Naspäť na Index:Nárečja Slovenskuo.djvu
pretó, že sme len žili každí o sebe a pre seba i ňestarali sme sa o obecnuo dobruo ludu nášho ako národa, za čo sme aj slusnú dostali odmenu, bo nás opovrhuvali, za odhoďencou považuvali a s namí podla dobrej vuole nakladali, ale chceme napraviť ohavnú vinu našu a z celej duše úprimňe bez nárokou posvetit to, čo máme, obecnjemu dobrjemu. Ňebuďe táto hor- livosi naša len slovom, ako mnohích pred namí stojacích, ale buďe, dá Boh, sO skutkom spojená. V tomto máte pravdu proťivňíci naší! Ale ňemáťe pravdi v tom, čo z toho zavjeraťe, že bi sme sa mi pre kmen inší docela zaprjeť mali, teda ňič o seba ňedbali lež všetko len druhím na obet dávali. Inší kmen je len kmen ako mi a jako takí k celkovitjemu zapreňú druhjeho práva ňemá, bo ňje je pospolitosťou národňou ale sám len v nároďe časťou a osobnostou. Keď sa takíto celkovitjeho zapre- ňja od druhjeho domáha, tím isťí, že druhí k životu sám o sebe žjadnej spuosobnosťi ňemá, takto ale mu hrozňe ubližuje* čas dokáže, či mi sami o sebe dačo muožeme lebo ňje, ale len si buďe vuola pevná, vjera tuhá, Boh nám buďe na pomocL či sa vari preto zaprjet máme, že nám inší dosjal literatúrou svojou pomáhali ? Hanba tomu, ktorí človekovi a čím vjac ešťe svojmu bratovi pomuoci ňechce a keď je tento v súre ňepo-* máha. Za túto ale pomoc osabuvai si dajakí nárok a chcei, abi sá to odslúžilo, ňje je po bratrskí. Dost na tom, že sa do- bre urobilo, že sa vikonala najšlechetňéjšja povinnosi človeka, Z tohoto teda ohladu zapreňja sa od nás ňik domáhai ňemuo- že, ale chceme sa mi s celou dušou zaprjei, ňje ale k vuoli čjastočnosii lež všeobecnosii, bo v tej je všetkích život náš* Kdo je človek čistí, ten sa ieší z rozviija a zo života druhjeho, bo i tam sa zmáha a pokračuje ludstvo, a toto je statočnjemu a dobrjerou ostatňja najvetšja úiecha. Česi sú kroen od nášho odchodní, ích história nepadá na nás? bo sme mi v ňej žjadnej účasťi ňemali. Oňi si žili pre seba a vikonali pre seba to, čo vikonali a vikonai mohli, mi sme ale v ích histórii ňe- žili, a tak aňi história ích ňje je nase spoločnuo imaňja. Keď oňi po sveťe hrmoťili a víťaztvamí a druhimí svojimí skutkamí 6
