa základným stavebným kameňom nášho štátu. Tak ako som sa pod ňu podpísal, tak jej zostanem verný aj ako hlava štátu. Ten, kto ju nedodržiava, spochybňuje princípy nášho štátu. A bagatelizovanie štátu, jeho poslania a významu, odmietanie jeho základných znakov a funkcií je – podľa môjho názoru – porušovaním ústavy a slovenskej štátnosti. Osobitne budem dbať o to, aby Slovensko naďalej bolo jednotným štátom s trhovo orientovanou ekonomikou, rešpektujúcou sociálne a ekologické hľadiská, aby sa náš občan dovolal svojich práv a slobôd, aby náš občan jedného dňa neodmietol demokraciu a slobodu, lebo už nebude ďalšej ochotný pozerať sa na svoje bezradné deti. Som pripravený obhajovať ústavné a široké slovenské národné záujmy. A tie sú v prvom rade ekonomické, sociálne, kultúrne, jedným slovom – humánne, ľudské.

Vážení spoluobčania. Citlivo vnímam naše problémy s energetickou a potravinovou sebestačnosťou, s poľnohospodárstvom, s ochranou našich lesov a vôd, s oslabenou vedecko-výskumnou a vývojovou základňou. Viac pozornosti musíme venovať podpore našim malým a stredným podnikateľom, ktorí produkujú viac ako 60% hrubého domáceho produktu a na zamestnanosti majú rovnaký podiel. Ruší ma aj benevolencia, s akou pristupujeme k dodržiavaniu Európskej sociálnej charty. Trápi ma nedôsledná starostlivosť o chorých, prestárlych, bezvládnych. Ťaží ma nedostatok šľachetnosti, jednoduchej ľudskosti a solidarity. Všeobecne je známy hrozivý stav závažnej kriminality, ktorá má rozsiahle ekonomické a sociálne korene. Poradiť si však musíme so všetkými jej príčinami a formami. V tomto smere vidím dve základné úlohy. Tá prvá – dôsledne odhaľovať a zákonne a včas postihovať kriminalitu, verejne, avšak nie bulvárne ju aj pranierovať. Tá druhá – dôsledne odstraňovať príčiny a podmienky kriminality; aj tu by sme mali prijať a uplatniť zásadu: sociálna prevencia je lacnejšia a efektívnejšia ako liečba trestom. Nemusíte so mnou súhlasiť. Ba viac: nie som nekritizovateľný, a nemám ani monopol na rozum. Žiaden politik, a teda ani prezident republiky nemôže ponúknuť a absolutizovať jedno riešenie. Preto sa vo výkone svojej funkcie budem opierať o dialóg a o tých, ktorí sú pripravení odborne, majú pevnú morálku, no zároveň dokážu štátotvorne a ľudsky myslieť, cítiť a konať. Vážení prítomní, drahí spoluobčania. Prešli sme zložitým historickým vývojom, mnohými skúškami a nástrahami. Vieme, ako chutí moc, aj to, ako sa z nej stáva nemoc. Aj to, kto nás zavádza, kto náš častuje úskokmi a pretvárkou, kto si z nás robí iba čísla pre vlastný prospech. Pretrvávajúca roztrieštenosť našej spoločnosti je vodou na mlyn tým, ktorí svoje skutočné záujmy skrývajú. Som pripravený podporovať každé úsilie smerujúce k otvorenej výmene názorov, k dialógu. Len tak pochopíme iných, iní pochopia nás, tak sa pochopíme navzájom, a každý pochopí aj sám seba. Taká je cesta k pravde, k tolerancii a úcte. Svár, nenávisť a závisť sú programom nepripravených.

Vážení spoluobčania. Sme uponáhľaní, uzavretí a nevšímaví. Aj preto chcem zdôrazniť – buďme ľudia! Buďme ľudskí ľudia! Nie stroje, chladné mašiny bez rozumu a citu. A nepovyšujme sa. Ponížených je stále priveľa. Komplikuje to vzťahy vo svete, komplikuje to aj vzťahy u nás doma. Slovenské ľudové príslovie hovorí: každá palica má dva konce. Dodávam: aj tá žobrácka. Čo s ňou? Znižujeme nezamestnanosť, odbúravajme neistotu a strach z toho, čo bude zajtra, pozajtra. Pomáhajme ľuďom žiť! Čakajú to od nás. (To nie je stranícke či ideologické heslo.) Slovenský strom života má hlboké korene. Napájané živinami európskej i domácej kultúry. Sú to zdravé živiny. Pomohli nám prežiť. Aj vstúpiť do európskych dejín. Svätým Cyrilom a Metodom – patrónmi Európy. Neskôr Moyzesom, Štúrom, Štefánikom či Dubčekom. Ale aj kardinálmi Tomkom či Korecom. Spomínam len tých, ktorým Európania priznávajú európsky rozmer najčastejšie. Iste, vo svete sa uplatnili mnohí ďalší, nemenovaní slovenskí vynálezcovia, technici a vedci. Neznevažujme aspoň týchto. Politici často svojou interpretáciou dejín zanášajú do ľudskej mysle infekciu. A občan sa bráni a čoraz hlasnejšie nám pripomína: nemyslite len na svoju politiku, myslite konečne aj na mňa! Vidí sa mu, že sa v novembri 89 nadýchol a vzlietol. No dobu po novembri vníma aj tak, že sme sa nevyhli obdobiam, ktoré mu pristrihli krídla. Len dvaja z desiatich nám hovoria, že sa im napĺňajú predstavy. To nie je výsledok hodný potlesku. Musí začať pribúdať tých, ktorým sa plnia predstavy o dôstojnom živote, ktorí zmysel svojho života vidia vo vedomostiach a zručnostiach, v ich uplatnení a ocenení, ale aj v zodpovednosti.

Vážený parlament, vážená vláda. Máme múdrych ľudí, nedocenenú či podcenenú vedeckú obec a pracovnú silu. Máme najmä mimoriadne nadanú mladú generáciu, ktorá je schopná obhájiť dôstojné miesto Slovenska v zjednocujúcej sa Európe. Určite sa zhodneme aj na tom, že talent je vzácny a že potrebuje starostlivosť. A niet pochýb ani o tom, že budúce spoločenské úspechy stoja na širokej dostupnosti kvalitného vzdelania. To nie je konštatovanie, to je príkaz doby, ktorú žijeme.

Vzdelaný a kultúrny človek je základom európskej civilizácie, jej príťažlivosti, dôstojnosti a prosperity. Je zdrojom kultivácie a zmravňovania aj našej pospolitosti. Vzdelanie je hodnota, ktorá nepatrí len jednotlivcovi. Vynaložme maximum úsilia, aby sa našli prostriedky na kvalitné vzdelávanie, aj keby – obrazne povedané – na soľ nebolo. Vzdelanosť je zdrojom, projektóriou, chlebom našej európskej budúcnosti, našej slovenskej každodennosti. Do svojho programu si dávam stretnutia s mladou generáciou. Chcem načúvať jej predstavám a túžbam, pomáhať jej pri riešení problémov. Musíme presvedčiť našu mladú generáciu, že Slovensko má budúcnosť, že sa tu oplatí žiť a pracovať. Aj jej, ba práve jej zásluhou. Vážení spoluobčania. Nepochybujem o tom, že sa v tejto chvíli pýtate, a celkom oprávnene, kedy sa vyjadrím aj k ďalším žeravým problémom. Vzhľadom na možnosti tejto slávnostnej chvíle urobím tak len heslovito. Ak budeme mať silné samosprávne regióny, obce a mestá, Slovensko bude silným európskym štátom! Racionálna decentralizácia štátnej moci a rovnováha medzi štátnou správou a samosprávou je posilňovaním demokracie a prosperity. Len ťažko možno oneskorenú spravodlivosť považovať za spravodlivosť pre všetkých! Právo musí súžiť včas, nestranne, nezaujato a každému. Usilujme o zblíženie morálky, práva a právneho vedomia aj v duchu preambuly ústavy Slovenskej republiky! Vo viacerých vyspelých krajinách sa držia zásady: Poriadok na uliciach, právo a poriadok v štáte! Poučme sa. Chráňme si našu prírodu, životné prostredie, poznávajme našu históriu, zveľaďujme našu kultúru! Pomáhajme všetkým, ktorí to potrebujú! Zákonodarstvom, praktickou politikou vlády a samosprávnych orgánov. Ako prezident si úprimne želám dobré, korektné pracovné i ľudské vzťahy s parlamentom i vládou. Vážený pán Rudolf Schuster, vážený pán Michal Kováč. Dovoľte, aby som sa Vám, mojim predchodcom v úrade prezidenta, poďakoval za všetko pozitívne, čo ste urobili pre dobré meno Slovenska. Želám vám do ďalších rokov života dobré zdravie, osobné úspechy a šťastie v rodinách.

Vážení prítomní, drahí spoluobčania. Slovensko stojí pred novou príležitosťou, novou výzvou. Buď sa jej chopíme a presadíme sa, alebo sklameme a zostanú nám len oči pre plač. Aj preto sa dnes obraciam na všetkých občanov Slovenskej republiky, na mládež, ženy a mužov bez ohľadu na vek, vzdelanie, rasu, vierovyznanie, sociálne a iné postavenie. Osobitne sa obraciam na masmédia a na príslušníkov národnostných menšín a etnických skupín, aby sme spojili sily pri formovaní našich štátotvorných aktivít. Len spolu, v duchovnej jednote sa starajme o dôstojné podmienky života pre všetkých. Ako všeľudskú hodnotu vyznávam úctu k človeku, k jeho vedomostiam a práci. Ale aj demokraciu, pluralitu, pospolitosť, toleranciu, slobodu, spravodlivosť, bezpečnosť a pokoj v rodinách, no nadovšetko mier v Európe a vo svete. Sú to hodnoty najvyššej morálnej normy, pevné body života našich predkov a velikánov ducha. Osobne verím, že sa nevzdáme týchto hodnôt, a že sa chopíme aj novej európskej príležitosti, že aj vďaka nej nájdeme riešenie problémov, ktoré nás znepokojujú. Určite sa nám to podarí, ak sa nevzdáme dobrého človeka – predovšetkým – každý sám v sebe.

Čas nečaká.

Zdroj a poznámkový aparát

Citované podľa

• originálne znenie podľa: Inauguračný prejav prezidenta Slovenskej republiky, 15. 06. 2004 [online]. Bratislava : Prezident Slovenskej republiky, 2004 [cit. 2018-03-04]. Dostupné online.