Naspäť na Index:Nárečja Slovenskuo.djvu
vost tútó na očt vihadzuvali, mi ho tu ale aňi mak ňeviňfme, lebo z toho všetkjaho len bistrota hlavi a srdce za kmen svoj zapálenuo vizerá. Kollár ako hlava bistrá šípiu, že Stovéci bi len predca mali vo vlastnom nárečí život svoj duchovní vistavii, a že tak len dokonále ho vistaviť muožu, a preto sa aj Sloven- čini chiťiu, potom ale kaďenáhle viďeu že sa lud Slovenskí za ňu ňezaujau a že tomu ešťe čas ňeprišjeu, abi beh vecí sa ňe- trhau, navráťiu sa k Češťiňe. Dobre vjeme, že Kollár v naj- novšom ďjele, v Gestopise po Itálii, odpornú našej vistavuje mjenku, ale sme silňe presvedčení, že on viďjac teraz ako lud náš Slovenskí k životu sa schopiu a že k tomuto svojmu životu Slovenčinu pótrebuje i z celjeho si ju srdca žjada, oproťi nám fiič mat ňebuďe*). Hovoríme pre to o Kollárovi s takou isto- tou, lebo známe jeho za národ svoj bez odpočinku pracujúcu dušu: on ňemuože biť proti životu nášmu, ktorí celí svoj život vzbuďit sa usiluvau, on ňemuože bit proťi ném, bo v kom bi sme potom mohli skladať dúveru? Neohlásili sa Slováci na hlas Kollárov, prebudzujúci ích k životu vlastnjemu, k Slovenčiňe, lebo drjemali, ale ohlása sa teraz ňjedvaja, traja, ďesjaťi, ale ako silno veríme, ohlási sa keď ňje na raz teda pomalí celuo božje Slovensko! Vstalo ono a chce žiť; velmi premeňili sa časi! Predtím smutnje išli od Tatjer k Dunaju hlasi a sroutňe sa od- rážali naspet, teraz ale počínajú sa ohlasuvat radóstňejšje, i takje sa zas odräžajú od nášho starjeho Dunaja k visočizním Tatrám. Otcovja iešja sinou a sinovja poiešujú otcou! — Je- dnota teda naša prísňe nás k Slovenčiňe napomína, bo len v ňej do jedneho kola si zastai muozu Slováci. Mi sme jeden kmen, i ktorá ruka bezbožná nás bi roztrhuvala a čo za roisel bezbožná bi nám prjala abi sme boli odtrhnutí jedňi od dru- hích? — Život náš je odchodní od Českjeho, odchodní tak ako nárečja ích od Slovenskjeho. Život Čechou terajší, či sku- toční, či čisie duchovní, vitjekou z predošlích osudou národa tohoto, ktorí trebas vždi hrďinskí sa držau a na poďiv celej
- ) Písanuo je ťolo zaroveň druhjemu z jara'm. r.
