Page:Nárečja Slovenskuo.djvu/82

Táto stránka nebola skontrolovaná

Naspäť na Index:Nárečja Slovenskuo.djvu

slávu si nadobívali, podremuvali sme mi v tichích naších Ta- trách, i keďnám kdo čo podau prijali sme to, kím ňcprišjeu i nám čas a kím aj nad našou drjemotou ňezatrúbila trúba zi- vota národou. Vstali sme a chceme žiť: kdo nám to za zluo brat i kdo nám pravidlá žitja nášbo predpisuvať buďe? Život náš sám si musí biť zákonom, z ňeho sa všetko rozvije čo nás vjesť má, veďeňja ale nás ňech si inší, čo život náš a podstatu jeho dokonále ňezná, ňeosobuje, bo čo jeden predpis nám dá, to blúďiť bude. A že chceme žiť, to sa len naším ňeprja- ťelom ňepáči, o kmenovcoch naších sme presvedčení že ím ži- vot náš ňje len na proťiveň ňebuďe, ale že ho prjaťelskí priví- tajú. to za povedomja muože mať národ o sebe ten, ktorí aňi mak zo svojho v živoťe pospolitom uznatuo ňemá, ba ešťe aňi svoju reč v pospolitom užívaňí ňeviďí, ale sa táto len ako reč obecnjeho ludu po chalupách a ďeďinách potíka a za ňehodnú viššjeho života pokladá. Dobre jeden Čech vo spise polemic- kom proťi nastrkaňú cudzej reči o tom poznamenau, že národ takí, keď sa ňikďe v tom, čo vo viššom živote plaťí, uznanjeho ňeviďí, pomalí sám seba opovrhuje a za lud chatrní, odhoďení sám seba považuvať sa naučí. Smutnú máme z tohoto ohladu skusenosť, a preto svatá je naša povinnosť všetko nášmu ludu podávať, na čom sa on povíšiť muože a seba samjeho vjacej vážiť navikňe. Na čom sa mau náš Slovák doteraz pozdvihnúť, pre čo jasňejším čelom a radostňejším okom kolom seba po- hljadnuť? Kam nazreu do života, všaďe len viďeu panuvať cu- dzuo a svoje odhoďenuo; s akím srdcom museu sa od všetkje- ho odvráťit a s akíma očima sám na seba sa poďívat? Ak pri- nútila ho potreba do pospolitjeho života sa zastarat, tam reč cudzá, išjeu do školi, tam reč inšja, počúvau višších okolo se- ba, tí hovorili rečou cudzou, pohljadnuv do kňižki i tam ňje reč jeho! Ňjet veru aňi ďivu že sa Slovák bou sám seba spu~ siiu, bo sa zdalo, že ňič vjac preňho v svete ňjet, a že celí svet ho zavrhnuv. Pomuoci, pomuoci rodákom naším je svatá naša povinnosi, i buďe ím každí z nás pomáhat, koho je srdce ňeskazeuuo. Aj je povinnosi naša všetko to k povíšeňú kmena