Údaje o texte
Titulok Letorosty
Licencia PD old 70

Pavol Országh Hviezdoslav: Letorosty

Letorosty 1Upraviť

1.

Čo dávam, dávam z úprimnosti duše:

raz myšlienky kvet a zas teplý cit,

jak znútra práve k svetlu vzpláli samy

bez okrás, lesku, farbidla.

Ja nevedel sa nikdy zatajiť;

ja vždycky nenávidel šalbu, mamy

a strojenosti pravidlá:

hluk prázdny široústych rečí,

kadejaký lže zvodný obyčaj,

kov falše, poklôn jalovosť,

ňouž nepreráža ani krv ni kosť,

hlaď pížovú a iných mastí krámy;

mne odporným, čo prírode sa prieči,

len pravdy si ctím prostý obličaj!

Skrsne-li tedy pocit pravý v skrýši duše:

jak hviezda v súmrak včasné zárivo,

už vyrazený letí, letí čo šíp z kuše.


Ó, duše mojej rýdze tkanivo,

veď ruše sa mi s každou piesňou, ruše! ...



10.

Ó, jak sa chvatom boli rozleteli

0 závod v zdarnom úsilí

po stranách, po nivách

tie naše dobré, pracovité včely!

Kde kvietok, všade včelička

si bzuká, hmyrí, dnu a von sa šúla,

poberá sladký mok a zlatý prach,

a hybaj s tým do úľa!

Ó, ako neúnavne nosili,

od svitu po mrk na žatevnej púti

súc, jak to v bujnej ďateline kypí,

a rozsýpa sa vonným skvetom lipy:

by v dostač mala matička,

samy v krušných dobách vyžili. . .

Dnes? — Tyjú z toho trúdi!


19.

Ó, mládež, drž sa verne ideálu!

Bo keď sa spustíš vidiny,

zapadneš v nížiny,

i v svojej hrudi nájdeš iba skalu.

Ja nezachytil som ho cele,

len odrobinku . . . život súril už;

no mám ho aspoň na nedele:

raz v týždni blažený som muž!


Letorosty 2Upraviť

5.

Splní-li sa kedy túžba moja žhavá,

dosiahnem-li ozaj kýžený svoj cieľ,

prv než mrazom zimy zbelela mi hlava,

než jeseňou mi kvet mysle osinel?

Abo žiaďby moje, sny a predsavzatia,

pomyslov a plánov trblietavý zjav,

nimiž klenba ducha hviezdne je posiata,

keď ich vteleniu sa zákaz sudby bráni:

bez splnenia, za nímž mreli od počatia,

všetky — všetkých obsah len tak vyvzdychaný

spadne kedys' rosou moju na rakev?

Veď dosaváď ozaj robil som jak dieťa,

ktoré z jará k nivám šiblo v svevoli:

hoc kol neho všade roztomilé kvieťa,

predsa krajšie kutí, sliediac po poli,

až prebrodí krížom—krážom celé luhy,

k vencu ale nemá kvetín ešte vždy…

Tak pochodil i ja: kvetné srdcom dyhy

vzpláli neraz, a preds' mluva moja pustá;

no nie nerozhodnosť a či rozmar púhy,

skutočnosť v tom vina: jej hltavé ústa

dýchli ihneď skazou kvet mi na každý.

A ja preds' vždy ešte mnoho chovám v hrudi,

čo by v svetle božom rado vzplápolať,

lúdi košieľočku, jaknáhle sa zbudí,

košieľočku slovca, jemný patelat,

dva ružové lístky na spôsob dvoch krílok,

aby letkom mohlo v ten slovenský svet

zaštebotať vtáčkom, skmitať čo motýľok;

hej, citov tamprameň u prameňa tesne,

a čo samochtiac by rýmu do kosílok,

hmyr myšlienok v duši, srdiec, prvkov piesne…

Tak mnoho bych vám mal ešte, mnoho riecť!


8.

Mňa kedys' zvádzal svet, mi hovoriac:

Reč, korú z domu vieš, ó, jak je lichá!

Jak biedny nástroj ona pre snem prác,

čo žitím srdca sú a duchu pýcha…

Ta pohoď totú handru, odev vetchú,

do ktorej hriech je haliť pomysly;

máš krídla, známe, — no máš ich var' k letku?

Jak však, keď strapy tebou ovisli!? —


Ja nevetil im, zvodcom mladosti,

ni slova na to — snáď bo protirečiť

som neznal ešte v sebe súcosti;

no hana tá, viem, začala sa priečiť

mi k hnusobe až… a vtom dobrá matka

ma privolala, čul som, vážil som:

Jak? Reč tá matky nebola by sladká?

Nie šatou vhodnou veľkým pomyslom?

A rozhodlo. Zrak drahej matere

sa vtedy sklenul ponad mojím žitím

blankytom jasným v plnej nádhere,

reč úst však tokom slávnym, roztočitým

rozplynula sa duše mojej krajom,

jej vlahou skvitla túžba mládenská;

a od tých čias, mať chcem-li život rajom,

len rieknem: na mňa, hunka slovenská!…

Až ťažko chápať, zvodci mladosti,

čo chceli ste s tým reči potupením?

Však zhádol som: Aj, pečať podlosti

vám udieram v tvár! — tak váš bľabot cením;

vy chceli ste, by stromček uschnul nahý,

zhrýzť stržeň jeho, podryť korene;

no prerástol lesť! Plný sily, váhy,

košatý šumí z tých čias nadšene:

Ó, mojej matky reč je krásota,

je milota, je rozkoš, láska svätá!

Je, vidím, cítim, celok života!

Môj pokrm dobrý, moja čaša zlatá,

a moja odev, ktorej neviem ceny…

Buď požehnaný, kto sa pohodil

v tom so mnou, trvá pri tom nepremenný!

Buď kliaty, kto sa zaprel, odrodil…

O, bár bych stačil vysať všetku slasť,

čo ona skytá, nastoliť ju v slove —

znal súhrn skvostov ukrytých v nej nájsť,

v ne obliecť svoje zjavy myšlienkové!

Lež, priznávam sa, labužník som slabý

a haviar s tupým, krehkým toporom —

Medzitým ona — v ľude steká žľaby,

na Tatre vlaje krásy práporom…


31.

Ó, prečo som nie víchrom,

nie búrou hroznou, náramnou!?

Jak zmraštil by som razom čelo! Sieť

žíl na ňom zhľuzil v hnevu spuchliny,

obrvy stiahol, skráňmi zasinel,

zbrnavel v obličaji, zblýskal zrakmi,

za bleskom zhrmel kliatbou rachotnou,

vo všetkých článkoch schvel sa zimnične,

zdychčaný schvátil čierny oblak, pomsty

to na seba plášť! Rozpäl perute

naširoko i priam ich stúlil zas

v klin bodavý, vdol strelil nečakanou

nehodou, bičom spráskal tisícoro —

strapcovej káry ponad onen trh,

kde šaľba reč i tovar, miera, váha,

a vtrhol valným prúdom nešťastia,

kométy metlou vtrielil žeravou

tam medzi tlupy čachrujúcich lotrov,

klamárov drzých, denných zlodejov!

Sprevracal svätokupčie stoly ich,

ich pokryvačné šiatre strhal, modly

trón rozkotal! — Im v štice vrepil sa

paznechty supa, na zem povalil

cudzopasníkov, do ich vantrubov

z mozoľov čestnej práce vytučených

zavŕtal smršťou! Scupkal ľadovcom

po lebkách smilstvom-vilstvom vyplzlých,

lže jazyky im zmiatol bábelsky,

dych sírou otrávil — a otrasúc

múrami stavby do koreňov, v nejž

snemujú hrešiac, krivdiac kramária,

ju zrumil celú, a tak pohrobil v jej vlastný pelech luzu diabolskú … Ó, prečo som nie morom,

vôd spustou vášňou schvátenou!?

Jak vzbúril bych sa voskrz, do dna až!

Odklopil krútňav desné korytá,

teremy hlbín šíre roztvoril:

z nich, temenom z pien mračných diadém,

jak Neptún vyvstal neskrotitedelný!

Hruď prílivom zdul, prúdo-ramená

roztiahol mocne šustom, kypením,

nadrážil vlny rudo-hrebenaté,

kudlaté pereje, i zajal ich

čo čriedy, kŕdle všakých rybích potvor

a oblúd, príšer obojživelných,

ich tlamami však vo breh vhryzol sa!

A drvil ho a v priepasť potápal —

ba vylejúc sa jedným valom naň,

i splákol takoj jedným omytím

celučký priestor, veletanier plochy:

že zlesknul by sa v slnku ani ostrov

nádherou vesny práve zrosený,

ni zora jarným dažďom skúpaná,

a novou zemou skvitnul bohate!

Tak očistil bych od brudu a hmyzu

kus zeme ten — snáď líce švárne, snáď

materské ňadrá, milostivé ústa,

bok srdečný či lono úprimné,

alebo čelo dumy, ducha temä —

tak ošetril bych v neduhu ho, vĺn

obväzom nežným otočil mu rany,

úrazy scelil, zdravím ružovým

zmaľoval všetok, skvostne zašatil,

vystrojil: lebo ochránil bych vraz

ho od hávede uchvatiteľskej,

od hnusných pandráv, požierajúcich

žeň jeho v rozvitku už, od hadov

ovíjajúcich jeho hájov vetvy,

od vipier z krovín jeho sipiacich —

od šeliem, bestíj, ktoré neštítia

sa oceánu rúhať, protiviť,

keď nachľastali vláh sa jeho dúškom,

naň hubovať a kydať potupu,

v šum jeho revať besom divokým,

tak prerúšať ho v svetodejnej pejme…


Ó, prečo som nie sopkou

tou záhou zeme pálčivou!?

Jak zhromadil bych všetky svoje ohne

v jednotnú vatru jak vše gazdiná

ohrebie svoju — zlúčil v silnú pahreb

žeravé uhlie, ako vo vyhni

robieva kováč — hlavne, pochodne

blkotajúce skupil v ohniska

stred veležiarom, ako blýskavica

krídlami víchra svoje pohŕňa

v hranicu noci… A tou tuhobou

spojených plamo-vzprúh a žihadiel

bych podložil sa pýche tyranskej

pod ťažké dlapy, pod dláviace päty

a dopekal ju! Krve cievami

až do srdca a stržňov vetvovím

až v mozog jej sa šinul vriacou miazgou,

jak ortuť stúpal pále po stupňoch:

tam horiacim sa rozlial jazerom

a v svedomí, v jej čiernom svedomí

zblbotal lávou svitkajúcej muky!

A bleskom súžby striekal, bolesti

sa jagal bublinami: že by vtom

do šialeného tanca skočila,

hupkala žihom, osŕkajúca

pre špenie desné, ofukovala si,

olizovala zvädlým jazykom

pýr podošví, i zúfalstvom sa zvila,

o jednu kropaj chladu zúpela

jak onen boháč… chcela uvrznúť,

sa vrhnúť trebárs v morskú mohylu —

No prekaziť ju v tom a potrest jej

povýšiť ešte po najstrmší štebeľ

rebríka káry: razom vypučil

bych kôru zeme pod ňou v závratnú

výš a tam vyrkol ortieľ: — tróň a škvar sa!

A jak by trovou dochádzala už

na koniec totých trápnych nerestí,

čo vyhútala sama, nadieľala:

bych rozzevil svoj hrozný pažerák,

svoj kráter zhuby, lievik Danteho

ten zatratenia — a ju prepadil

veň: v studňu plamu, v pekla kotlinu!

Tam spálil ju; no ako šamotinu

sprúdených kovov, trosku netrebnú,

nestroviteľný prísmud, zo žalúdka

i vychrlil zas nekľúdny jej prach,

privolal víchru: prázdnom sveta rozmeť!

Privolal moru: rozmy, potlač ho,

nech zhynie stopa i jej popola,

ináčej, ako zniklo Pompeji!…

— Takto, jak som, ach, človek bezvládny,

bez moci pridať dôraz svätohnevu

a pohoršeniu výkon odplaty:

keď vývodiť zriem zlobu, podlosť skvieť sa,

a pravdu klesať, pykať nevinu:

čo môžem proti?… Do pŕs vzbúrených

pozapriem päste — skloním biednu hlavu,

a horkosť duše v slzách vylievam — —


40. Cestou života

Moja cesta životná nebola ver´ hladká

posiaľ, ani nebude, vidím, napozatým:

či prerazí nejedny budúcnosti vrátka,

či najbližšie prerve sa, že sa domov vrátim.

Tvrdá bola, skalnitá zavše, hrbolatá,

samá chrochoť, číry štrk, čo zuráža nohu;

no že aspoň nebola plná špiny, blata

a ja čistý kráčam — i za to chvalabohu!

Stávali ňou prekážky všaké, visuť zrázu

hrozila mi, priepasť tam, inde závoz zrady;

no že čo len celistvosť podržal som rázu,

i to niečo znamená — buďme tedy radi!

Nebola tiež posiata palmovím a kvietím,

osud mi ju nevystrel zdobnej po pažiti:

ťažký môj klus, námahy — k cieľom nezaletím;

no i chtivosť šľachetná váži v ľudskom žití.

Zhrešil bych však nespomnúť aspoň oné kvietky,

čo bohate zakvitli cesty na pokraji:

mnohý pošiel za širák — stešili ma všetky;

šťastne chrastiam vyhnul som, kde sa zmija tají.

Doháňali cestou ma súpútnici, ale

zriedka ktorý prehodil: Braček, poďme spolu;

tí prebrnkli na bričkách šťastia, prášia v diale —

iní prešli omrzlí, žujúc čajsi smolu …

To skusujem: málo je súcitu, ej, málo!

Srdcia sú jak kamenie, zvariača toť cesty;

priateľstvo, ach, dávno kdes´ v tôni pozaspalo;

láska, pomoc, obeť: to zvuky starej zvesti.

Nech však bude - totým, čo letia, nezávidím;

tých, čo bočia zaryte, poľutujem v tichu.

Akýkoľvek pokrok môj: zaň sa nezastydím —

poďme, nôžky, varyto, hraj mi k chôdzi — ichú!