Romanca včely

Údaje o texte
Titulok	Romanca včely
Autor	Pavol Országh Hviezdoslav
Zdroj	visegradliterature
Licencia	PD old 70

Pod oblokom
ker pivonky práve
rozprskáva
puky usmievavé:
z nich vyberá
deva modrooká
na zajtrajší
sobáš do venčoka.

Včelka zlká vtom
s byľôčky, kde sedká:
Zlatovláska,
joj, neruš mi kvietka!
Tento jeden
som si vyhľadala,
sotva puknul,
s ním sa srukovala.

Vetí panna:
Stvorička ty sprostá,
nájdeš ruží.
nejednu, ba do sta;
vzkvitnú zajtra,
zajtra prídeš zas, i
len nežiadaj
tú dnes prvej krásy.

Rečie včelka:
Kráska na vydaj ty,
Boh verného
premilého daj ti!
Nemoc toho,
čo od teba pýtam:
milenca mi,
nože, nestrhni tam.

Dievčina jej:
Horký neodtrhnem,
skôr mladušstvom
bez nej ver’ povrhnem!
Do venca tú
ružu vpletiem zpredu,
tak nech zajtra
na sobáš ma vedú.

Nedoriekla,
siahla k púčku prsty,
ulomiť ho
k iným kvetom v hrsti.
Vtom jej včelka
sadla, nebožiatko,
na ruku, chtiac
pobozkať ju sladko-

 „Všt, vražedník!
Nepusť žiala vztek: na,
odtrhnutý
zaber si kvet.“—„Pekná
mladuška, nač
mne je odtrhnutý!
Veci by chybel
bojsa venčeku ti!

Veď by chybel
bojsa venčeku ti —
výraz včelkin
bol čajs’ trpkej chuti,
bo srdiečko,
darmo práško-malô,
pre kvietok ju
veľmi bolieť znalo.

A devu, hoc
skríkla, bledá celkom,
na podočí
štipla žihadielkom;
chudák chrobák!
Ten mrúc po tom činu.
stranou sadol
na krík rozmajrínu.

Mladúcha však,
zjajkajúc, šla skokom;
nie, na sobáš
nemôž’ s takým okom,
po nov-mesiac
opucheľ tam, pruh aj...
A za ten čas
zanechal ju šuhaj.