Palác a chalupa

Údaje o texte
Titulok	Palác a chalupa
Autor	Pavol Országh Hviezdoslav
Zdroj	visegradliterature
Licencia	PD old 70

Čos’, palácu, tak chytrý do chlúby,
v pánovom nač’ sa pýšiš bleskotu?
Skvost preto na ňom diamantu, by
mu srdca prikryl špatnú nahotu.
Strž fáborce tie, nimiž ho
ovešal sluha čačane:
a nepoznáš viac diela Boha.
tam taká holoť zostane.

A kde vzal gazda tvoj tie poklady,
čo z ničoho ho robia všetkým? Tam,
kde jastrab vtáčka, ktor’ho znezrady
prepadne, skántri, tučiac ním sa sám.
Vták, vrah. sa hostí veselo.
a v susednom kre v hniezďatku
žalostia mladé, čakajúc, ach,
nedochodiacu na matku. —

A, chalúpka ty poblíž paláca,
čos’ taká skromná? Prečo ten tvoj zjav
v húsť košatých sa stromov zatráca,
snáď, bys’ v nej schovala svoj biedny stav?
Prijm’, iziebka ma temná; mne
o peknú nejde halenu,
sŕdc krásu chcem ... a v tmavých izbách
sú skvúce srdcia k nájdeniu.

Prah svätý, mímž som vstúpil, svätý, och,
je chalúp prah, tých strechy slamenej:
bo tu sa rodia velikáši, Boh
sem sosielava spasiteľov! Hej,
z chalupy vyjde každý, kto
sa vezme vykupovať svet:
a ľud preds’ zvšadiaľ pohŕdanie
len sebou, núdzu musí zrieť.

Však žiaden strach, i váš čas zasvitne.
chudoba poctivá! Keď včerajšok
a dnešok nie je aj váš: nezbytne
vám bez konca má patriť zajtrajšok. —
I na zem skloním koleno
pod nízkym, svätým krovom tým;
dajte mi požehnanie vaše,
a ja vám svoje udelím!