Išli hudci horou,
horou javorovou.
Našli drevo krásno,
na husličky hlasnô.
Iba ho zotnime
a sebou vezmime.
Prvý raz zaťali,
íverčok vyťali.
Druhý raz zaťali,
do krvi preťali.
Tretí raz zaťali.
taký hlas počuli:
Neni som ja drevo,
drevo javorovô,
ale som ja dievča
z mesta richtárovo.
Na vodu som išla,
neskoro som prišla.
Mamka ma zakliala,
by kameň ostala,
kameňom meravým,
drevom javorovým.
Kupa skamenela
meravým kameňom,
|
|
ja som zdrevenela
zeleným javorom.
Ta vy hudci choďte
pred mej mamky vráta,
a tak jej zahrajte,
žiaľu jej dodajte:
Toto sú husličky
z tej vašej Aničky.
Toto je podstavka,
vašej dcérky hlávka.
Toto sú strunočky,
jej zlaté vlásočky.
Toto je sláčičok
z jej bielych ručičôk.
Toto sú kolíčky,
jej biele prstôčky.
Keď matka slyšala,
ku oknu bežala.
Ach, vy hudci smutní,
choďteže preč, choďte.
Choďteže preč, choďte,
a žiaľ mi nerobte,
však ho ja dosti mám,
že Aničky nemám.
|
