Klára Zachová

Údaje o texte
Titulok	Klára Zachová
Autor	Pavol Országh Hviezdoslav
Zdroj	visegradliterature
Licencia	PD old 70

(Spieva hudec v XlV-tom století.)

     Ten kráľovnin ohrád
     vzkvitol svitom. Kráska:
biela, červená tam ruža ...
     plavo-, tmavo-vláska.

      „Kráľka. sestra — mosím —
     pre Boha vás prosím
o tú ružu červenú, juž
     vždy na mysli nosím!

     Chradnem pre ňu chorý,
     srdce hruď mi borí:
jestli umriem, pre kvetinku
     čierna smrť ma zmorí!'

      „Joj, Kazimier — často —
     nie, tej nedám za sto —
Iď, hnevám sa... nemáš studu?...
     Tŕpnem, zkazí nás to i

     Do chrámu mi náhlo
     na pobožnosť rannú;
ak si chorý, toť, pohovka
     moja, ľaž si na ňu. —

     Ide do kostola
     kráľka krôčkom na piaď:
kvetinky, spanilé panny
     nasledujú zapäť.

     Rada by sa modliť,
     nevie — bez slov dnes je;
ruženec zabudla doma:
     kto jej ho prinesie?

      „Chod, dievočka, Kláry,
     zaskoč rovno lani!
Nájdeš mi ho na kľakátku,
     ak nie na diváni.

     Išla Klára; hľadá,
     naň preds’ nepripadá:
v chráme kráľovná tak ťažko
     čaká, že až zbľadá.

     Hľadá Klára, hľadá
     za hodinu a’da:
v chráme kráľovná, ej. darmo
     čaká, celá bľadá.

     Viac ni nejde zpiatky
     v panien venček sladký:
radšej šla by medzi mŕtvych
     cmiternými vrátky.

     Radšej do cmitera,
     v skrýš večného šera:
do paláca než pred šecľa
     otca — taká dcéra!

      „Hej, dievča, čo ti!?
     Stopy vidím psoty —
Poď, priviň sa ko mne a mi
     povedz, dcérečka ty.“

      „Joj, otče, nie — nie —
     joj, kam dieť sa pre ne!
Daj zobjať mi prach nôh... rozšliap
     decko zatratené!...“

     Zvonia na poludnie:
     dvorný obed bude.
Vtedy hnal Zach na Vvšehrad,
     ako mračno bludné.

     Pred kráľa šiel — sto bied —
     ale nie na obedť
strašný meč mal v hrsti, pomstiť
     bujnej zrady obeť.

      „Život tvoj za dcéru,
     kráľovná!...“ I veru
šťastie, že sa sjednať stihla
     na štýr prstov mieru.

      „Za dieťa tiež ti tie: —
     Ľudo, Ondrej, zmrite!“
Šťastie, Kňazič že zachytil
     ostrie okamžite.

      „Chytro lotra-vraha ...
     synkovia, — hej, Cele!...
Aj dorúbe Feliciána
     čeľaď hneď tam cele. —

      „Krv vrie ti z prstov,
     na zmar zo žiadneho:
čo si žiadaš, družka kráľa,
     menom bolestného ť

      „Za ukazovák tú
     z dcér, jejž pleť tu vinná:
za veľký prst úmor jeho
     svobodného syna.

     Za iné dva zaťa,
     dcéry skon; za škodu
na krvi mi — do koreňa
     vývrat jeho rodu!“

     Mrcha idú časy,
     zlé sa hviezdy jašú:
Boh zavaruj od pohromy
     uhorskú vlasť našu! —