Shoda liptovská

Údaje o texte
Titulok	Shoda liptovská
Licencia	PD old 70

I.

Znáte ten vrch, krajania, čo sa pyšne nad Váhom vypína, i dumným okom, sťa víťaz na nepriateľa, zazerá na susedné vršky? Hrdo bočí po stranách, — ale shliadne nebeské končiare Kriváňa, a ako starec pred obrazom svätým sklopí oči do prachu i neopováži sa hore čelo vystrieť! Oj, ktože by ťa neznal, velebný Choč náš! Ty zabávaš ľud svoj pokojný bájami večitými, ty hamuješ vetry polnočné, aby tichým podtatránskym dolinám neuškodily, ty obveseľuješ pohľadom velebným svoje ľúbezné deti. Znám i ja časy, ktoré sa o žulové skaliská Choča otrely, ale prišly búrky, smyly pamiatku tých časov, a len kde-tu po tichých dolinkách o nich sa ešte dosiaľ rozpráva.

Bolo to roku 1330 asi okolo pol klasna. Po Liptove hlučno po poli, spev sa rozliehal po okolí ako obyčajne pri žatve, kde-tu počul človek kosák ostriť, kosu kovať, všetko bolo v svojej práci. — Nad Kriváňom sa čierňavy sbierajú, slniečko sa síce pachorí, ako by ich rozohnať mohlo, ale darmo, predsa ustalo. Pred samým mrakom, keď sa ono za turčianske vrchy spúšťalo, oblaky sa rozjedily a s hrmavicou dážď spojený rozplašil usilovných robotníkov s poľa.

Pod Chočom v hlbokej doline leží malá dedinka Turík. Dva múry jeden proti druhému na brehoch Turého potoka, dakoľko sedliackych chalúp — je celá obec. Múry musely byť už veľmi staré, na krovoch tráva rástla a rozpukliny po stenách dosť svedčily o ich starobylosti. Pred dakoľko rokmi boly len samé tieto dva panské domy, ale ako ich do moci pán Franšenský dostal, pristavil k nim viac chalúp; od Turého potoka menoval dedinku Turíkom a od vlastného imania svojho nazval seba Turánskym.

Niet najmenšieho svetla v chalupách, nevidno ho ani v múre na ľavej strane, pusto, ticho je v Turíku; obloky zapchaté, okeniciami pozavierané, chránily obyvateľov pred strachom, ktorý blesky a hrmenia pôsobily. Len v múranici na pravom brehu potoka dačo sa ligoce; na prvý pohľad sotva by človek rozoznal, či to odblesk strely, či dáke iskriace sa oči, alebo tichá vatrička: až keď sa blesky utíšily, poznať bolo, že v chyži svietia.

V dosť neveľkej chyžke sedia okolo komínka tri osoby. Hneď pri dverách na javorovej stoličke rozložená je asi päťdesiatročná domová pani. Ruky má pod pazuchou preložené, oči do zeme upreté; možno, že pre strašnú chvíľu, a možno, že i pre reči, o čom sa všetci shovárali, hlboko je v myšlienkach pohrúžená.

Pri nej na lavici sedí jej dcéra Žofka, tak ticho, tak nepohnuto, akoby ju prikoval; dakedy hodí očkom na svoju matku, akási netrpelivosť z tvári jej kuká, iste čaká od matky reči, ktoré sa jej týkajú. Zohne sa po triesku, aby ohník v plameni udržala, a zas len matke v oči kukne, či sa skoro dačoho dožije.

Asi krok od týchto sedí pod pecou skrčený jeden mužský. Nohy má krížom preložené, oči do zeme upreté, lakeť na kolene, dlaňou si čelo akoby v netrpelivosti šúcha, i čaká, ažby pani domu prehovorila. — Minula chvíľka, minul čas, predsa ticho. Jemu sa to dlho zdá byť, i vstane, vystrie sa a zrak divý uprie do povaly. Jednou nohou lecikedy o zem dupne, rukou si fúzy vykrúti i len čaká odpoveď. Nič — zamraští tvár, zraky hodí na paniu i len čaká. Keď sa predsa odpovedi dočakať nemohol, sám hrubým hlasom pretrhnul ticho: „No, matka, nič už nemáte čo doložiť k tej kapitoli? Čože tak hľadíte do tej zeme, akobyste mala vôľu ešte i to blato zpod podošiev škriabať a s ním moje poctivô meno ešte väčšmi očierniť?“

„Nerúhajte sa, Jutay,“ odpovie pani, „nechcem vám ja na poctivosti utrhovať; čo som povedala, mienila som ako dôverná priateľkyňa preriecť. Nenazdala som sa, že vás reči moje tak rozpália.“

„Hm, v dôvere; poďakujem sa za takú dôveru. Rád poradu od trebaskoho prímem, ale hrozby a výčitky nerád počúvam. Čo mňa po Talianoch, nech si ide, komu sa páči. Ja svoju silu nehávam na lepšie časy; dá Boh, že dlho na ne čakať nebudeme. Ešte raz sa pýtam, povedzte bez okolkov, či sa môžem Žofkinej ruke ufať?“

„Ako prú, tak teraz vám odpovedám, pane, že ja nemám sama v moci rodičovské poklady rozdávať. Keď sa môj muž vráti, potom sa hláste, veď sa ešte nemusíme s tým náhliť. Môžete veriť, že ja oproti vôli môjho dieťaťa nikdy jednať nebudem.“

„Dobre! Ale ľudia rozprávajú, že vám pán Turánsky písal, abyste vraj lásku medzi nami roztrhnúť hľadela. Odpusťte, že vás prosím, abyste mi na toto odpovedala.“

„Milý pane, tak zas ďaleko dôvera naša nečiaha, abych vám ja listy môjho muža sdeľovať musela. Čakajte, kým môj príde, u toho sa hláste!“

„Hej? dotiaľ čakať? A potom sa však prísť dívať, akú svadbu pán Turánsky svojej dcére vystrojí, keď ju zosobáši s dákym Talianom; a či ju vari sám gróf popýta. No len ma nezabudnite na svadbu zavolať, ha, ha, ha! — Dobrá noc, nech sa vám sníva o zlatých zámkoch.“

Dobre Jutay vedel, prečo matka dcéru mu pririecť nechce. Neobzrúc sa ani na Žofku, lapil kľučku a chcel odísť. Ale Žofka na ktorú sa už pred tým jej matka bola obrykla, aby čušala, Žofka, ktorá reči tieto počúvala s bolesťou, akoby nôž do jej srdca pichnul, hodila sa do dverí, prosila srdečne milým okom Jutaya, aby neodchodil; hodila sa matke do náručia i plakala nemo, tvár skrývajúc do dlane.

Jutay zastal; zúfalstvo z matkiných rečí, nádeja z kroku Žofkinho krúžila sa vo vnútornostiach jeho. Indy, čo si bol umienil, to vykonať musel, a teraz sa tak zmiatol, že zabudnúc na kľučku, vrátil sa pokojne na svoje miesto. I matka bola rada, že sa vrátil, lebo trebas sa zaviazala mužovi, že bude proti Jutayovi všemožne robiť, predsa srdce materinskô zvíťazilo a ľutovala dcéru svoju. Vidiac celú oddanosť Žofkinu k nemu, sama ho odpytovať počala, aby sa nehneval. Aby ho zas dákou rečou neobrazila, poberala sa von dať večeru pripraviť, naložiac Žofke, žeby okenicu zavrela.

Žofka skočila k obloku, vstrčila ruku medzi mreže a ťažká okenica vŕzgala v závorách. Zdá sa jej, akoby dáky úpny hlas z vonku počula, hľadí, naslúcha, zavolá Jutaya, ale by si boli oba darmo oči silili, keby im nebol jasný blesk jedného mužského, visiaceho v brehu nad mútnou vodou, osvietil.

Jutay nečakal na lampáš, vybehnul von, a o chvíľku vkročí s ním dnuká neznámy mladý lovec, ktorého Jutay nasilu za sebou ťahal: „Len poď, chlapče, netras sa, tu si sadni ku kamínu, hrej a suš zmoknuté šaty; tak. A čože to za sväté kríže nosíš na tej huni? I ty si sa vari už túlal tam okolo Jeruzalema? A — rešpekt! toť címer Dončov. No nič to, veď si pri svojich. Kiehože si čerta v tej vode hľadal? No hovorže, hovor!“

Chcel Jutay ešte viac hovoriť, i radoval sa, že sa mu príležitosť zavdala povadiť sa s Talianom. Ale v tom vkročila pani dnuká, ktorá po vľúdnom cudzinca privítaní ponúkla ho k sedeniu a Žofke dala na známosť, aby ho prehovárala. Jutay, zas počal drážiť mladého lovca, ktorý, keď zvedel, kde je, a vidiac pri boku nepriaznivca Dončovho domu, chcel odísť preč. Pani Turánska ho ale zadržala, hovoriac, že trebas sa i nesluší v neprítomnosti pána domu cudzích mužských na nocľah prijímať, predsa žeby to neľudsky bolo, akby ho v takomto čase zo svojho príbytku pustila. A znajúc Jutaya ako veľkého nepriateľa Dončovcov, povedala tomuto, aby si mnoho posmešných a pichľavých slov proti domu grófa liptovského nedovoľoval, lebo žeby z toho ešte dačo nepríjemného pochodiť mohlo. Bola by ešte iste štebotala, ako staré baby zvykly, keď sa im jazyk rozviaže; ale ju slúžka von vyvolala.

Jutay sa díval úsmešne za ňou i hovoril sám k sebe: „Ako sa ti teraz k nemu má! Zbadala ozaj jeho pekné šaty, bárs sú i mokré. A že ma dačo nepríjemného potkať pre túto potvoru môže? Verím, verím! Ozaj len nepríjemnosť a nič dobrého z nich pochodiť môže. Ale nech; keď môžu krajinu celú kaštriť, prečo nie i mňa?“ A obrátiac sa k mladému lovcovi, oslovil ho zdurne: „Chlapče, ty budeš vedieť — povedz, koľko asi sudov zlata poslal už gróf do Itálie?“

Šuhaj mladý, vediac, kde Jutayove reči cielia, odseknul mu tiež odhodlane: „Odpusťte, pane, že vám ako by sa svedčilo odpovedať nemôžem: keby to inde bolo, a práve vy z nebezpečenstva byste ma neboli vytiahli, inakšie bych vám odpovedal. Teraz prestaňte na tej výstrahe, ktorú vám domová pani porúčala! Ako myslím po rečiach vašich, ste tiež z tých smradľavých ostalcov trenčianskych, ale —“

„Mlč, paskuda!“ dupnul Jutay nohou, až sa náradia v chyži striaslo, „nečierni svätú pamiatku svojou hriešnou kotrbou, lebo —“ i hľadal, čím by ho opáliť mohol. Ale v tom sa sišly zraky jeho so zrakmi Žofkinými, i zabudnul čo chcel, čelo smraštenô vystrel, a neznajúc, čo má robiť, mimovoľne sa o posteľ oprel i dumal v ľúbezných citoch pohrúžený. Žofka bola pyšná, že ho tak ľahko skrotila, a v tej radosti mihla okom na rozľakaného Taliana, akoby chcela povedať, že je pod jej mocou. Ale práve keď tak milo naň pozrela, obrátil sa k nej Jutay, ktorý v jej pohľadu celkom inší význam našiel. On s ňou vyrástol, jej bratovi bol najlepší priateľ, s ňou sa hrával od malička, ona mu už srdce oddala, a teraz, keď sa jej dáky tulák naskytnul, usilovala sa rozdrážiť svojho milenca. Nastalo ticho. Talian sa triasol. Žofka prišla do rozpače a Jutay myslel na predošlé časy, keď s otcom svojím na Trenčín ešte ako chlapec chodieval, — pozrel na Taliana, hodil okom na Žofku, a kto by ho bol videl v týchto citoch, bol by do duše istil, že videl slzu v jeho oku. Ale nie, nebola to slza, len oko rozpajedenô, lebo cítil, že cudzinec v dome jeho krajanov viac stojí, videl Žofkinu chladnosť; i bolelo ho to veľmi, keď musel byť predmetom posmechu pred nepriateľom. Plávajúc v citoch národných, zabudnul na lásku. Čosi kamsi pozrie von oblokom, i vidí, že sa už hviezdičky ukazujú a tmy sa rozchodia. Pozrie ešte na Žofku, strhne sa — pozrie na lovca, smraští čelo, a nikomu ani slova nepovediac, náhlym krokom vyjde von z chyže. Tí dvaja to nespozorovali, a len keď začuli dupot koňa popod okná, zbadali, že Jutay v chyži chybí.

Či odchod jeho bol Žofke po chuti, sotva by bol kto istil, keď by ju bol videl, ako sa v obloku naťahovala. Medzitým myslela si, že ona Jutaya zas udobrí, ale sa na ten čas veľmi veľmi sklamala.

II.

Keď pán Jutay z Turíka vychodil, už bolo hodne do noci. Hviezdičky, ako by sa boly skúpaly vo večerných daždivých oblakoch, svietily jasno i hraly sa po nebeskej oblohe, a chtiac pocestným ešte lepšie chodníky osvietiť, spúšťaly sa dolu ako zlaté pásma. Potok hučal v svojom vzteku, mosty strhnul dolu, akoby nikoho z Turíka vypustiť nechcel; a ten koník tak sa spínal, tak rehtal, ako keby mu ľúto bolo za turíckym obrokom, i ponúkal pána svojho k návratu, a Jutay len potľapkal dlaňou hrivu jeho, popichnul ostrôžkami bok jeho, ukázal mu cestu stranou pravou, i uháňali v nočnom tichu k rozvlnenému Váhu.

Ale pozrimeže už bližšie na toho chýrečného pána Revúc. Videli sme ho už i v Turíku, i teraz ho mesiac objasňuje, povedzme, čo to bola za chlapina. Práve vchodil do tretieho kríža veku svojho, ako Slováci hovoria. Nebol vysoký, ale pekne vyrastený. Jeho reč, jeho chovania svedčily, že vyrástol ako slobodný zeman. Všetky ťahy jeho boly ako dákej panny. Okrúhla tvár, prostý nos, čierne oči, malé pery (gamby) spusteným fúzom ohradené, vlasy dlhé havranné krúžily sa ako stružlinky po obúch stranách tvári troška mužskou líčbou zatiahnutej. To boly ťahy obrazu, aký maliari radi maľujú a ženské vďačne obzerajú. Jeho prísny zrak ukazoval na veľkú odhodlanosť, a zase vľúdnosť jeho zdala sa byť viac výtokom dobrodružstva, ako pachtenia po cti a vysokých hodnostiach. Ducha bol pevného. Vychovaný od otca, ktorý s Matúšom Trenčianskym v užšom spojení žil a v bitke za slobodu pri Rosanovciach padnul, i syn jeho bránil právo potlačených, zastával svojich, a sám smrti a nebezpečenstvu sa nevyhýbajúc, nezľutoval, nesmiloval sa ani nad druhým. Taký bol pán Revúc, takô jeho chovania.

V myšlienkach plávajúc, keď na cestu vyšiel, popustil uzdu koňovi, a tento verný jeho spoločník, znajúc dobre, kade má ísť, nezastal len pri samom Váhu.

Na brehu stála búda z dosák složená. Jutay sa zaradoval, keď videl z ďaleka ešte v nej svetlo. Sišiel s koňa, uviazal ho na blízku vŕbu a sám pristúpil bližšie k oknu. Okolo vatry ležali prievozníci, ktorí si hovorom čas krátili. V kúte pod samými doskami ležal akýsi mních, v očiach jeho veľkosivých odbleskoval sa plameň ohňa rozjatreného; vlasy rozčuchrané a ustavičnô sa premykania prezradzovaly veľkú nevôľu jeho. Keď sa Jutay sblížil, chlapi povstávali, klobúky s hláv posnímali i vľúdne privítali prišlého známeho hosťa. Mních sa strhnul s miesta i pozdravil tiež Jutaya ako dobrý jeho známy; oba títo poslední tešili sa úsmechom, že sa spolu sišli.

„Ja som bol u vás, pane,“ hovoril mních, „a dozvediac sa, že ste do Turíka odišli, myslel som vás ráno tuná dočkať. Ozaj bych nebol myslel, že sa ešte dnes večer sídeme. Čože za príčina, že ste nevestu tak neskoro opustili?“

„Ticho o tom, velebný otec! Spomienkou na tie veci rozpajedíte ducha už dosť rozdráženého. Už je po všetkom. Ale prisahám Bohu, ktorý ma stvoril“ — — i zaťal gamby medzi zuby, pomstu nehajúc na svojom výraze. Prse jeho sa zdvihly a prítomní poľakali sa všetci. Potiahnuc mnícha za ruku, vyviedol ho na šíro pole.

„Blažko, ja som zneuctený! Dobre ste vy prorokoval a ja blázon nechcel som rečiam vašim veriť. Ako ľudia hovorili, že pán Turánsky nechce ma za zaťa mať, vskutku je tak. No ale nič to! Nájdeme ešte cestu, ako sa ja k svojej cti zase dostanem. Znáte čo, otec? Hľaďte daktorú nedeľu k nám prísť, odbavíme služby božie v našej kapličke, a isteže vyvedieme zámeru našu, o ktorej sme už tak dávno hovorievali. Nebojte sa, nebudem mať teraz proti nej nič.“

Mních vyjasnil tvár, s milým úsmechom a očima do zeme sklopenýma pokrucoval hlavou, akoby mu to dosť čudno bolo.

Jutay videl, že mu nedôveruje, vzal ruku jeho do dlane svojej i dal mu slovo, hovoriac: „Tu je ruka moja na to. Ako ten Kriváň, nedbajúc nič ani na čas, ani na hromy, ktoré sa na jeho čelo sypú, pevne stojí, vysmievajúc sa všetkým živlom, tak i ja, nedbajúc na nebezpečenstvá, pevne sa opriem a stroskotám všetko, čo mi protivného v cestu sa postaví. Nielen k vám pristupujem vo veci tejto, ale si žiadam, abysme úkol náš čím skorej začali a vyviedli. Uvidíte, že som stály v sľube svojom a hrozný v pomste.“

„Nemal som najmenšej pochybnosti o vás, pane,“ prehovoril zas mních, „lebo som znal vášho otca; duch jeho, ktorý nás na Trenčíne posilňoval, vôľa jeho, ktorá nás rozjatrovala, nemohla v jeho vlastnom dieťati vyhynúť.“

„Pousilujem sa, otec, aby sa duch jeho nežaloval na nezdárneho syna. On bojoval za slávu v nádeji, ja budem za ňu bojovať v pomste. Ale, otec, či ste už dáke prípravy porobili? Máme ľudí k tomu?“

„Máme,“ dosvedčil Blažko, „páni zemänia sú zväčša na našej strane. Ráno pôjdem ešte do Sv. Jána k pánu Bogomírovi, azda i ten k nám pristane —“

„Nie,“ skočil mu do reči Jutay, „toho nehajte, to bol od maličkosti môj nepriateľ a duša jeho ľahko by zradu ukovala. Radšej Lehockovcov!“

„Aj tí sú naši, i so svojimi chlapmi. Ufám sa, že i vy zo svojich dakoľko privábite.“

„Ja za svojich ručím“ —

„Nezaručujte sa, pane,“ chytro povedal Blažko, „žiadnemu sa do srdca nazrieť nemôžeme. Práve v tejto veci by sa nám shovoriť treba bolo. Vy ma chcete mať u seba daktorú nedeľu. Dobre. Dotiaľ zkusujte svojich ľudí, a ku ktorým úplnú dôveru mať budete, privolajte ich potom k sebe. Len Javora nehajte to je dobrá chlapina.“

„A silný ako storočný dub; môžem sa pýšiť, to je moja pravá ruka.“

„No tak!“ prisvedčil velebný mních. „Ja prídem pred tým dňom s dobrými priateľmi, urobíme shodu a pri službách božích ju i ľudu nášmu oznámime. Prídem teda undecima S. Trinitatis, v tú nedeľu po Štefane. No bude tak?“

„Bude!“ dosvedčil dôrazne Jutay.

Keď sa zase do búdy navrátili, oheň už zhasínal — chlapi spali. Naši hostia tiež sa uložili na pripravené im podľa možnosti miesta i spali spokojne do bieleho dňa.

Ráno Blažko k Mikulášu, a pán Jutay, keď sa previezol, vyhodil sa na koníka, pobehnul kúštik, zas zastal, obzrel sa ešte raz k Choču, a neviem či za Blažkom pozeral, a či ozaj k Turíku — vzdychnul si, a potom, popichnúc bystrého svojho vraníka, ponáhľal sa do Revúc.

III.

Bolo to dakedy inakšie v tom Liptove ako je teraz. Váh tiekol zrovna ako by ho vytiahol, len kde tu si troška v zátoke poihral, ale kde sa zase poberal, vlnka za vlnkou utekala, prúd jeho sa nezmiernil, len tam kdesi dolu. Kriváň stál ako teraz stojí, vršky sa mu klaňaly ako teraz, ale tie hory, čo mu hudbu robievaly, už sa pomíňaly a len holé mestiská pozostávaly.

Ľudia vedeli, že tam kdesi pod Chočom teplá voda vyviera, ale to nikomu veľmi do očí nepadlo; radšej v hájoch medzi horami na otvorených pasienkach zabávali sa veselí Liptáci. Pod Šturcom poľana revúcka bola obľúbená, tam sa priatelia Jutayovi tešievali, a jemu to bolo milo, keď mohol hostí svojich slušno učastovať. Dosť sa síce Donč pachoril, vymáhal poľanu od Jutaya s horami, s dobrotkou i zlotkou, ale nedajbože. Jutay nebol taký ľahkomyseľník, aby on starootčizeň len tak nemilobohu prekántril, a ešte Dončovi — to by bolo pekne od Liptáka.

Nastala určená nedeľa po Štefane. V celej doline, kade Belá tečie, nebolo kostolíčka, len v Ružomberku. Lež priatelia Jutayovcov neveľmi ta chodili, lebo vraj páni mešťania neboli opravdoví rodoľubci. Líškajúc sa ustavične pánu grófovi, dostali od neho výsadu (privilegium) meštiansku. Jutay by nebol za svet do Ružomberku vstúpil, nie vari, žeby sa bol bál dakoho, ale že sa mu jeho obyvatelia docela zhnusili, na ktorých bez protivne ani pomyslieť nemohol. Keď si chceli Revúčania Bohu poslúžiť, poslali do mikulášskeho kláštora pre mnícha, a prior im vďačne poslal, oslavujúc i v tom meno Páne. A bárs mnísi títo tiež boli od kráľa Karola kroz Donča uvedení, predsa ani tento sa im nespieral — a mnísi radi chodievali k Revúčanom.

Kade svitlo, hrnuli sa vyvolenci Jutayovi na poľanu. Halienky, kratšie ako teraz, nadhadzovaly sa po pleciach šuhajcov rezkých, nohavice z valaského súkna dobre priliehaly k telu a zpod klobúka, červenou a bielou stužtičkou opásaného, vykukávaly tváre spokojné. Jedni dolinou, druhí zas z druhých strán horami ponáhľali sa na vykázanô miesto. Pokiaľ páni neprišli, posadali si na trávniky, a rozprávajúc o úrodách poľných, čakali na služby božie.

„Aha, tu ide Javor, rychtár osadský“, ozvali sa odrazu dvaja Revúčania. „Nuž čože tam nového, rychtárko, u vás? Či ste všetci zdraví? Akože stojíte s kosbou?“

„Tak tak, Mihalko“, mrdnul plecmi Javor, „nuž len ako teraz, suchý rok, na mnohých miestach veru nezaslúži k tomu ani kosu priložiť. Nuž a vy akože?“

„Veru tiež len tak. Toť vidíte v tomto grúni ten okosený ovos, ani len na piaď. Nechcel som ani kosy ta brať, mysliac, že ho len tak vyšklbem. Ale ako som sa tak s ním zapodieval, nadhodil sa tu hľa náš pán: že kde mi vraj kosa, abych neodvykal od nej, bárs len po zemi šmýkať s ňou vraj budeš, aspoň nezhrdzavie, a možno že ju v lepšom ešte potrebovať budeš. Neviem, čo chcel s tým, ale sa azda dnes dozvieme.“

„Ja tiež myslím“, ozval sa Mišura, „medzi nami rečenô; ale verte, pán Jutay nás zavedie na bujnú otavu. A tie ostatné vohľady v Turíku! — No ale kto vie, či to všetko tak, ako svet hovorí.“

„Tak, na moju vieru!“ priistil Miško Vrbický. „Ja som sám v Turíku počul, ale že už vraj nevesta ľutuje, a to verím, veď takej krásy nenájdeš vo troch vidiekoch, ako je náš pán. Ale pomyslite si, v Turíku si ženy rozprávajú, že ho vraj z chyže vyhodili.“

„A čožes ty tam robil, Mišura?“

„Poslal pán list odo mňa, myslím bolo ostatnie odoberania sa od svojej milej, lebo ako som ja tak v zadnej chyži sedel, počul som prudký hovor medzi paňou a jej dcérou, ba tak sa mi zazdalo, akoby panna Žofka bola i plakala. Potom matka rozpajedená prišla ko mne, neponúknuc ma ani kúskom chleba, odohnala ma, žebych povedal pánovi, že Žofka mu odpoveď nemôže, nesmie posielať, a žebych inšie nepovedal svojmu pánovi, len že „dobre!“ Inokedy ti ma veru učastovali; ale ako chce, veď ja preto neschudnem.“

„Akokoľvek je“, prerieknul zas Javor, „predsa je len hanba. Medzitým nás do toho nič, veď náš pán bude vedieť ešte Turý potok zamútiť, a my ho veru čistiť nebudeme.“

V tom počuli dupot konský, klobúky posnímali, vlasy zahladili, i hľadeli, odkiaľ jazda ide.

Pán Jutay a popri ňom Blažko popichávali koníky, ponáhľajúc sa ku kapličke. Jutay skočil s koňa i Blažkovi pomôhol, potľapkal koníky, a oddajúc ich svojmu sluhovi, poprechodil všetky rady sedliakov. Nie ako ich pán, ale ako priateľ: podal im ruky a vyspytoval sa ich, ako sa majú. Poddaní jeho bez všetkej bázne vľúdne mu odpovedali, a keď si on s nimi pohovoril, navrátil sa k šedivému mníchovi. „Všetko to vyberaní moji, tým môžete dušu sveriť; no len by skoro prišli i tí.“

Sotva malá chvíľka minula a už zas nový kŕdeľ jazdcov. Popredku šiel Lehocký Peter, samý oheň, pekný ako jedľa, vlasy žlté ako jadro z limby, oči čisté ako orol, hlavu hore vystretú ako tulipán. Za ním jeho brat, tiež dosť jemu podobný, lenže trošku tichší. Za týmito zemianstvo z horného vidieka, pán rychtár mikulášsky so svojimi, a naostatok sedľač, všetko alebo rychtári, alebo inší hodní chlapci.

Vítania nebolo dlhô. Keď si už všetci na svoje miesta zasadli, predstúpil mních pred obraz svätej rodičky, a po odbavení svätej omše poobzeral sa ešte raz po všetkých i počal sa v kázni svojej národnej prihovárať k ľudu. Rozprával im o časoch minulých, o časoch Trenčína, rozprával o slobode, na ktorú sa ešte mnohí rozpamätávajú, ukázal im, ako sa teraz skrývať musia, ak sa chcejú o veciach im bližších poshovárať. Zaplakal nad studenými srdciami ľudu terajšieho i žalostil nad nevôľou jeho. Pripomenul, že, ako sa Donč pánom Liptova, Oravy a Zvolena stal, všetko Taliani hubia. Ľutoval ženské, sestry, ženy alebo aspoň príbuzné prítomných, ktoré i samochtiac i nevdojak do pasti týchto hnusníkov padajú. So slzavýma očima prerieknul, ako sa priatelia opúšťajú, dávajúc sa pod moc cudzincom. Uvádzajúc príkladmi z písma svätého, rozprával im o Judstve, o ich bojoch národných, spomenul i časy Svätopluka. Ukázal im v budúcnosti slávu, ak sa spolu držať budú. Zažiadal každému srdce čistô od zrady, ducha pevného, ako bol duch Matúša, rameno silnô, ako bolo rameno Samsona, i vinšoval každému meč Gideona, čo ustúpiť nevedel. Naostatok, keď dielo toto požehnal, kľaknul na kolená i hlasite sa modlil o prospech a zdar podujatia.

Ľud za kňazom tiež sa na kolená hodil a očima do neba upretýma spojoval túžby s mníchom šedivým. Keď sa modlitba skončila, nastalo hlbokô ticho. Daktorí povstávali, iní ešte kľačali, v citoch nábožných myšlienkou národnou sa zaoberajúc. Blažko sa tešil, keď videl, ako slová jeho účinkovaly, i posadil sa k pánu Jutayovi.

Pozdvihnul sa Lehocký Peter i prehovoril k ľudu prudko: „Moji drahí, počuli ste, čo sa stalo s pánom Revúc. Jeho oddanica, s ktorou od mladosti rástol, nehala ho, keď sa jej jeden z Dončových ľudí ukázal. Máme my to trpieť ľudia?“

Pri rečiach týchto Liptáci čosi medzi sebou mumrali, zrakom divým čakali od Jutaya najmenšie pokývnutia a ešte dnes boli by starý zámok liptovský z koreňa vyvrátili.

Jutay to spozoroval, oči sa mu zaslzily od radosti: „Tak je, duše moje drahé! Mňa zhanobili, mojich zhubili, kraj náš spotvorili. Teraz sa ale poradíme, ako bysme to naďalej prekaziť mohli. Myšlienky otcov našich budú nás posilňovať, duchovia ich obránia nás pred strelami nepriateľskými. Voľno každému ešte z kola nášho vystúpiť. Kto sa necíti byť v stave tým najväčším nebezpečenstvám sa vystaviť, nech sa utiahne, nech sa utúli medzi svojich; my len samých vyvolencov chceme. Ktorý máte chuť všetkého sa odriecť, veci svätej sa podobrať, nech urobí tri kroky s miesta svojho a složí prísahu. Potom vám povie velebný otec Blažko, začo to robíme, prečo to robíme a ako budeme robiť.“

Jutay zastal, a keď dal znamenia, aby k prísahe pristúpili, všetci do jedného povstávali a kráčali na vykázanô im miesto. Jutay ich do radu, jedného popri druhom, postaval, a bolo ich všetkých päťdesiatšesť.

Blažko zase stal ta, odkiaľ predtým kázal, i predriekal prísahu celému sboru. A keď všetci jedným hlasom zhukli „Prisaháme“, vetrík podul a odniesol ostatné slová medzi rokytinu, a zazdalo sa, akoby i stromy prisahať boly chcely.

Zase si posadali. Jutay a Lehocký vytiahli červené stužtičky a popriväzovali ich, ako znaky shody, prítomným.

Keď sa s tým odbavili, prejal Blažko reč:

„Bračekovci! Lapili sme sa veci vážnej, držme sa jej pevne! Vedzte, že, čo sa robí v okolí našom, na to sa skoro celá krajina žaluje. Taliani nie len u nás, ale i po iných stranách humpľujú, kazia, nivočia, čo im v ústrety príde. Hlavy múdrejšie sa radia všade, akoby mohly peleš túto z Uhorska vyprevadiť. Prosili kráľa, aby ich poslal do Itálie, ale tento, bojac sa zrady, neurobil našim k vôli. Od Sedmohradska až po Prešporok, i za Tisou, robia sa prípravy k novému povstaniu. Pokiaľ kráľ so svojimi spojenci pri Valachoch sa baví, musíme zažiť času. Tých Talianov, čo sa teraz medzi nami túľajú, pobijeme, ale tajne, aby sa žiadno podozrenia nevzbudilo. Počuť, že sa Tomáš, syn Dončov, teraz v Orave baví — od toho odpor veľký nemôžeme čakať, toho ľahko premôžeme. Sklabiňa je naša, Beckov nám je priaznivý, Oravu a inšie tatranské zámky ľahko podmaníme. Keď tak očistíme polia a doliny naše, posbierame i ostatný náš ľud i vystúpime na otvorenom poli proti Robertovi. Boh nám bude na pomoci! Len robme udatne, po mužsky. Nemáme sa čoho obávať. Najhoršie, čo nás potkať môže, je krátka krvavá cesta — do neba.“

Na tom teda zostalo a tak sa spravila shoda liptovská i skončila sa slávnosť na poľane revúckej. Rozišli sa ticho, ako prišli. Horniaci nešli cez Revúcu, aby podozrenia nevzbudili, ale sa pustili chodníkami pomedzi husté hory.

Blažko šiel s Jutayom do Revúcej; na jeho tvári bolo vidieť radosť veľkú, i ufal sa, že sľub, ktorý zomierajúcemu pánovi Trenčína složil, verne vyplní. Nik neznal, čo mu bol sľuboval, nik nevedel tajomstvo jeho, nikomu to ani nesveril nikdy. Ale že bolo pre národ slovenský, ľahko sa uhádne z jeho jednania, z jeho rečí, z jeho horlivosti.

IV.

IV.

Tam, kde sú teraz malatínske polia, stála pred päťsto rokmi hustá jedľová hora. Na vršku bola krčma, niže krčmy asi na tri strelenia horáreň — o Malatinej nebolo ešte vtedy ani slychu. Cez tieto hory bol hlavný priechod z Liptova do Oravy. O krčme každý vedel, a Janka Kramára, veselého hostínskeho, každý znal, kto len raz z Liptova do Oravy alebo z Oravy do Liptova prešiel. Jeho medovec bol rozchýrený až hen v desiatom vidieku, jeho dcérka Ľuboslavka bola krása, akej od tých čias tatranské kraje nechovaly, a jeho vľúdna ženička tiež vedela hostí prijať i obveseliť.

Dávno tu nebolo takých milých hostí ako dneska. Pán Jutay s Javorom, idúc do Oravy, neobišli malú Týň. Jutay sa už bol dávno znal s Jankom Kramárom, ale nerád chodiac po chodníkoch nepriateľských, obchodieval všetko, čo bolo Dončovo.

Oba hostia i s krčmárom sedeli za stolom; medovec bol pred nimi v kamenici, ale sa ho oni ešte nedotkli. Rozprávali o liptovskej shode. Janko síce bol v krčme panskej, rád prijímal len práve teraz vymyslené novokuté dukáty od čeľadi Dončovej — ale pamiatka trenčianskych časov nevyhasla v hlave jeho; neraz zvŕtajúc hlavou, vyjavoval nevôľu pred domácimi nad terajším svetom.

„No teda sme hotoví, Janíčko,“ skončil shovárku Jutay; „nepochyboval som ja o vašom slovenskom srdci.“

„Srdce ste poznali,“ dodal Kramár, „a ruky vám vydajú svedectvo mojich slov! Očakávam túžobne, aby sa mi príležitosť nadhodila.“

V tom vbehla dnu Ľuboslavka. Hostia sa začudovali nad krásou dievčaťa. Dcéra, keď otcovi povedala, že idú hostia, vzala ručník do rúk, ihlu medzi prsty a sadla si k obloku so šitím.

Kramár sa obrátil k Jutayovi a prerieknul so smiechom: „Zavoňal vlk baraninu, ide na ňu. Anton a Silvio idú do Oravy, popýtame od nich pas.“

„Ak len stojí za prácu. Čo to za jedni?“

„Anton je opatrovník psov, s ktorými na poľovačku chodia; na jar sa ale ufá, že ho pán gróf do Oravy presadí za hradného.“

„Ej, to je tiež veľký skok so psa na oravskú korunku! Musíme mu aspoň jeden schod podať, aby si nohy nezlámal. A ten druhý Slivko?“

„Silviom ho volajú. Ten len nedávno zo Zvolena prišiel, ale tým viac smelosti si dovoľuje. Tu hľa za mojím dievčaťom dobre sa nezbesnie.“

„No veď ho my skrotíme.“

„Nehajte ich mojim rukám, prosím vás,“ prehodil Javor; „poprobujem, či bysom im sám rady dať vedel.“

„Nože ozaj, či si chlap?“ rieknul Jutay.

Na dvore už bolo počuť tresk a buchot. „Aporta vino! Janko, to uhorskô,“ rozliehalo sa po horách. Jutay s Javorom, poobracajúc sa chrbtom do dverí, počali si upíjať medovec.

Vkročili, dnu Taliani. Rojty po pleciach, krátke po kolená nohavice, čižmy žlté svedčily, že sú cudzinci a špatnô lámania slovenčiny ošklivilo ich pred každým Slovákom.

Silvio ledva prah prekročil, už bol pri Ľuboslavke a obyčajným „mia cara Filipka“ počal ju po lícach poštipkávať.

Ľuboslavka, ako by nik nebol pri nej, ani neodpovedala, ani sa neobzrela. Silvio počal tuhšie: čo jazykom nevládal, rukama si pomáhal, „mia Filipka, mia Filipka“ ustavične vykrikujúc.

„Ale čo bych ja bola vaša Filipka? Menom mojím ma zovte, ak chcete dobre pri mne obstáť!“

„No, no, no, non si! Netrhaj sa, jašterička! Filipka si, Filipka! Nevieš, kto je to? Buzarona maladetta! Vari som ti o nej ešte nerozprával? Počkaj, poviem ti, budeš počúvať!“

Ľuboslavka sa schytila, ale ju Silvio za ruku lapil i musela nevoľky sedieť. „To je, vidíš, tam u nás jedna grossa signora, veľká pani, ako vy voláte, dakedy bola chudobná vdovička, s praním šiat sa živila, ale bola pekná, jaj pekná, ako — ako — ty! Len škoda, vydala sa za jednoho murenino; ten sa teraz do jej krásy nazerá, ako ja do tvojej. No nie si Filipka? Tak ti to meno svedčí!“

„Ďakujem vám za takú Filipku, to tiež musí byť ako druhé vaše ženské.“

„Veru za jej vernosť neručím, ale z toho bych ani tebe testimonio nechcel dať. Ha, ha, ha — nošak — čo?“

„Pane, usporte si takých rečí; viete, kde ste?“ rozhorlila sa Ľuboslavka.

„Hľa, hľa, akoby sa ti hnevalo, že či viem, kde som? V grófskej krčme, io sono. My Taliani hovorievame, že krčmárska statočnosť a panenská cnosť na tenkej nitke visí — si si, dolcissima!“

Javorovi bolo dosť počúvať. Pozdvihnul sa s lavice, a prikročiac k Talianovi, tak ho zpakruky pľasknul, že ho hneď krú zaliala. Anton, vidiac kamaráta v nešťastí, nehal víno na svojom stolíku, chcel Javorovi to zaucho vrátiť, ale ten stupiac mu obratne na nohu, tak ho v prse búšil, že sa hneď prevalil; jednou nohou mu na prse stúpil, druhou mu hlavu tak skaličil, že hneď dýchať prestal. Silvio to nevidel, lebo sa všetko ako z ihračky stalo, nemo, bez slovíčka. Možno, žeby bol Anton kričal na svojho kamaráta, ale mal chlebom a bryndzou celkom zapchaté ústa, čo len vtedy vypustil, keď to prežrieť v stave nebol.

Keď s tým Javor bol hotový, pristúpil k Silviovi, ktorý utiahnuc sa do kútika a „porco de bacho“ ustavične mumľajúc, krú, čo mu cíckom ústami a nosom tiekla, zastával. Lež prišiel rad i naňho. Chytil ho Javor za plecia: „No, ty Slivčeník, či ako ťa volajú, poď za pasy,“ pri tom ho tak stisknul, že spišťal, ako kacúr keď mu na chvost stupia. Ale sa predsa bál obrátiť, len skrčeno celkom nad zemou hlavu majúc, čakal, čo ďalej bude. Javor so smiechom lapil ho za vlasy, hlavu mu na prse sotil, a malý Silvio väzy vylomil. Čo mu chybelo, to Javor valaškou dovŕšil.

„Aj, tys’ dobrý mäsiar,“ prerieknul celkom spokojne Jutay; „ak nám tak i ďalej pôjde, to nebude mať kto na bráne zatrúbiť, keď sa Donč navráti.“

„Chlap si,“ dodal Kramár. „Čo budeš piť?“

„Najprv týchto odpratajme, potom sa uhostíme.“ Vyhodil jedného na plece, zavliekol niže krčmy. O chvíľku boli oba zahrabaní — a po hodine bolo zas tak ticho v krčme, akoby sa tam nič neobyčajného nebolo prihodilo. Len malá Ľuboslavka zbľadla, vypustila šitia z ruky, nevedela čo má myslieť, čo má robiť. Bála sa slovka preriecť, bála ľútosť ukázať, keď pri tom otcovu spokojnosť spozorovala.

„Slavka moja, tys’ nič nevidela, maj jazyk za zubami,“ pohrozil jej otec prstom. „Nehovor ani matke o tom nič aspoň do času.“

V.

Vysoké sú tie liptovské vrchy, vysoké, divé — ale predsa pekné. Tam visí nad priepasťou odpoly zlomená jedľa, zpod nej sa zelený smreček vyťahuje, pri ňom buk riedko konáre rozkladá, aby blízkemu javorovi neprekážal vo zraste. Ďalej sa hrab túli pod storočnú limbu, i tak žijú ako deti svorné jednej matky. Keď vetry prídu, jedno druhô zastáva, pomáhajúc si po priateľsky. Z jari je to milý pohľad, vône plno ako v záhrade rozmarínovej; ale v jaseni to inakšie vyzerá, len kde tu sa zelenejú jedľové konáriky. Lístky široké, ožltnuté nemôžu sa vetru spierať, lietajú v povetrí a sadnúc na studenú vodičku, tak sa krútia po jej hladine, akoby žialily za svojím rodiskom. Oj, obzrite sa, lístky milé, obzrite ešte raz, kde ste vyrástly, abyste videly svoje matky, čo vás pestovaly; prídete dolu do cudzích krajov, tam, ak vás gliaň nezamúli, zahyniete na veľkých vodách. Rozprávajte dolu Považím o Liptove, povedzte, že Kriváň stojí, i Choč stojí, ale že im je ľúto, ach, veľmi ľúto, za pyšným Trenčínom!

Trebas sa zima blížila, polia žĺtly, predsa akosi veselo vyzeral ten horný Liptov. Ale akoby nie? Taliana nebolo za svet nikde vídať, všetci či zutekali, či sa do múrov starého zámku liptovského pouťahovali. Ľudia sprostejší narobili bájov, nakuli povestí, a múdrejší sa len usmievali. Keď Hybänia dakedy videli Taliana zo Spiša idúceho, to sa prežehnali a na posla krížikom hodili, aby mu vraj Pán Boh hriechy odpustil a jeho duši bol milostivý. Vedeli oni, že ďaleko nepôjde.

Predtým nebolo dňa, aby dáke telo niže Hlbokého z vody neboli vytiahli. Po vyšívaných rojtách a žltých čižmách ľudia poznávali, že sú to samí Taliani.

Ženy hovorily, že je pod hlbockým mostom brána do pekla, lebo že vždy na spĺni akýsi oheň v páperovom plameni vyblkuje. Druhí sa škriepili, že zbojnícka peleš tam sa uhniezdila, ale o krádeži nikde neslýchali. Slovom, okolo Hlbokého nik sa v noci prejsť neopovážil, a bárs z okolitých žiaden ešte tam zle nepochodil, predsa ich hrúza prejímala, keď si na to miesto len pomysleli. Pravdaže to bolo tam strašno, hora hustá ako hrebeň, Váh metal lunami ako šarkan, a tie nočné vetry tak hvižďaly zôkol vôkol, akoby ozaj samí zlí duchovia ľudstvo strašiť chceli.

Bola tmavá noc. Po prudkom daždi konáre a haluzy na stromoch sa akoby ukradomky vystieraly, a tá už obžĺtnutá trávička dvíhala sa tajným šepotom. Ticho bolo po vrchoch, ticho v dolinách. Lecikedy rozdrážený Váh búšil klát o skalu a luny sa rozpľaskly po krajoch hrmotom, až sa ozývalo.

Vyše Hrádku neďaleko vody horí ohník. Lazický, polesný nad horami na Čiernom Váhu, vyberal sa na poľovačku, ale pre veľkú vodu nemohol sa na druhú stranu dostať, nakládol si ohňa, i čakal do rána so svojimi kamarátmi, že voda opadne. Lovci si políhali, počali i o moste hlbockom rozprávať, ale akoby sa báli o tom shovárku viesť po chvíli všetci umĺkli. Pokládli odev na seba, päste pod hlavy i usnuli. — Jediný Lazický spať nemohol. Keď sa moc napremykal, vstal, prechodil sa a vo všelijakých myšlienkach podišiel až k samému mostu. Hrúza ho prejala, keď sa spamätal, kde je. Zastane. Všetko sa mu tak vidí, akoby dačo živého po Váhu tonulo. Uši nastrie, oči napne a dozrie, že sa ktosi s druhej strany na koni k nemu na breh domáha. Utúli sa za vrbinu a mráz mu prechodil kostiami. Po chvíli počuje dupot konský i zazrie jazdca, s ktorého voda kvapkala po ceste. Vidí, počuje, že zastal, koňa k blízkemu stromu priviazal, šaty akési, čo mal na hlave v batôžku sviazané, vykrútil, obliekol sa i zameril rovným krokom k mostu. Lazickému teraz svitlo v hlave. „No,“ pomyslí si, „kto si koľvek, vysliediť ťa musím. To bude bezpochyby tá mátoha, čo našim tak rozumy mätie.“ Z ďaleka stúpajúc, potichu dostal sa až k mostu. Keď k mostu prichodil, zočil i druhú akúsi postavu. Videl, ako si oba ruky podali, s povzdychnutím sa zvítali, i sadli si pod vysokú skalu, ktorá nad nimi trčala. Dlho sa shovárali, a horár len počúva, nadstrkuje uši, ale či dačo z ich reči vyrozumel, istiť nemôžem. Preskočil potok, obišiel skalu, o ňu sa oprel a počúval. Museli sa dačo strašného shovárať, lebo Lazický neraz sa trhnul, ústa stiahnul medzi zuby a vlasy mu dubkom vstávaly. Po reči poznal Lehockého, ale druhý mu bol docela neznámy; bol to Blažko, ten mních z Mikuláša.

Lehocký sedí na nízkej skalke, paličkou v zemi pošturcháva, a tá pohrúženosť v myšlienkach ukazovala, že sa reči mníchove srdca jeho dotkly. Blažko, držiac akýsi papier v ruke, s ním sa akoby ihral, kto zná, či pre dlhú chvíľu, a či čakal len na odpoveď pána Lehockého. Kedy vtedy prerečie: „Mne sa to hneď nevidela tá prepiatosť u Jutaya. S odvážlivosťou mnoho vykonať môže na otvorenom poli bojov, ale keď sa človek pri každom kríčku obzerať musí, či naň dáka potvora nešpehuje, tam treba obozretnejšie robiť.“

„Ale, otec, iste viete, že je lapený?“

„Už je tak, pane, mám to z istých úst. Z nášho kláštora bol jeden v Orave pri Tomášovi, ten mi o ňom rozprával. Že sa dopytoval na vás.“

„Nuž a nie sme predsa vyzradení?“

„Nie, Jutay by to neurobil, to som istý. Všetku vinu vraj len na seba vzal, a že to robil pre Tomáša, ktorý mu chcel Žofku Turánskych odviesť. Lebo vedzte, ten istý, čo ho vtedy v Turíku bol pri nej nehal, bol sám mladý Donč.“

„A Javor? Veď ten bol s ním?“

„Ten obstál suchý. Sám Jutay vkradnul sa do zámku Oravy, podľa svojho zvyku začal prichytro robiť, chcel sa zmocniť Tomáša, ale sluhovia tohoto hneď ho chytili a teraz už druhý mesiac sedí v temnici. O Javorovi predsa nik nezvedel, že je jeho spoločník.“

„A čo teraz začneme, otec?“

„Nádeje viac niet pre nás. Z týchto listov, čo sme včerajším poslom zo Spiša odňali, vidieť, že i vo Zvolene tak pochodili. A že som ja sám i Turčanom i Trenčanom o našej shode písal, nie som istý svojím životom. Moji kamaráti kláštorskí mi povedali dnes, že Vilhelm Drugeth, gróf spišský, priora napomenul, aby dal pozor na mňa. Ja sa viac do kláštora nevrátim, hory ma azda prímu.“

„A my ostatní čo urobíme, otec?“ zvolal Lehocký ešte raz zúfale, do zeme ustavične na jedno miesto pozerajúc.

„Porady neviem! Ľúto mi Jutaya, ľúto nádejí našich, ľúto, že sľubu Matúšovi danému zadosť urobiť nemôžem. Všetko zaneháme našim potomkom. Dá Boh, že ešte časy muža stvoria, ktorý vyvedie to, čo sme my nemohli. Teraz vypravte do Revúc k bratovi Jutayovmu, odkážte, v čom je vec, i Mikulášanom. Dobre by vari bolo i do Oravy poslať; možno, možno, že bysme ešte i Jutaya vyslobodiť mohli. Šťastia, že ukrutného grófa niet doma, inakšie inkvizícia Felicianovská mala by zas čo robiť, ako predošlú jar. No syn jeho nie je ešte tak vzteklý. Medzitým počuť, že má teraz kedysi hody dávať v Orave a strojí sa vraj Jutaya na posmech celému svetu vystaviť. To ma, hľa, najväčšmi trápi — kebysme to dáko prekaziť mohli!“

„Sverte na mňa!“ zvolal Lazický zpoza nich. „Nestrhujte sa, páni moji, ja vás vypočúval a reči vaše i mňa sa dotkly. Ľúto mi je, že som s vami nebol v spojení. Ale takto tá služba panská všetku dôveru znivočí u našich.“

Lehocký poznal horára hneď. O krátky čas boly poriadky porobené. Asi o polnoci rozišli sa traja priatelia, každý v inšiu stranu. Lehocký šiel do Lehoty ku svojim, Lazický k nočným kamarátom, ktorým hneď oznámil, že z poľovačky nebude nič, lebo že počul, že v Orave už dosť zveriny majú.

A Blažko? Nemajúc rodiny, nemal sa ani od koho odobrať, ani ku komu pritúliť. Zdržovania jeho v Liptove nebolo bezpečné. Oči veľké, oči sivé ešte raz napnul, rozrážajúc nočné temná s nimi, — poobzeral sa dokola po vŕbach, prežehnal utešené dolinky krížom, dal požehnania ľudu známemu i vybral sa na cestu ďalekú. Nik nevedel, kde sa podel, nik sa nedozvedel o ňom.

VI.

Na Oravskom zámku hlučno, živo. Mladý gróf sám chodiac pomedzi čeľaď, robí poriadky. Stráž je rozostavená hore dolu. Človek by sa nazdal, že Orave nešťastia hrozí. Nič nezaháľa, ale každô behá, pýta, rozkazuje, kričí ako v zúfalstve. Ale čože chcú tí sluhovia so zverinou? Načo sú tie divé bravy, načo jelene, srny? Čo to tak milo zaváňa z grófskych kuchýň?

Oj nie, nehrozí Orave nešťastia — ona čaká hostí z veľkých rodín, i zato je teraz hlučno, živo. Veľmoži poľskí idú do Ostrihoma ku kráľovskej rodine, aby posadili Ľudevíta, syna Robertovho, na trón ich veľaslávny. Vedia oni dobre, že je Donč miláček kráľov, vedia oni dobre, že je syn jeho teraz v Orave, i nemožno im ho obísť v ceste. Tomáš dostal rozkaz od otca z ďaleka, aby hostí ako sa sluší uctil, i usiluje sa syn poslušný, aby otcovi prísnemu vyhovel. Všetky možné prostriedky hľadá, aby pyšní Poliaci uhorského magnáša v ničom obviňovať nemali príčiny. Povolal i pánov okolitých, povolal ich úctive s paniami, aby prišli i s dcérkami svojimi.

Poslovia už prišli z horného vidieka, istiac, že veľmožní dneska večer prídu. Všetko bolo zvedavô, všetko si žiadalo, aby skorej to slniečko zašlo. Ale to im k vôli neveľmi robilo, ligotajúc sa nad Kýčerou, usilovalo sa koľko-toľko dníček zimný ohriať.

Pod zámkom neďaleko vody stála horáreň. Bocko nebol doma, tiež sa krútil s druhými sluhami na zámku, a len keď sa dozvedel, že Lazický k nemu z Liptova prišiel, ponáhľal sa dolu dobrého priateľa privítať. Voviedol ho dnuká do svetlice, porozprával, čo sa v zámku robí a keď mu povedal, že gróf chce, aby tiež večer k pomoci im prišiel, nehal ho samého v chyži, aby si odpočinul z cesty.

Lazický odložil palicu, kušu, nôž, napravil huňku na sebe a vyvalil sa za pec, aby si podriemkal. Príčinu už jeho cesty známe.

Asi o pol hodiny prišla Bocková, dovedúc so sebou Žofku z Turíka. Pani horárka bývala pestúnka u Turánskych, len lanských fašiangov vydala sa do Oravy. Obe si sadly pod pec, ale hosťa nespozorovaly, ktorý na druhej strane na nízkej lavičke ležal. Troška driemajúc a nedržiac za radno teraz k pani Bockovej sa prihovárať, zostal len zas utúlený ležať.

„Jaj, Marčuľka, či som rada, že sme sa od toho hluku odtiahly,“ preriekla Žofka. „Keby len matka moja nezvedela!“

„Nebojte sa, jej zamestnania nedovolí jej ani na krok odstúpiť, a keď myslí, že ste vy v horných chyžiach s druhými pannami, ani sa starať nebude.“

„Ach, načo sme my len sem prišly! Keď sme nevedely radšej doma zostať!“

„Tak? Nuž čože sa vám stalo, mladá panna? Veď vy veselosti rada mávate, ako sa znám ešte rozpamätať, a tu veru tiež nebude smutno.“

„Pre mňa niet potechy, moja drahá Mariška! Čas i žiadosti mení. Áno, predtým som nevedela, čo je žiaľ, ale teraz sa už všetko premenilo.“

„Ach, nie azda. Veď je pán Bogomír tiež nie ostatný, a ako počujem, že dobre stojíte spolu!“

„Never, to sú len matkine vrtochy, ale z toho nebude nič; ufám sa, že ma len nasilu nedajú pod moc úhlavnému nepriateľovi môjho bývalého oddanca. Počulas’, čo chcú robiť dneska večer s Jutayom?“

„Veď tak vraj, že sa mu šibenice na čelo vypáliť stroja a na posmech k dverám ho prikovať. No, toho bych sa tiež nebola nazdala len takto rok. Tak sa mi videlo, že sa vy dvaja nikdy nemôžete minúť.“

„Seba samu obviňujem,“ vzdychla si Žofka s panenským studom. „Ako sa gróf ta na tú vojnu vyberal, svolal k sebe prednejších Liptákov. Daktorí sa pripojili k nemu, ako i môj otec spolu s bratom — len Jutay nechcel. Ba vyrozumeli sme, že sa grófovi do očí akosi mrzko postavil, a ten, znáš, nerád si dá rozkazovať. Tak ztratil lásku grófovu; môj otec si ho tiež zošklivil. Matka mala naloženô, aby lásku našu udúšala, i tešila sa nad prospechom, keď som mu i ja nevdojak odvykať počala. Teraz ja len viem, čo mi on bol, teraz len cítim ztratu veľkú, nenahraditeľnú! Neborák, taká šľachetná duša, a kde ho zúfania zaviedlo! Ja tak blízko neho, a povedať nemôžem, že ho ešte vždy v srdci nosím — tak blízko neho, a nie som mu vstave pomôcť!“

„Odpusťte, ale mi je veľmi čudno; myslím, že on vášho dobrého srdca nezasluhuje. Veď hovoria, že chcel mladého grófa zabiť, že je hadnaď akejsi zbojníckej bandy a že chcel zámok vyrabovať?“

„Zámok vyrabovať? Never, duša moja — oklamali ťa! Ja viem, čo chcel a prečo chcel. Keď bol ostatný raz v Turíku, nadhodil sa ta na nešťastia mladý Donč. Žiaden ho nepoznal. Ja v svojej šialenosti mala som sa k nemu milo a Jutayovi to nebolo po vôli, i odišiel od nás, nereknúc žiadnemu ani slova, ešte v ten večer. No matke bolo dosť! Čo viac, písal jej o dakoľko dní akýsi lístok, nad ktorým sa tak rozhorčila, že som mu ani len odkázať nič nesmela. Myslela som, kde bych ho videla, kde bych sa s ním sišla — ale ako by mi sám chcel vyhybovať, nebola som viacej s ním.“

„Hm, hm,“ krútila horárka hlavou, „keď som ja to prvej nevedela — mohla som ho so svojím mužom desať razy vyslobodiť. Ale ktože by sa bol pozdal, keď tu také reči o ňom roztrúšali — a veru“ —

„Mohla si ho oslobodiť?“ skočila jej Žofka do reči. „Oj, čožes’ to neurobila aspoň pre pamiatku môjho priateľstva! Ale áno, áno, nazdávala si sa, že ho ja už ako zbojníka nemôžem rada vidieť!“

„No a keď bolo počuť, že pán Bogomír“ —

„Mlč o ňom, Marka, ten je u mňa zošklivený. Hľadaj pomoc, hľadaj prostriedky Jutaya oslobodiť, aspoň od tej hanby oslobodiť, i odmením sa ti za to hojne!“

„Kebych len so svojím mužom mohla byť, ten mu bol vždy oddaný, ale ženským je teraz nedovolenô medzi mužských sa miešať. Aspoň kebych mala koho poslať, aby lebo k vám, lebo ku mne prišiel.“ V tom počula šuchot za pecou. Zprvu sa nazdala, že to kopovec; ale keď videla nohy chlapské, zľakla sa. Vstala hore i poznala Lazického. Tento reči všetky vypočúval, a nenazdal sa, že sa mu taká príležitosť podá, dačo o Jutayovi počuť. Robil sa, ako by spal, a keď ho horárka zobúdzala, vystieral údy, ako keď sa človek zo spania prebudí. Žofke počalo srdce hlasite klopať; bála sa, že vari dakto cudzí jej tajomstvá vypočúval.

Lazický, vidiac pomätenosť Žofkinu, vedel ju uchlácholiť; a keď povedal, prečo on sám sem prišiel, ona sa začervenala a jej pekné očičky sypaly iskry od radosti. Naradili sa až sila. Keď sa mračiť počalo, Marka chyžu zamkla a ponáhľali sa všetci traja na vysoký zámok.

Lazický išiel k Bockovi, Žofka v nádeji i v strachu k matke, a Marka tiež vedela, čo má robiť. Hostia už boli došli. Tomáš vo vytržení a hluku zabudnul na Jutaya, ktorý so šiestima Talianmi čakal, čo sa bude s ním robiť, pod schodami. Taliani ho drážili, pichali, a on stál ako socha nemo. Bocko práve vyšiel z hlavnej dvorany; od Lazického poučený hľadal spôsob úkol ťažký vyviesť. Síde k stráži Jutayovej a káže jej, aby väzňa do pitvora voviedli, že je taký rozkaz pána grófa, oni aby zostali vonka.

Jutay vníde do chyže. Tam visia zlatom šnurované mentiečky, tam sa kalapky červenajú, okolo nich krátke hodvábne kepienky. Boly to šaty prišlých Poliakov, ktorí teraz pri víne a dobre pripravených jedlách pripíjali Robertovcom i pánom Uhrom.

Jutay stál s očima do zeme upretýma neďaleko dverí i nespozoroval mladú Bockovú pri neveľkom okne. Ale táto počula, že je ticho, pošepla Jutayovi, aby bližšie pristúpil, že sa jeho slobody hodina blíži. Jutay pozdvihnul hlavu, pozrel na ženskú, smraštil čelo a zase zraky len do zeme hodil.

„Pane,“ riekla zase Marka, „nemáme času dlhé shovôrky viesť. Znáte, že Žofka Turánska všetko vynaložila, abyste nebol posmechu sveta vyložený. Pošťastilo sa nám vec tak ďaleko priviesť, že ak len sám nebudete proti tomu, ľahko sa zo zámku dostanete. Lazický z Liptova už čaká pred dvermi, aby vás von vyprevadil.“

„Žofka pracuje na mojej slobode?“ dovedal sa strápený Jutay.

„Tak je,“ odsekla chytro Marka, „ona vás vždy ešte ako prvej miluje.“

„No tak som ti darmo ubližoval, anjel môj. Teraz vďačne zomriem.“

„Nemáte zomrieť, pane, len sa držte po mojej vôli!“

Neminulo okamženia a Jutay už bol v poľských šatoch. Keď mal troška obrvy začiernené, fúzy vykrútené, nebol by nik povedal, že to utrápený väzeň.

Lazický stál prihotovený. S poklonkami vyprevadil ho až dolu zo zámku. Nik sa neopovážil opytovať, kto je — vidiac muža v drahých šatoch, každý si myslel, že to jeden z Poliakov.

Dokým Jutay na otvorené pole vyšiel, Marka oblok otvorila, povraz veľký priviazala z dnuká i odstránila všetko podozrenia od osloboditeľov Jutayových.

Len neskoro po večeri zvedeli sa, že väzeň zutekal. Hneď rozposlali poslov na všetky strany, ale darmo lebo Jutay už bol v hustých horách.

VII.

Pod samou pätou starého zámku liptovského, medzi popolavými bukami, stála drevená krčma, len kde tu hlinou opackaná, slamou pokrytá; pri nej stodolka, košiar, všetko opletenô spolu tŕňovým plotom. V chyžke okrúhlej povala vyrezávaná, kone, ovce, hlavy ľudské, strašidlá, potvory, všetko podľa módy starej. Po krajoch úzke, podlhovasté stolky a lavičky boly pospúšťané z drevených kľučiek na stenách. V kúte neďaleko dverí ohrádka a v nej hrubá krčmárka.

Dnes bolo tuná veselo. Pán Donč, navrátiac sa z cudziny, pripravil svojim hody. Mládenci, starci, vojaci, úradníci panskí, všetkého bolo plno. Dievčatá zo Sielnice a z Parížoviec vrtily sa so šuhajci ako vretienka po podlahe. Gajdoš preberal na gajdičkách až milá vec. V jednom kúte sa matka so synom vítala, v druhom otec svojmu miláčkovi ruku stískal, inde zas sestra k bratovi sa tiskla, aby zvedela, ako sa mu v ďalekých krajinách vodilo i aby sa na dakoho druhého dopytovať mohla.

V bočnej chyžke pri sladkom medovci sedeli v kútiku štyria mužskí a jedna ženská. Bol to Chrienka z Paludze so svojou ženičkou, ktorí tiež prišli v ústrety svojim trom synčekom. Otec, podoprúc bradu dlaňmi, ostro pozeral Jankovi, najstaršiemu synovi, do očí, a tento, usilujúc sa otcovi vyhovieť, pospomínal všetko do najmenšej veci. Matka ustavične kabáčky z ručníka vykrúcajúc, ponúkala nimi svoje deti.

„Ale, starká, choďže toľko už, choď, so svojimi kabáčmi; ak sa ti nechce počúvať, nehaj nás samých a prejdi do druhej chyže.“

„Ja veď sa vari doma dosť narozprávate, i ja sa môžem s tými kačičkami troška polaskovať — nošak, Ondrejko?“ obrátiac sa k najmladšiemu, milo matka odpovedala.

„Ach,“ namrzel sa starý Chrienka, „tak je to, s tými babami dakde chodiť, všade ti len protiveň robí… No, len rozprávaj, Janko! akože bolo ďalej, keď ste ten Serínsky zámok dobyli?“

„Nuž“, pustil sa syn zas do vypravovania, „keď sme ho do moci dostali, vrútili sme sa dnu. Každý sme sa tiskli, abysme dačo dochytiť mohli, i nabrali sme si, čo sa komu páčilo. Táto šabľa a tieto strieborné gomby sú odtiaľ.“

„Jaj, Janíčko, ukradené veci, s tými požehnaný nebudeš!“

„Ale mlč toľko,“ ohriakol ju zase starý, — „nemiešaj sa, čomu nerozumieš, ty neznáš práva vojenské! — No len ďalej!“

„Na druhý deň nás gróf svolal dovedna. ‚Chlapci, vraj, pôjdeme k nám.‘ My sme sa veru už radovali, ale prišiel rozkaz kráľovský, a my hajde ďalej za Valachy. Dosť náš pán gróf kráľa odhováral, abysme ta nechodili, že to kraj neznámy. Čo viac ešte v ten deň prišli poslovia od Besseraba, kráľa valaského, i chceli sa s nami pokonať podobrotky, podvoľovali sa platiť veľkú daň a doniesli sebou na hotove sedemdesiat centov striebra. Ale koho nešťastia pasie, ten sa ho nestrasie. Tak bolo i s nami. My sme museli jachať. Túlame sa po vrchoch, po horách, po dolinách, nikde nič. Raz, bolo to akosi práve na Martina, odpočívali sme si v jednej úzkej dolinke. Tu sa strhne krik nad nami — a ako z oblakov sypaly sa strely na nás. My v zúfalstve, smädom, hladom umorení, nevedeli sme, čo máme začať. Slovom, boli sme vo veľkej súre. Janko strýkov a Samko zo zadnej izby tam zostali. Keď sme sa tam dajako prebili, hlad nás zase moril, ej, mamka, vtedy, vtedy tie kabáčiky! No, tej bitky nikdy nezabudnem. Keby nie náš gróf, jeho syn Lacko a Turánsky, bol by veru i sám kráľ odspieval. Ale tí sa ešte držali po chlapsky! Ej, otec, ale len ten Turánsky — to vám je chlapina! Tomu, môžeme povedať, ani oheň v bitke nelapí.“

„Hm, hm, ale starý, či mladý?“

„Mladý, Petrík. Ten sa bil, to si ani pomyslieť nemôžete. Počuť, že sa mu gróf aj ide za to odmeniť, veď mu vraj chce dať Komňatnú, s horami od Ružomberku až pod samý Žaškov. No, ale ten veru aj zaslúžil. — Nuž a vy čože ste to mali tu s tými Talianmi? Veď vraj chceli i mladého grófa Tomáša zabiť.“

„Veď tak vraj; nuž ktože ho vie, čo je vo veci. Rychtára osadského, toho Javora, veď si ho znal, zmárnili v Orave. Kramára z Malého Týňu dal Cancello kolesmi lámať, a tá pekná Ľuboslavka tiež je zavretá.“

„A pán Jutay že im bol hlavou. Ej, toho je škoda, to býval hodný pán. No s tým tiež nebude dobre. A ten?“

„Ten utiekol zo zámku oravského. Ľudia hovoria, že mu sama Žofka Turánska bola na pomoci. Nuž ktože ich vie, ako je to.“

„A pán Lehocký, pravda je, že bol tiež zapletený? Nechcel vraj dnes k nám prísť sem na zámok, že sa urobil chorým. Aj akýsi mních z Mikuláša!“

„Mních možno,“ prisvedčil starý Chrienka, „lebo ho vraj nevídať od tých čias; ale o Lehockom bych to neveril.“

V tom sa strhnul krik na nádvorí. Ľud vybiehal von od tanca. Sluhovia zo zámku začali radostne volať: „Tu je, tu je, dostali ho!“ „Koho?“ — — Jutaya, neboráka, lapili v Ochtinej a teraz celkom skrvaveného vedú pred prísnu stolicu Dončovu.

Tanec prestal. Chrienka vyšiel tiež so svojimi vonka, a keď dobrý starček prah prekračoval, oko sa mu zamútilo i zaplakal za úbohým pánom Revúc. Vedel on dobre o všetkom, veď bol tiež pri shode na poľane revúckej, ale musel tajiť do duše, tajiť a to pred svojimi deťmi.

Slnko sa nížilo k západu, keď Jutaya na zámok doviedli. Ako ho Donč zazrel, prikročil k nemu s posmešným prihovorením: „Aha, ptáček, dostali ťa! No, veď ti my kriedla obstriháme. Zato si ty nechcel s nami na Valachov. Kde sa ti kamaráti? Hovor!“

Ale Jutay neodpovedal ani slova. Hľadali muky, ale ich on pretrpel, nič z neho vynútiť nemohli.“ Pozrel k nebu spokojným okom, obrátil sa k strane, kde Revúce ležia. Neviem, či sa modlil, či svojim požehnania dával, ale čosi šeptal. Cítil, že sa viac nevyslobodí, cítil, že sa chýli ostatnia jeho hodinka.

Boli tam prítomní mnohí Liptáci, boli Jutayovi priatelia, možno, žeby boli prosili o život jeho, ale sa báli rozpajedeného grófa. Petríkovi Turánskemu bolo úzko okolo srdca; odvrátiac sa od ľudí, vnišiel do ktorejsi chyže a ľutoval mladosti svojej dobrého priateľa.

Po chvíli priviazali Jutaya k stĺpu. Dvanásť najlepších strelcov zastalo si do radu; natiahli kuše, strely pustili — a z Jutayovej hlavy nezostaly len strapce.

Dosť sa Donč namáhal, aby Jutayových spoločníkov vyzvedel; vedel on dobre, že to Jutay všetko s Javorom robiť nemohli. Ale darmo sa namáhal: verní Liptáci nikdy sa nevyzradili.

A Žofka? O dakoľko dní našli ju v horách medzi smrečinou mrtvú.

Trebas Jutaya Donč skántril, trebas bratovi jeho pobral všetko imania, ale predsa zdarní potomci Jutayovi zostali. Onedlho dostala tá istá rodina zas nazpak Revúce, a neskoršie, asi o sto rokov, zamenil im kráľ uhorský ich statky v Orave s Horním Kubínom. Z týchto Jutayovcov pochádzajú slávne rodiny Kubíňovská i Meškovská.