Údaje o texte
Titulok Lapený bocian
Autor Pavol Országh Hviezdoslav
Zdroj visegradliterature
Licencia PD old 70

Osamelý bocian stojí
vzad pozemku; vzletel, hoj, i
vesloval by odhodlane
po obzore,
v dial, za more:
však má kriela obstrihané.

Dumie, dliac na jednej nohe,
zunuje vše v tej polohe,
prestupuje poriadočne:
to mu denným
zabavením,
zunoval ho, znova počne.

Zobák skryl za jedno z krýdel,
patril v diaľ by, keby videl!
Štyri ploty, steny — beda!
ba to ich ciel:
čo by i chcel,
zrutný múr mu prezrieť nedá.

Ešte nebo k prehliadnutí —
ani k tomu nemá chuti:
voľná brat tam tiahne vencom
v lepšiu vlasť; i
darmo, v strasti
tu on zbudne, opustencom.

Čaká, čaká, že mu kriela
kusé vzrastú, i jak strela
vyšvihne sa po nebesá,
dráh kde klada
nezakladá
a svobody blankyt pne sa.

Vidiek smraští jesene deň,
niet bocianov, iba jeden:
on tu, chudák, ztrativ percia, —
nevoľný jak
rab, kýs biják,
zatvorený do koterca.

Žerávi sú ešte nazad,
idú tiež, zrieť ich sa schádzať:
nepozerá, len ich čuje,
bo poznáva,
čia hor’ vrava,
vie, kto sa tam presťahuje.

Zkúsi raz-dva krýdla: či by
nezdvihly ho; bez pochyby,
hoj, zmohly by, len by brká
ich neboli
tak v svevoli
pokmásali do kostrka!

Neborúku, bocian-vtáku,
nože never v pier vzrast, nie ver’,
sfučal sever zimy známy;
ak pribúda
ich, zlí ľudia
odžižlú mlaď nožnicami.