Naše nádeje a žiadosti k nastávajucemu snemu, 1847

Údaje o texte
Titulok	Naše nádeje a žiadosti k nastávajucemu snemu, 1847
Licencia	PD old 70

Naše nádeje a žiadosti k nastávajúcemu snemu

Snem je nový rok v živote národov; to, čo sa v živote národov ostarelo, čo v ňom platnosť svoju stratilo, čo ho hamuje, čo sa mu príkri, má sa v tomto čase premeniť alebo zrušiť, čo sa dobrého narádzalo, žiadalo, za potrebné uznalo, má sa v ňom do života uviesť, a preto aj všetkých oči sa na národné tieto slávnosti obracajú, sľubujúc si od nich budúcnosť lepšiu. I u nás sú všetkých oči na nastávajúci snem obrátené, bo je dosť toho, čo sa premeniť alebo zrušiť, mnoho, čo sa do života uviesť má. Veru i naše oči sa na tento snem točia, bo keď komu, istotne je nám potrebný takýto nový rok.

Kto nevie, že i my máme mnohé žiadosti a túžby? Kto je nie presvedčený o našom chatrnom stave a kto nežiadal, aby bolo lepšie? Mnoho sme i my túžob a žiadostí v tomto našom národnom orgáne vyslovili a že sme presvedčení, že sú tieto žiadosti a túžby na čase, úfame sa, že i my, keď nie všetky, aspoň mnohé z nich, vyplnené uvidíme. Keď ale kedy je na čase vysloviť svoje žiadosti a potreby, je to na čase teraz, kde žiadosti tieto uvážené a uspokojené byť môžu, kde veci dôležité rozhodnúť sa majú, a to pod krátkym časom.

Každý tam začína, kde ho najviac tisne, začnime i my teda tam, začnime s tým, čo sme ako najväčšiu na nás doliehajúcu strasť, ako najväčšiu prekážku každého nášho pokroku vyslovili a čoho teda odstránenie za najväčšiu potrebu držíme a všeobecne uznávame, a toto je:

1. Urbárska služobnosť na našom pospolitom ľude ležiaca. V článkoch našich viac ráz sme o tejto, ľud pospolitý zavaľujúcej ťarche hovorili, a ako myslíme, jasne jej všehamujúce následky dokázali. Preukázali sme, ako ona ľud pospolitý v materiálnom i duchovnom ohľade o zem bije, videli sme, že pre ňu ľud z väčšej čiastky v núdzi sa nachodí, že k väčšej majetnosti prísť pre ňu nemože, že o rozšírení potrebnej vzdelanosti medzi ľudom, kým ona trvá, reči niet, že ľud k ľudskej hodnosti pre ňu sa pozdvihnúť a tej žiadúcej samostatnosti dostať sa nie je vstave, videli sme ďalej, že pre ňu celá krajina veľmi trpí, a to v jednom i druhom ohľade, lebo ľud ťarchou touto k zemi srazený o lepšom zriadení svojho hospodárstva, o priemysle dajakom nemyslí, nasledovne na majetnosti trpí a krajine, ako by mal byť osožný, užitočným byť nemôže, a v druhom ohľade rozkvit vlasti prekáža tak, že sa lepšie známosti neujímajú, ľud vo všelijakom blude, surovosti a hlúposti drepenie a často i poriadku Škodným a nebezpečným sa stáva. I to sme ešte pripomenuli, že i tí samí, ktorým ubiedený ľud robotuje, neveľmi veľký úžitok z tejto nechutnej a mozoľnej práce majú, bo keby svoje statky inakšie ako urbárskou robotou obrobené mali, veru by z nich inakšie úžitky ťahali a inakšie hospodárstvu a priemyslu vlastenskému poslúžili. — Takto je to ale ani bohu ani svetu. Čo sa už ale urbárskej služobnosti napospol týka, každý, kto len trochu viac je s duchom nášho času oboznámený, uzná, že sa celá táto služobnosť do ducha našich časov naskrze viac nehodí.

Spravodlivosť teda každému a spravodlivosť i ľudu, ktorý u nás dosiaľ všetko robil, málo užil, a táto spravodlivosť sa mu prislúži, keď sa na budúcom sneme vysloví všeobecné a večité vykúpenie ľudu z urbárskej poddanosti, a síce spôsobom od samej krajiny podujatým, a to spôsobom najľahším, obecnému ľudu na najmenšiu ťarchu byť majúcim. Doterajší zákon o vykúpení je neúplný, bo tu sa len sloboda dáva poddaným vykúpiť sa vlastnou ich silou a vlastnými prostriedkami, koľko je ale pánov, ktorí by vykúpenie ľudu i jednotlivým z ľudu dovoľovať chceli, a koľko je obcí alebo jednotlivých hospodárov, ktorí by k tomuto vykúpeniu dostatočné peňažité prostriedky mali? Z príčiny tejto teda sama krajina toto vykúpenie podujať má, a to spôsobom, ktorý ľudu obecnému najmenej bude na ťarchu. Takýto spôsob by bol iste bankový, čo sa všelijak vykonať dá. My sme už o veľa takýchto spôsoboch, a menovite i bankovom, obšírnejšie v novinách našich hovorili, na ktoré čitateľstvo naše odkazujeme. Potom, keď urbár padne, padnú i tie všelijaké, teraz ľud pospolitý zožierajúce ťarchy, napr. dežmy.

2. Keď sa ale urbárska poddanosť na sneme zruší, vec je prirodzená, že sa i patrimoniálny súd alebo takrečené panské stolice zrušia. V zákonnom článku, ktorým sa poddaným sloboda dala od panstva sa vykúpiť, stojí ešte ten prídavok, že vykúpený ľud i po oslobodení sa od urbárskej poddanosti predsa vždy pod panským súdom zostáva, — toto ale jedno s druhým sa nesnáša. Od panstva odkúpený poddaný nie je viac v žiadnom ohľade majetnosť pánova, ale je tak dobre ako ktorýkoľvek druhý obyvateľom a občanom krajiny, bo čiastku zo zeme vlasti slobodne vládze a tak so všetkými svojimi pravotami, ktoré sa jeho osoby, jeho majetnosti týkajú, patrí samojediné len pod súd stoličný, krajinský. Na poriadnom a svedomitom prisluhovaní spravodlivosti ale samej krajine najviac záleží, bo keď sa táto náležíte vykonáva, tým sa dôvera k ústavom a poriadkom krajinským upevňuje, tým sa láska a oddanosť k vlasti šíri a zakoreňuje. A v rukách verejnosti krajinskej je aj najlepšie miesto pre prisluhovanie spravodlivosti; bo keď sa toto pojediným osobám do ruky dostane, ľahko si to tieto ako zvláštnu výsadu (privilégium) osobujú a k svojmu úžitku obrátia. Po odkúpení od poddanstva panská stolica by nemala viac žiadneho práva k bývalým svojim poddaným, bo títo nesedeli by viacej na jej, ale na vlastnej odkúpenej zemi.

Dokonalým sa týmto od poddanstva vykúpením nastal by úplný obrat v položení ľudu ku krajine. Predtým náležal obecný poplatný ľud iba pánom, teraz by sa ale z týchto ľudí stali len poddaní krajiny, t. j. jej obyvatelia a občania. V takomto ale položení ako v zemi ústavnej a slobodnej musel by sa i týchto hlas v záležitostiach krajinských počuť, t. j. i oni by s časom mali svojich zástupcov v poradách verejných, či stoličných, či krajinských. A na tomto by aj samej krajine veľmi záležalo, bo na takýto spôsob i záujmy (interesy) hospodárstva by boly zastúpené a pri všetkých dôležitých otázkach do povahy braté. Na tento spôsob by už len bol stav hospodársky, pre každú krajinu tak dôležitý, lepšie chránený a zastavaný, neukrivďoval by sa v svojich záujmoch a právach, ale by sa mu tieto podľa naliehajúcich naň povinností vymeriavaly. Tak napr. prišla by otázka o dani krajinskej a chceli by azda väčšiu daň, ako stav hospodársky zniesť môže, alebo ako by prislúchalo naň uvrhnúť, tu by sa zástupcovia tohoto stavu oň zaujali a jemu krivdu urobiť dať všemožne sa hájili. Neveríme ale ani, že by práva dakoho boly náležité ochránené bez toho, aby si ich tento zastával.

O spôsobe tohoto zástupníctva rozličné u nás mienky panujú, jedni chcú, aby sa len stav ako stav podľa jeho veľkosti zastupoval, druhí, aby sa zastupovali tí, ktorí istú vymeranú majetnosť vládzu, tretí, aby sa na obce ohľad bral a tieto ako osoby mravné zastúpené boly. My sa o spôsobe tohoto zastúpenia dohadovať nejdeme, na múdrosť snemu krajinského sa spoliehajúc, že on dobrou cestou tuto uderí.

3. Podľa toho, čo sme tu o ľude obecnom, poplatnom riekli, keď by sa raz tieto žiadané zmeny stály i naše výsadné mestečká by sa do inakšieho stavu dostať musely. Mestečká tieto nie sú viac pod urbárom, predsa ale ich pravoty od mestečiek k panským stoliciam sa odosielavajú a len potom, keď tak vec požaduje, odvolávajú sa k súdom stoličným. Sporiadame toto by po spomenutej zmene s poddanými obcami samo od seba prestalo a súdy mestečiek nadobudly by si väčšej samostatnosti a v nepokonaných alebo vyššie patriacich veciach prosto by sa k súdom krajinským hlásievaly.

II.

Z ohľadu práv svojich sú i naše takrečené slobodné a kráľovské mestá veľmi ukrivdené a v činnosti svojej takrečeno zatarasené. Toto platí nielen o ich vzťahu ku krajine, ale aj o ich vnútornom usporiadaní, čo jedno s druhým je spojené. Hovorili sme už o tom v našich novinách, že mestá naše za starých časov boly na krajinskom sneme nielen tak ako teraz zastúpené, ale že malý aj svoj hlas, a to všetky tak, ako sa na sneme zastupovaly. V pozdejších časoch mestá poprichodily o tieto svoje hlasy a všetky sa na jeden jediný hlas obmedzily, čím sa z účasti v zákonodarstve tak dobre ako vytvorily. Preto i nedávno dajedným mestám napadlo neposielať vyslancov do snemu a keď sa to aj stáva, t. j. že vyslanci miest v krajinskom sneme sedia, stáva sa to pre zadržanie práva a tú nádeju, že sa tieto práva rozšíria. Týmto pozbavením hlasu jednotlivých kŕ. miest v krajinskom sneme vymedzený je ale hlas priemyslu z porád krajinských a okrem toho iné záujmy (interesy) veľkej čiastky obyvateľstva našej krajiny nie sú zastúpené a chránené. Nikdy by zemianstvo toľkú prevahu v krajine nebolo dostalo, nikdy by skoro všetky práva na svoju stranu nebolo poschytávalo a druhým skoro všetky povinnosti a ťarchy ponatískalo, keby meštianstvo v poradách krajinských snemov bolo dostatočne zastúpené bývalo. Povedali sme ale, že toto právo len tak naše mestá by primerane a dobre užívaly, keby aj vnútorné ich usporiadanie lepšie a dokonalejšie bolo, teraz ale málo mešťanov, takrečená vyvolená obec, má účasť vo vedení záležitostí mestských a i táto sa len do málo vecí, ako napr. hospodárskych a i do volenia úradníkov mestských a vyslancov na snem, zastarať smie, iné všetko patrí do sedníc mestskej vrchnosti, ktoré sú každému druhému zatvorené. Malá časť vyvolenej obce v mestských záležitostiach i v tom sa javí, že sa veľmi zriedka dovedna schádzava. Obnovy mestského úradu a doplnenia volenej obce sú tiež neriadne a nečasto sa konajú, takže dakedy z vyvolenej obce je už polovica vymretá, keď sa nová voľba podujíma, a i táto voľba sa nie napospol od usadlých mešťanov, ale len od skutočných údov vyvolenej obce stáva, takže sa vyvolená obec sama doplňuje. Pri tomto všetkom sú mestá z hospodárskeho ohľadu veľmi od komory a daktoré práve od stolice závislé, napr. z ohľadu určovania ceny mäsa. Už na predošlom sneme veľké porady sa o napravení sporiadania miest držaly, medzitým ale nové toto sporiadame sa nepodarilo, lež za to máme, že sa teraz istotne podarí a táto tak dávno odkladaná a ak mnoho ráz pretriasaná vec raz ku svojmu ukončeniu príde. O spôsobe tohoto usporiadania, ako vo Všetkých iných tak i tu, rozličné mienky panujú, do ktorých posudzovanie teraz nám tu púšťať sa nejde, majúc nádeju, že snem jednu z najlepších vyberie a zákonom upevní. Potreba usporiadania miest je veľká a táto už i z tohoto mala, čo sme o nich povedali, dostatočne vysvitá.

Stavy, o ktorých sme v predchádzajúcich článkoch hovorili, t. j. pospolitý ľud a meštianstvo, od ducha nášho veku, a máme nádeju, i od nášho zákonodarstva, majú len nadobudnutie práv, akých ešte nemalý, a rozšírenie doterajších očakávať, k čomu už i u nás všeobecná mienka mocne ponúka, a máme nádeju, i nastávajúci krajinský snem privedie. Veď keby sa všetko iné s očí spustilo, keby sa ani na spravodlivosť napospol človeku povinovatú ohľad nebral, teda láska k našej vlasti a spravodlivosť krajinská už mocne za to hovoria, aby sa týmto, dosiaľ ukrivdeným stavom vo všetkom, čo len vec možná, polepšilo a ich položenie právnejšie a s druhými rovnejšie sa stalo. Bo ktože hlavne vykonával tie veľké služby vlasti našej dosiaľ? Kto dával peniaze k udržaniu všetkého, čo sa verejných poriadkov a ústav týka? Ktože vybavoval tie veľké roboty pre krajinu iný ako tieto stavy? Ktože bojúval v radoch krajinských bojovníkov, keď nie ony? Ohľad teda na tieto veľké, vlasti urobené služby a vďačnosť i spravodlivosť službám povinovatá už to vyžadujú, aby sa aj ich stav polepšil, aby nielen podľa povinnosti, ale aj podľa práva uhorskými krajanmi sa cítily. Vieme z dejín vlasti našej a z dejín každej vlasti, že sa za jeden junácky čin, a často i za chatrnejšiu službičku, odmena zemianstva dávala vykonávateľovi toho skutku alebo tej službičky, a to nielen jemu, ale aj celému jeho potomstvu, čože teda tieto od nás spomenuté stavy za toľké svoje služby a zásluhy väčšie práva dostať by nemalý? Akýmže činom by sa im i naďalej tieto odoprieť mohly? Keď ale tieto spomenuté stavy, ako sme povedali, od nastávajúcich krajinských snemov len vždy niečo lepšieho k občakávaniu majú, stav zemiansky z odporných príčin a za to, že všetko skoro mal, len k popúšťaniu, odriekaniu sa svojich výlučne užívaných práv a k prenášaniu ich na druhé stavy, t. j. k prenášaniu práv takých, ktoré sú samy v sebe dobré, neškodné a ľudskej hodnosti primerané, ako máme pevnú nádeju, od nastávajúcich krajinských snemov, privádzaný a zákonne prinucovaný bude.

Jesto medzi slobodami zemianskymi také, ktoré sú samy v sebe veľmi pekné, ľudskej hodnosti a slobodným obyvateľom prístojné, ako napr. že sa zeman, daktorých málo zákonne vyznačených prípadností vyjmúc, len po dokázaní a súdnom vyšetrovaní jeho zločinu zatvoriť smie a tak na žiadne podozrenie ako v despotických obciach alebo na prostú žalobu zatvoreným byť nemôže. Utešené toto právo bezpečnosti osoby, ktoré je i v Anglicku pod menom známej buly „habeas corpus“ právom celého národa, aby sa na všetkých obyvateľov krajiny uhorskej prenieslo, je vec veľmi k priatiu a duchu nášho stoletia istotne odpovedná. A keď sa toto právo na všetkých obyvateľov krajiny prenesie, ako slušne žiadame a pevnú nádeju máme, tým nikto nič nestratí, ba len celá krajina na bezpečnosti a na utlačovaní každej sebevoľnosti vyhrá. To isté platí i o účasti vo verejných sboroch a poradách. Jesto ale medzi zemianskymi výsadami, a takých jesto viac, výsady také, ktoré vo vzťahu zemanov ku druhým obyvateľom krajiny platnosť svoju majúc, všetkým nezemianskym krajiny obyvateľom sú len na ťarchu a ukrivdenie, napr. nieto rovnosti pred súdom zemanov a nezemanov, bo keď sa zeman dákeho násilenstvá na druhom alebo druhý na ňom dákeho násilenstvá dopustí, zeman omnoho menšiu má od druhého pokutu a nezeman zase v takejto prípadnosti na väčšiu sa pokutu berie, ako keby sa bol násilenstvá na druhom obyvateľovi krajiny dopustil. Taktiež napr. v slob. a kŕ. mestách zemania neprislúchajú svojou osobou a so svojou čeľaďou pod súd mestský, neprislúchajú tiež napr. zemania na trhoch a na jarmokoch pod čúd jarmočný, pod ktorý všetci druhí na jarmoku prítomní patria, z čoho všetkého a z mnohých iných očividná nerovnosť a krivda druhých povstáva. Takýchto práv, alebo radšej, výlučných výsad zrušenie my pre dobro krajiny, pre právo všetkých obyvateľov krajinských, ťarchy a povinnosti krajinské znášajúcich, žiadame a s nádejnými očami na nastávajúci krajinský snem hľadíme, majúc za to, že on úplnú rovnosť pred právom všetkých obyvateľov krajinských vysloví a upevní. Ak ale táto výsada zemianska je druhým na ťarchu a krivdu, sú ešte ich druhé výsady, menovite strany statkov a majetnosti, nielen krajine, ale všetkým obyvateľom krajinským, nezemanom, na najväčšiu ťarchu a škodu, a to: právo starootcovské, neplatenie dane od svojich statkov. Je už síce zákonom predošlého snemu nezemanom nepohnutné statky kupovať a držať dovolené, medzitým kýmkoľvek právo starootcovské stojí, dodal nemajú žiadnej bezpečnosti nezemania v držaní takýchto statkov, a tak ich veru ani kupovať žiadnym koncom chuti mať nemôžu. Na tento spôsob ale i sami zemania trpia, bo cena statkov, kým ešte právo starootcovské stojí, je a bude menšia. O mnohých druhých zlých následkoch tohoto zákona ani nejdeme tuto hovoriť, napr. že nezeman, okrem v slobodných mestách, ak zeme má, nemôže povedať, že by zo zeme krajinskej dačo vládal alebo bezpečne vládať mohol, že sa na takýto spôsob nezemania neusilujú sbierať peňažité istiny, aby potom po mozoľnej práci niečo si vlastného, bezpečného zaopatrili a tam ako v svojom pohodlnejší a rozkošnejší život viesť mohli, čím všetkým sa zveľadok hospodárstva a priemyslu, napospol usilovnosti každej, v našej krajine veľmi zastavuje. Pre právo všetkých obyvateľov krajinských, pre rozkvit hospodárstva, priemyslu našej vlasti i pre dobro samých zemanov žiadame srdečne, aby sa právo starootcovské alebo dedičnosti majetku na budúcom sneme celkovite zrušilo, a tým slobodné predávanie a kupovanie statkov zemských, bez všetkých záprek, konečne do života dostalo.

Čo sa neplatenia dane od zemianskych statkov týka, o tom sme už viac ráz obšírnejšie v našich novinách rozprávali a vyrátali, že zemianstvo s duchovenstvom pol treťa rázu viac statkov vládze ako ľud obecný a na tomto predsa všetka ťarcha krajinských daní leží a zemianstvo nič neplatí. Toto je istotne najväčšia nespravodlivosť, ktorá sa v našich pospolitých poriadkoch nachodí, je to najväčšia škoda našej krajine, bo preto nemáme súdy tak, ako by bolo treba, dobre zriadené, máme nedostatok v školách a školy, najmä nižšie, biedne a zle usporiadané, preto máme na mnohých miestach zlé cesty, žiadne pri divých a často rozvlnených riekach hate a násypy, preto konečne na hranici od našich plodín zemských alebo výrobkov priemyselných vysoké vývozné mýta platiť musíme. Napospol už v obecnej mienke prijatá je tá zásada, že zemianstvo krajinské dane platiť má; máme teda nádeju, a to najpevnejšiu, že zemianstvo na budúcom sneme krajinskú daň istotne už raz na seba vezme a s jej prijatím už ani najmenej odkladať nebude. Rozličné o tom panujú mienky, od čoho by sa táto daň platiť a koľko by sa dávať malo; jedni chcú, aby sa len určitá suma, ktorá by ale neveľká bola, od zemianstva platila, druhí chcú na zemianstvo uložiť platenie dane do domácej pokladnice, my ale sme za to, aby zemianstvo platilo daň podľa síl svojich, platilo v tom pomere a od toho ako druhí obyvatelia a od čoho tí platia, priali by sme tiež, aby nielen do domácej, ale i do vojenskej pokladnice platilo, tým viac, že už teraz žiadnu insurekciu neodbavúva. Nechže teda platí zemianstvo od svojich statkov, od kráľovských úžitkov alebo takrečených regálií, potom od článkov nádhery, v ktorej sa ono najmä vyznačuje, napr. od sluhov a konečne nadovšetko od tých smradľavých a pre ľud pospolitý záhubných pálenie, ak by ešte tak ďaleko ľudská mienka v našej vlasti nebola sa rozvila, že by sa na budúcom sneme pálenka vonkoncom páliť zakázala. O tomto ale dolu nižšie obšírnejšie.

Zemianstvo za najnovších časov ešte i tú prednosť pred všetkými inými obyvateľmi užívalo, že krajinské verejné úrady ono samo zastávať smelo. Tento, schopnosti duchovné podľa narodenia merajúci zákon sa síce na predošlom sneme natoľko premenil, že sa i nezemanom dalo právo verejné krajinské úrady zastávať; medzitým dosiaľ je tak, ako čo by tohoto zákona ani nebolo, bo vyjmúc sopár prísažných pri stoliciach ešte žiaden nezeman, či pri stoliciach, či pri vyšších miestach, žiaden značnejší úrad nedosiahol, ani je nie nádeja, kým takto veci stoja, že by zákon tento skutočne do života vstúpil. Pri stoliciach do úradov volia zemania, a najviac obecní, a kto zemiansku pýchu zná, ten sotva uverí, že by títo ničím iným, len svojím zemianstvom pýšiť sa mohúci ľudia nezemanov do verejných úradov privoľovali.

Ani skutočne tento zákon tak, ako je, nemá v zákonníku našom dobrého miesta, bo podľa neho nezeman do úradov krajinských prísť môže. ten ale, ktorý môže byť volený, sám do týchto úradov voliť nesmie. Toto si samo sebe odporuje a nezemanom do úradov krajinských cestu zatvára. Len potom, keď nezemania sami budú do úradov verejných voliť smieť, alebo radšej, keď vo verejných krajinských poradách budú mať účasť a sa zastupovať, potom, hovoríme, len budú mať cestu do krajinských úradov prerazenú. Máme teda nádeju, že nastávajúci krajinský snem zákon tento, druhým zákonným ustanoveniam odporujúci, popraví a rozšíri a nezemanom, čo sme už i hore vyššie žiadali, právo zástupníctva vo verejných poradách udelí. Kadenáhle sa toto stane, dostávame sa nezemanov do úradov krajinských samo od seba pôjde a že nezemania dosiaľ verejné úrady zastávať nemohli, myslíme, že sa len s najväčšou škodou vlasti našej stávalo.

Súdobníctvo v našej krajine potrebné je tiež lepšieho usporiadania, ako bolo doterajšie. Na dobrom, nestrannom, skorom prisluhovaní spravodlivosti samej krajine najviacej záleží, 'bo ničím sa tak dôvera k verejným poriadkom neupevňuje, ako tým, keď je každý o tom presvedčený, že k svojmu dobrému právu iste a skoro príde. Nedostatky nášho súdobníctva sme už v našich novinách spomínali a povedali, že hlavne sem patrí nedostatok trestného (kriminálneho) zákonníka, mnohé prázdniny a ťahavosť súdov, nedostatok zákonov v mnohých pravotných prípadnostiach, odpor jedných zákonov s druhými. Ak by sa teda chcelo naše súdobníctvo sporiadať, musely by sa zákony prezrieť, odporné zákony srovnať, nedostatočné doplniť, pochybné určiť, mnohé prázdniny pri súdoch skrátiť alebo vonkoncom zrušiť a týmto, ako ešte aj inými spôsobami, beh súdov prináhliť a naposledok trestný zákonník do života uviesť. Kde človeku často o všetko ide, o jeho česť, majetnosť, život, tam najmä musia byť zákony úplné, svetlé, a nám práve na takýchto chýba a pravoty, napr. z obvinenia nevernosti povstalé, veľmi málo súdov u nás prejsť musia, lebo sa hneď pri kráľovskom stole začínajú, kde iné pravoty v menších záležitostiach i päť súdov poprechodia. Strany trestného zákonníka už sa menoval krajinský výbor k jeho vypracovaniu od samého snemu, ktorý i prácu svoju zakončil, je teda nádeja, že na budúcom sneme krajinskom vec táto nielen strany trestného zákonníka sa dokoná, ale aj iné súdobníctvo našej vlasti sa popraví a priskorí.

Keď ale čo k udržaniu poriadku súdobníctva, ku spravodlivému prisluhovaniu spravodlivosti, a nielen tohoto, ale napospol k udržaniu dobrého poriadku v celej krajine, k samostatnému rozvitiu mysle, k povstaniu a vyvedeniu dobrých úmyslov, k pokroku v dobrom dopomáha, to je istotne verejnosť. Skúsenosť u vzdelaných národov Európy urobená učí, že verejnosť pri zjavných poradách, pri súdoch, verejnosť napospol mienky v náradách, slovom, sloboda vyslovenia sa tie najlepšie následky mala, bo tak sa udúšajú nadužitia, odkrývajú nepravdy, tak sa temnosti priatelia na svetlo vyvádzajú, dobré úmysly skoro zrejú a vykonávajú. My máme už niečo z verejnosti, napr. verejnosť pri krajinských poradách, v stolici a pri snemoch, ale ju nemáme pri mestách, nemáme ju pri súdoch a nemáme ešte slobodu vo vyslovení mienok, ako by priať bolo. S vďačnosťou uznávame od pár rokov slobodnejšie pohybovanie sa tlače, myslíme ale, že by pospolité dobro krajiny našej slobodnejšou ešte tlačou sa mocne napomohlo a máme aj nádeju, že nastávajúci krajinský snem tejto veci sa zaujme, tým viac, že verejná mienka hlasité tieto veci žiada a podporuje. Myslíme, že natoľko sme už dorástli, že slobodnejšie slovo zdržať môžeme a keď u národov, o ktorých by sa to predtým ani nebolo myslelo, slobodnejšie slovo preráža, napr. v obciach talianskych, prečo by sme my slobodnejšie slovo mať nemohli, ktorí sa už od století v ústavnom živote pohybujeme. Ani to nebude skok, bo naša verejnosť dosiaľ sa vždy väčšmi rozširovala a slovo naše vždy väčšiu slobodu si nadobúdalo.

Aby sme ale slobodnú verejnosť dobre zažiť a ju ešte napomáhať mohli, treba raz už do lepšieho stavu priviesť vyučovanie napospol národa. Lepšie sporiadame a všeobecné pozakladanie škôl u nás je tak živo cítená potreba, že k dokazovaniu jej, tuším, škoda slovo stratiť. I my sme v našich novinách na túto potrebu veľmi často ukazovali. Len potom, keď sa národ lepšie vzdelá, budú stáť slobody jemu dané na pevnom, nepodvratnom základe, potom si ich len bude vedieť vážiť a ich na každý spôsob proti každému nápadu brániť. Sloboda a vzdelanosť sa ruka v ruke vedú a vzájomne jedna druhú podporujú; Národ naozaj vzdelaný nedá sa zaviesť do temnosti a zakuť do rabstva a národ slobodný postará sa na všetok možný spôsob o svoje vzdelanie. I náuky len pod ochranou slobody prekvitajú, a nemal si nikde zlatého veku vzdelanosti, kde by nebola bývala sloboda. V utlačení je duch zahamovaný a zatarasený, chýba mu spružnosti a samostatnosti, aby sa mohol umom svojím vyvýšiť vysoko; v slepote a temnosti nieto opravdivého túženia po slobode, ale len alebo utiahnutý a udusený duch, alebo surovým náhonom ženúci sa k neviazanosti. Predovšetkým iným ale, keď sa vyučovanie národa lepšie sporiadať má, hlavný ohľad sa vziať musí na stav učiteľský, tento stav pre krajinu a človečenstvo tak dôležitý a dosiaľ tak zanedbaný a neslušne ponížený.

Duchovenstvo v Uhorsku je z väčšej čiastky dobre zaopatrené, učiteľstvo ale vo veľkej núdzi a takrečeno v biede postavené, tamto obohatené je veľkými právami, o toto sa hocijaký pobehaj otiera. Učiteľstvu teda treba dať vážnejšie stanie, väčšie práva, aby v spoločenskom ohľade zo svojej doterajšej poníženosti na vyšší stupeň uváženia sa dostalo a žatým treba mu dať náležitú a príslušnú za jeho ťažké práce odmenu, aby sa kadejakými pobočnými prácami zaoberať a ešte i pritom horko-ťažko s týmto životom pasovať nemuselo. Veď je to na posmech, z čoho všetkého sa teraz naše učiteľstvo živí, aké rozličné menované žobravé prínesky, i to na spôsob ponižujúci, k svojmu udržaniu dostáva; preč teda so všetkými týmito prevratmi starých časov a učiteľstvu stály, čestný plat! Ale akože aj potom môže učiteľ svojej povinnosti zadosť urobiť, keď ustavične von zo školy vystavať a po kadejakých túlačkách sa zháňať musí a musí, bo akože inakšie k tej chatrnej živnosti príde? S druhej strany ale žiadali by sme tiež, aby sa posielanie detí do školy celkom rodičom na vôľu nenechávalo, bo títo mnohí sami v tuposti a hlúposti odrastlí, ako môžu potrebu vynaučovania pre svoje dietky cítiť, keď sa oni sami bez neho cez svet preváľajú? Nebolo by tu potrebné takéhoto, rodičov svoje dietky do školy posielať nútiaceho zákona, keby sme vysoko vo vzdelanosti stáli, tak ale, ako stojíme, tento zákon je veru potrebný.

O tých rodičov, ktorí za svoje dietky do školy platiť nie sú vstave, alebo o siroty, musí sa krajina postarať, vezmúc alebo sama na seba platenie za takýchto opustených a chudobných, alebo naložiac to obciam, aby ony túto ľudskú povinnosť za nevládnych vykonávaly. Napospol priali by sme, aby sa zásada táto, podľa ktorej by obce za svojich jednotlivých stály a tam, kde treba, im na pomoci boly, vždy viac a viac rozvíjala. Na predošlom sneme vypracovala sa už od krajinského výboru nárada k lepšiemu sporiadaniu škôl, ale hore sa nevzala, nijako ale nemyslíme, že by sa táto tak dôležitá vec pri nastávajúcom krajinskom sneme úplného rozváženia a ustálenia nedočkala. Leží na tom dobro a prospech miliónov. Všade inde v Európe sa vec táto usporaduje a zdokonaľuje: daj/e i nám, bože, dočkať sa jej dobrého rozhodnutia na sneme nastávajúcom!

Pri uvedených žiadostiach a nádejach, ktoré by sme si my priali od nastávajúceho snemu vidieť do života uvedené a ktoré ako obyvatelia Uhorska a oddaní synovia vlasti kojíme a predkladáme, máme my ešte žiadosti a nádeje ako synovia národa slovenského, vo vlasti uhorskej pradávneho a o ňu dobre zaslúžilého. Veku nášho napospol beh ta ide: ľudí vzdelať a osvietiť, ich do toho najlepšieho stavu v každom ohľade, ako len možno, priviesť, a keď napospol to je túženie národov, kto človek nám Slovákom za zlé vezme, že i my sme za tým istým, za čím iní, zatúžili, že i my sme do tej obecnej koľaje veku nášho zastupli? Opravdivý počiatok tohoto zatúženia národov za vzdelanosťou, za duchom ľudským je ale prichytenie sa národa svojej reči materinskej, bo táto je najlepší a samojediné primeraný prostriedok ku vzdelávaniu národa a národ, chytajúc sa jej, poukazuje, že už o seba dbať začína a v sebacite, sebavedomosti, vzpruhe a zárodku ušľachtilého snaženia sa vzmáha. I my, za roveň všetkým iným pokračovať sa dajúcim národom, prichytili sme sa reči našej materinskej tým túžobnejšie, tým vrúcnejšie, že nám ona z dedičstva starootcovského, z dávneho nášho života samojediná zostala búrkami časov, ktoré nás zachvátily, neporušená a nedotknutá. Ale ako sme s prichytením sa tohoto drahého pokladu nášho schodili! To, čo je celkom prirodzené, čo samo od seba u každého prichodí, vyhlásili u nás za neprirodzené a vysilené, to, čo druhí sami u seba za najväčšiu ctnosť vyhlasovali, vyhlásili u nás za priestupok a hriech, to, čím sme sa my ku snaženiu vlasteneckému priraziť chceli, vyhlásili u nás za zradu vlasti!!!

A kto kedy z nás a napospol zo Slovákov vlasť našu zradil, kto jej kedy zle obmýšľal? Čím teda a ako sa stalo, že nás práve za to, čo sa u druhých za krásne, šľachetné, nasledovania hodné pokladá, odsúdili a zatratili? Ničím iným, nakrátko rečené, ako sebectvom druhého národa vo vlasti! Nijako nepripúšťame, že by rozvitie sa naše spoločnej vlasti našej na škodu byť mohlo, bo čím bude rozvitejšia vlasť v jej čiastkach, tým rozvitejšia bude v celosti, a čím my v nej slobodnejšie sa budeme môcť pohybovať, tým väčšia bude k nej oddanosť synov národa nášho. Nikdy nátisk a utlačovanie srdce ľudí nezískalo, — naopak ale, sloboda každého tam, kde ju užíval, nakloňovala. Oproti hýbaniu sa teda Slovákov a vzdelávaniu sa ich v reči materinskej nič sa nemôže mať po pravde so stanoviska vlasteneckého a tým menej čo so stanoviska ľudského. Nie je najvyššia národnosť, bo každý národ je len jedna čiastka ľudstva a žiaden národ si to osobovať nemôže, že by on ľudskú rozvitosť a možnú dokonalosť najlepšie bol postihol, žiaden teda národ nemá práva národ druhý, keď sa tento sám hýbať a vzdelávať chce, k svojmu životu ako k najväčšej dokonalosti ľudskej prinucovať a jemu osobitnou svojou cestou, a to cestou jemu najprimeranejšou, ta, kde on sám ísť chce, ísť nedať. Nad každý národ je povýšené ľudstvo, nad každú národnosť duch ľudský. Chrám tohoto ducha stojí na najvyššom kopci, nad chrámy všetkých jednotlivých národov povýšený, a ten národ najlepšie sa obrátil so svojou národnosťou, čím vyššie si chrám svoj ku všechrámu ľudstva vyvýšil a podľa neho napodobil. Dobre spieva spevec slovanský, volajúc k Slovanovi, aby sa mu vždy, kedykoľvek povie Slovan, ozval človek. Nechceme Slovanstvo bez ľudskosti, ale ani nechceme národnosti bez Slovanstva. Chvála buď bohu, že sa tuhé trenie o národnosť vo vlasti našej dačo umiernilo! Hoci ešte tu i tu nenávisť oproti nám v maďarských novinách dakedy vypukne a v živote sa nám mnoho ešte krívd stáva, predsa z prestávania toho tuhého trenia o národnosť zavierame, že i vo vlasti našej duch ľudskejší z tohoto ohľadu sa rozkladať začína. Spoliehajúc sa na tohoto ducha a mysliac, že snem voždy výrazom je ducha v krajine panujúceho, predkladáme strany našej národnosti to, čo na srdci nosíme a čo sme už koľko ráz v listoch týchto spomenuli, dá boh, že nie bez osohu.

Čo na samom prvom mieste menom národa nášho žiadame a v jeho najsvätejšom záujme žiadať musíme, sú školy. Hriech najväčší v našom veku uvaľuje na seba ten, kto druhému, i môžuc mu k vyučeniu dopomôcť, bez vyučovania necháva, alebo mu práve vo vyučovaní, vo vzdelanosti prekáža. V našom veku, plnom túžby po osvete a slobode, vyšlo z tohoto ohľadu utešenejšie slnko národom, i tým utlačeným, i tým odhodeným, my ale nemôžeme sa ani teraz ešte tomuto nad všetkými národami vyšlému slnku, ako i»y sme sa chceli, radovať, bo nám s druhej strany výhľad do budúcnosti čierna záplava zatemňuje. A toto je: uvedenie nematerinskej reči do škôl našich. Zle národu, keď sa o jeho vyučovanie málo dbá, keď alebo nemá dostatočných škôl, alebo sú jeho školy v neporiadku, horšie ale sto ráz národu tomu, ktorý sa v školách svojich v jemu neznámej reči vyučuje, bo sa tu z predsavzatia národ do hlúposti, mravnej i telesnej zapustenosti pohružuje. Hlúposť, ogabalosť, opustenosť zmôže sa národa tohoto, nepovstane v ňom žiadneho ducha podujímavosti, priemyselnosti, ale ku sprostnosti, chudobe a nahote, ku smetisku a vlačuhám druhých je národ tento odsúdený. Kam utláčanie a vyučovanie v cudzom jazyku národ dovedie, máme príklad na írsku nešťastnom, ktorého opustený národ i my sme už v týchto listoch viac ráz s ľútosťou spomínali. Hlúpy a ogabalý, nepodujímavý a v blate smyselnosti sa váľajúci, handrami odiaty a nič na svete nezažijúci je národ írsky, a takýto sa stane každý národ, ktorý ťažký osud národa írskeho zavážil a privalil. V krajine našej kričí sa za svetlo, za vzdelanosť, sto a sto rečí sa drží k ich oslave, a v tých samých rečiach sa narádza uvedenie reči maďarskej do škôl slovenských!

Lež my z hlbiny duše žiadame a prosíme národné, t. j. všade po národe našom slovenské školy. Takéto čisté, v samojedinej materinskej reči držané školy žiadame, aby boly všetky počiatočné, vo všetkých rokoch, ktoré sa vyučovaniu v počiatočných školách obetujú. V nárade snemovnej, pod predošlým snemom vypracovanej, vyznačuje sa počiatočným školám 6 rokov, ktoré by každé dieťa odbaviť muselo, ale len v prvých dvoch rokoch malo by sa podľa tej nárady vyučovať všetko v reči tej, aká je v obci, teda v slovenských obciach slovensky, v iných štyroch rokoch všetko by sa už v reči maďarskej prednášalo. Neslýchaná by toto bola rana pre všetky národy nemaďarské v Uhorsku! Na celý život musí toto počiatočné vyučovanie biednemu ľudu stačiť, a čo by tento splastovaný ľud z takých škôl, aké potešenie, aké poučenie, aký návod pre celý svoj krížaplný budúci život vyniesol? Okrem trochu čítania ničoho nič a s týmto choď, človeče, do celého budúceho krušného života!

Čo je teda v nás zdravého náhľadu, osvety, šľachetnosti, ľudskej mysle a vôle, to všetko sa spojiť musí, aby sme tejto prežalostnej rane pre duchovný i telesný dobrobyt národa nášho ubehli! A z tohoto ohľadu bude najlepšie, keď sa s prosbou našou k nastávajúcemu snemu obrátime a tam shromaždeným zástupcom krajinským náš smutný stav predstavíme, i aby sa nás otcovsky zaujal, z hlbiny duše žiadať budeme. Podľa našej mienky žiadať by sme mali v tejto prosbe:

a) Vyučovanie vo všetkých počiatočných školách v materinskej reči. — Kde sú obce, a tak i školy, smiešané, t. j. kde sú deti z rozličných národov, tam nech sa postavia takí za učiteľov, ktorí užívané tam reči znajú, a títo nech predmety v každej reči deťom vysvetľujú.
b) V semeniskách, v ktorých sa chystať budú učitelia pre školy v slovenskom kraji, nech sa tiež náuky v materinskej našej reči prednášajú, aby sa budúci učitelia v reči tej úplne myslieť naučili a dokonalú bežnosť v nej dosiahli.
c) Mravné a náboženské vyučovanie najviacej na človeka pôsobí a ho najlepšie pre budúci život oproti zlému svetu uisťuje, preto žiadajme, aby sa i vo vyšších školách po krajoch slovenských všade náboženstvo a mravná náuka v materinskej našej reči pred-nášaly a okrem toho i náuka materinskej reči našej, aby sa učenci svojim neodcudzili a schopnosti svoje v každej druhej reči tým lepšie rozviť mohli.
d) V každom skoro úrade v našom kráľovstve potrebná je známosť reči slovenskej: bohoslovec, lekár, právnik, zememerač, každý skoro príde do stýkania s národom naším a keď sa s ním shovoriť nevie, veru ledajako svoj úrad zastáva, zkadiaľ pre národ náš len krivda, nátisk a škoda pochodí. Preto žiadajme, aby sa vo všetkých takrečených fakultách, vo všetkých semeniskách a konečne na univerzite peštianskej známosť reči našej ako náuka riadna prednášala a všetci učenci svedectvo z nadobudnutia si známosti reči slovenskej nech by dostať prinútení boli. Tak by sa aj raz už konečne reč naša za vlastenskú uznala a my by sme boli po dlhom boji udomácnení a k tomu radostnému uznaniu privedení, že krajina táto je opravdivá mat a vlasť naša. Podobného obsahu prosbu mali by sme i vláde našej podať, aby ona, keby sa nám predsa v tom najvznešenejšom ľudskom záujme krivda stať mala, každú takúto ranu milostivo od nás odvrátiť ráčila.

Okrem toho, v predošlom článku spomenutého a čo sa hlavne škôl a vyučovania nášho národa týka, v prosbe našej, ku snemu sa podať majúcej, žiadať by sme ešte mali:

e) Aby sa nábožnosť nášho národa ničím na svete neprekážala a nerušila. Najväčšia ľudu útecha je náboženstvo, jeho pri biedach a strastiach zemských prítulok najpokojnejší, keď sa mu ale i táto berie, prichodí on i o túto útechu a nemajúc väčšej vzdelanosti, padá do hrubej rozpustilosti mravov a surovstva. Pripravuje sa ale národ o náboženstvo, keď sa mu v cudzej reči slovo božie zvestuje, keď sa na nemého a neúčastného svedka pri službách božích obracia. To už potom z kazateľníc stávajú sa rečniská pre náuku reči, z nábožnosti ľudu sa ako by naschvál posmech robí a služby božie obracajú sa na smutnohry pre národ. Žalostnú sme my mali a máme z tohoto ohľadu skúsenosť, bo nachodia sa ľudia, ktorí ohľadmi zemskými pri veciach svätých vedení stávajú sa opravdiví pri stádach svojich nájomníci, zapovrhujúc za kadejaké ohľady a zemské úžitky to, Čo je nado všetok zemský tovar vyvýšené, t. j. nábožnosť ľudu. A veď sa po maďarských novinách pred pár časmi i tie frázy potíkaly, že naše náboženstvo má byť teraz maďarčina, čo ale horšieho, že sa takí ľudia nesvedomití našli, ktorí frázy tieto v živote uskutočňovali, národ náš maďarskými službami božími nakrmujúc! Proti tejto teda záhube, odsväcovaniu služieb božích, uvádzaniu nášho národa do kaluže rozpustilosti, povstať a zákonne všetko podujať musíme, čo vykonáme, složiac zástupcom krajinským na nastávajúcom sneme shromaždeným nábožnosť nášho národa na srdce, a prosiac ich, aby sa v krajine našej najprísnejšie spomenuté nadužívanie náboženstva zabránilo.
f) Pri týchto podstatných, najdôležitejších stránok nášho života sa týkajúcich žiadostiach mali by sme naposledy ku prosbe, nastávajúcemu krajinskému snemu sa podať majúcej, pripojiť ešte i to, aby sa národa nášho prosby, žaloby a ponosy, napospol písomnosti pravotné od súdov a pravomocnosti krajinských bez všetkej ťažkosti prijímaly. Veľký nátisk stáva sa ľudu tým, že sa v najviac stoliciach slovenským obyvateľstvom obsadených národu nášmu ani len vo svojej reči sa túžiť a písomne k pravomocnostiam obrátiť nedovoľuje, a tak ľud je prinútený vo všetkých podobných prípadnostiach sa k ľuďom maďarskej reči povedomým obracať, im pri svojej chudobe za všetky takéto písomnosti draho platiť, pri čom všetkom naposledok ani nevie, či skutočne jeho veci sú v písmach tak, ako by byť malý, vyložené. A písomnosti v našej reči neprijímajú a nechcú prijímať ľudia s našou rečou dobre oboznámení, nechcú rozumieť reč, v ktorej sa zrodili a ktorá v toľkej čiastke krajiny našej je domáca a napospol užívaná.

Či ale týmto, t. j. že sa úradné osoby rečou našou takrečeno špintať nechcú, nevyhlasuje sa náš národ za sber a háveď najpodlejšiu a či sa nevyhlasuje takýmto spôsobom za cudzinca a odkundesa v dávnej domovine svojej? A čiže tento národ od najstarších časov nesedí tu v tejto vlasti, či jej neprináša všetko a či ešte do dneska neznáša všetky ťarchy krajinské, či neodbýva všetky svoje povinnosti, či nezbýva verejné roboty, či nebojuje za krajinu atď., a predsa je on vraj cudzí vo vlasti! Takáto prevrátenosť zaujala a zakalila rozumy, a to stred národa, ktorý sa vraj zachytil vlasť zvelebiť, každému v nej právo dať a osvetu i slobodu rozšíriť! Nie slová, ale skutky hovoria, a tak žiadajme i my, aby sa nám skutkom dokázalo, že nás za domácich, za krajinských, že nás za spoluobyvateľov a ľudí považujú.

Toto by asi bolo, čo by sme si my priali vo spomenutej prosbe vysloviť. Ešte ale máme jedno na srdci, čo pred nastávajúcim snemom krajinským, hoci sme to už toľko ráz opakovali, predniesť a nastávajúcemu snemu najsrdečnejšie poručiť za potrebné držíme. Zná už veľ. obecenstvo ten neduh, ktorý sa v našom ľude pod časom jeho ťažkej služobnosti a rabstva rozprášil a veľmi zakorenil; je to, ako už každý uhádne, slopanie ohavného nápoja pálenky; tomuto teda neduhu žiadajme pomoc. O vykorenenie tohoto hanobného neduhu sme sa síce už i my, koľko v nás len bolo ľudí činných a šľachetných, takrečenými spolkami miernosti postarali a ako smelo vyznať môžeme, veľkú ranu sme mu zaťali, medzitým úplné a konečné vykorenenie tohoto morového neduhu od viacej okolností visí, ktoré zákonodarstvo v rukách má. Úplné prestatie tohoto neduhu čakáme my len vtedy, keď sa zruší urbárska služobnosť a uvedú sa všeobecné školy, zákonodarstvo ale okrem týchto má aj iné prostriedky v rukách alebo k čiastočnému jeho zastaveniu, alebo k celkovitému násilnému zničeniu. K prvému vedie uvalená hodná daň na varenie každej pálenky pod akýmkoľvek menom, k druhému zákonné zrušenie tých smradľavých a morovým duchom dediny napĺňajúcich pálenie. Keď nie toto, ako by sme srdečne priali, nechže aspoň ten prvý prostriedok zákonodarstvo upotrebí, i tak získa vďačnosť našu. I týmto prostriedkom sa aspoň to vysloví, že zákonodarstvo chce mať škvarenie pálenky obťažené a tým mravná váha sa usilovaniam našim pridá, keď ešte ľudia úžerníci nedržia si za nepoctivosť so škvarením pálenky k záhube a skaze vlastenského obyvateľstva a ľudstva sa papriť a dajedni práve, ako nedávno istí ľudia, škvarenie pálenky za priemysel ešte vydávať sa nehanbia!!! Takto mravnou váhou vôle krajinského snemu zosilnení i my potom s väčším účinkom pracovať a tomu neduhu ešte viac do živého seknúť môcť budeme. Tým všetkým ale spevnie ešte väčšmi verejná mienka oproti pálenke a privedie naposledok výsledok ten, po ktorom všetci túžime.

I z tohoto ohľadu držíme za potrebné ku krajinskému snemu so zvláštnou prosbou sa prihlásiť, o čom ale ako o veci, v centrálnom zakladateľov spolku miernosti uzavrenej, viac slová šíriť nejdeme.

Týmto končíme. Daj boh, aby ako sa teraz naše oči s nádejou na nastávajúci snem krajinský opierajú, tak z neho vytešené a radosťou plné k národu nášmu sa obrátiť a tam so zaľúbením pohovieť si mohly!

Citované podľa

Ľudovít Štúr, Reči a state (Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry Brat. 1953)