Naspäť na Index:Nárečja Slovenskuo.djvu
Vám ích, bo aj z Vašej strani a to každí ďen večmi tje samje za spojeňja v reči a v literatúre od statočních, dobrích naších krajanou počuť hlasi: potreba je toho spojeňja na vidomoči velká, cíťeňja jej vždi vjacej a vjacej rasťje i nastaňe a nastať musí medzi namí porovnaňja. V čom že sa porovnáme? v čom že bi inšom ako v našom! Celí náš článok dokazuje potrebu písaňja v našom Slovenskom nárečí, keď teda mi sme doteraz pri ňom ňeboli a žiť chceme, ňevihnutňe k Slovenčiňe pristú- piť musíme, ku ktorej ste Vi už dávno pristúpili. Tak vitaj nám, vitaj Slovenčina naša! Ticéra slávi pekná, rovnoprávna, ale od dávna utajená pred svetom! Vitaj nám drahá!! Sila Tvoja vivoláva nás k čerstvjemu životu a spojuje nás s bratmí i ukazuje nám, že jedno sme a že je jeden cjel náš! Už od dávna aj zo strani našej vichvaluvali Vás, krajaňja Slovenskí, naši mužja slávni, že Slovenčini ste sa chitili a v ňej ňeunave- ňe pracuvali. Tak hovorí náš slávni Šafárik vo svojom zname- ňitom ďjele „Geschichte der slawischen Sprache und Literatur nach allen Mundarten" na str. 389: ,,Od tohoto času (od za- hinutja inštitútu Slovenskjeho) pracuje dakolko spisuvatelou evanjelickích, pod krjelamí Českej literatúri, ako milovňíci na poli národňom, čo medzi tím katolíci, ktorích horlivost za povíšeňja vlastnej Slovenskej literatúri dosť nachválit sa ňe- muože, málo daktorích vímuc, odvážni sa zdajú, po ceste od Bernoláka pretatej pokračuvat." I Kollár tím samím spuosobom v druhom djele svojich spjevanjek na str. 494 velmi vivišuje katolíckich spisuvatelou i porúča na tom samom mjesie, abi ích inší pilňe nasleduvali. A zasluhujú naisie títo mužja všet- ku možnú chválu a povážeňja! Kolme Slovenčina pre rozviija života nášho potrebná a ňevihnutná je, dáva znai medzi inším Kollár sám na sebe, a to ňje len ustavičním kvetou z pola SIo- vanskjeho trhaňím a do Češiini vpletaňím, ale čo je vjacej chiieňím sa samej Slovenčini, chijac ju za spisovnú reč poví- šii. Lež pustota a drjemota hlboká panuvala ešte vtedi na Slo- vensku a preto Kollár, keďžjaden ohlas ňedostau, od svojho odstúpiu a zase k Češtiňe sa nakloňiu. Daktorí mu prjemenči-
