Naspäť na Index:Nárečja Slovenskuo.djvu
Dlhje a dlhje stoleťja prešli, čo mi Slovácí alebo žjadne alebo len chatrnje a rjedke dávali sme znaki života, ale, poďakuvať Bohu, čas ten hliveňja národa néšho už prestáva a mi vždi vjac a vjac preberáme sa i začíname schvatuvať sa na krjelä života duchovnjeho. Ňikdá ale ešte hnuťja toto k životu ňebilo tak do očú ako práve teraz v našom čase, ako sa o tom každí, kdo naše národňje, najnovšje usiluvaňja pilňejším okom pozoruje labko presvedčiť muože, bo ňikdá predtím tolko ďjel duchovních sa u nás ňevidávalo, ňikdá mužou slovenskích a nájme mláďež našu tak vrúcna láska k národnosťi našej ňerozpaluvala, ňikdá predtím tolkuo túžeňja nášho ludu po zoznámeňi sa so sebou i so svetom badat sa ňedalo. Že teda čas tento pre nás je tak vážni v ktorom nám noví žívot nastáva, treba bolo dokonale premisljeť, ako mi a na ktorí spuosob do života tohoto sa jmsťiť máme, abi sa život náš podariu a tak, ako mi ho vivjesť rauožeme a máme, vivjedou. A tu pred všetkím inším muselo to do očú padnúť že mi do teraz ňje v našom, ale v inšom nárečí sme písali: ako ale život náš v nárečí takom sa vidarí? Život náš mi len úplňe vistavíme a vistaviť muožeme v nárečí našom vlastnom, bo ono je nám najbližšje, ono je nám rečou najzrozumiťelňejšou, ono má k srdcu i misli našej prístup najsnadňejší a v ňom sú i misel i srdce naše najotvoreňejšje, preto treba nám k tomuto násmu nárečú, keďživot náš počíname, sa privinúť á v ňom sa duchovno rozvíjať. — Oj stoleťja a stoleťja premlčali sťe Slováci, stoleťja preieťeli ponad Vás a ňepodurkali Vás ale preleťeli ako vetrí ponad skali ňečujnje a Vi rodáci stáli sťe ako zakljati, ale prišjeu čas i Vám i švibnuv Vás pťútom a Vi strjasli sťe sa, prebleskti a ožili: oj akože, rodáci, buďeťe slíchať veci, ktorje sa pód časom Vašej sto a Storočňej ňečujnošťi na sveťe prihoďili, ako dáťe na javo radost z prebraňja sa svojho, ako sa ohlásiťe k
