Slovanstvo a svet budúcnosti
| Údaje o texte | |
|---|---|
| Titulok | Slovanstvo a svet budúcnosti |
| Licencia |  PD old 70
|
(úryvky textu)
Po každom lete nastane v prírode jeseň a napokon zima, a táto postupnosť sa objavuje aj vo svetových dejinách. Národy ukonané horúčavou a prácou opúšťajú postupne javisko dejín a nasleduje dejinný nečas, duchovná zima, ktorou sa končí jeden život... Vývoj ľudstva napriek tomu pokračuje, večné pravdy sa nerúcajú, naopak: tak ako sa s príchodom jari príroda po zime prebúdza do bohatého života a začína s obnovenými silami, podobne je tomu aj v živote ľudstva.
Francúzska republika je sama o sebe paradoxom a ako taká nemá životnú schopnosť a budúcnosť. O štátnych záležitostiach tam teraz rozhodujú milióny ľudí. Milióny ľudí, z ktorých väčšina je surová, neoboznámená s podstatou a s potrebami štátu a nemajetná, neschopná podriadiť primeraným spôsobom svoj osobný záujem záujmom všeobecným. Ďalšia takzvaná osvietená skupina sa skladá väčšinou z ľudí, ktorí sú rozdelení do rôznych táborov podľa svojich politických názorov, majú vyhranené politické predstavy a usilujú sa ich presadiť za každú cenu. Čo z tohto všetkého nevyhnutne vyplýva? Čo iné, ako čím ďalej tým väčšmi brutálne vynucovanie si podriadenia štátu vláde surovej, nevzdelanej, egoizmom posadnutej masy. Popri tom však bude v rozštiepených názoroch a stranách chýbať jednota, ktorá je potrebná na uskutočňovanie všeobecne platných a ďalej pôsobiacich štátnych rozhodnutí. Z tohto dôvodu považovala vláda republiky za potrebné značne obmedziť volebné právo, podobným spôsobom obmedzila právo združovať sa a slobodu tlače a takto sa pokúsila aspoň zdanlivo, násilím a zadnými dvierkami dosiahnuť jednotu, ktorá je nevyhnutná, keď ide o rozhodnutia štátu. Môže však byť skutočným republikánskym štátom republika bez práva združovať sa, bez slobodnej tlače a bez jednoty chýbajúcej pri štátnych rozhodnutiach, ktoré musia mať svoju pôsobnosť? Ani náhodou! Grécke republiky boli obmedzené na malé územia, takmer len na jednotlivé mestá, tam však bolo možné dospieť k temer rovnakému názoru v každodennom styku občanov, okrem toho nezáviseli štátne rozhodnutia od toľkých povolaných a kde sa v najdôležitejších prípadoch objavili rozdiely v názoroch, viazali sa vždy na výroky veštby a podľa nich sa aj rozhodovalo. Aj v slobodných gréckych štátoch neskôr dochádzalo priamo k vytváraniu protichodných názorov a strán, to však aj znamenalo koniec týchto štátov. Vo Francúzsku vládne okrem toho hlboká mravná skaza a jej dôsledkom potom musela byť aj skazenosť v názoroch; nemôže to byť inak, veď predsa neustále počúvame, ako sa Francúzi trpko sťažujú na korupčnosť a predajnosť členov republikánskeho parlamentu. Túto podplatiteľnosť nemožno pripísať na vrub len jednotlivcovi, práve naopak, sme presvedčení, že keby novozvolení členovia nahradili tých predchádzajúcich, boli by v tomto hlbokom úpadku mravov, ktorý sa zmocnil ich života, rovnako prístupní korupcii ako ich predchodcovia. Je však takýto národ schopný sám si vládnuť? Nemala by sa nevyhnutne samovláda nahradiť skôr mocou, ktorá by všetko udržala spolu, tak ako kedysi v dekadentnom Ríme? Tomuto pokusu a úspešnému dosiahnutiu cieľa by vo Francúzsku napomohli práve uvoľnené mravy, či priamo nemravnosť. Vidíme predsa aj terajšieho prezidenta, ktorého neustále zamestnávajú tieto perspektívy a plány, hoci z veľmi opodstatnených dôvodov pochybujeme o jeho poslaní. Rímska republika sa držala vďaka prísnosti a čistote mravov, vďaka najprísnejšiemu podriadeniu sa rozhodnutiam v mene otčiny, ktoré stanovil poradný zbor. No keď aj tu upadla čistota mravov a dôsledná disciplína a na ich mieste sa objavili zlé spôsoby, túžba po pohodlnom živote, a keď ešte Rím vyhlásil, že sa toto všetko dá kúpiť za zlato, tiež museli čoskoro pochovať republiku. Ďalej treba pripomenúť aj to, že milióny ľudí, ktorí sa majú dnes vo Francúzsku podieľať na politickom živote, opúšťajú svoje životné povolanie vďaka mnohým zhromaždeniam, ktoré sa tu uskutočňujú alebo pri voľbe zastupiteľov, alebo pri prejavoch k národu a vďaka iným politickým agitáciám sa dostávajú do víru, kde im potom ich nedostatočné vzdelanie nedovoľuje zodpovedne posudzovať veci a rozhodovať o nich. Títo amatérski politici zanedbávajú svoje skutočné povolania, ubližujú sami sebe a aj celej občianskej spoločnosti, vo svojom novom okruhu robia len samú neplechu a páchajú škody. V Grécku a v Ríme boli politicky činní občania zbavení iného povolania a tak boli nútení podrobne sa oboznámiť s potrebami štátu veď napokon u nich vidíme vysoké vzdelanie a obdivuhodný takt. Domáce práce a ostatné činnosti, ktoré považovali za nehodné svojej osoby, zverovali svojim otrokom. V Severoamerických štátoch sú taktiež otroci. Objavilo sa vari od založenia modernej Francúzskej republiky niečo nové, veliké, pre celok osožné pri účasti toľkých miliónov na vláde? Nezaoberajú sa dobre platení páni reprezentanti celé roky týmito otázkami, ktorých úspešné riešenie by sa nepreťahovalo z týždňa na týždeň, keby boli prizvaní len niekoľkí? A aby sme nezabudli pripomenúť, koľko skutočných politických rečníkov by sa zaskvelo medzi tými mnohými stovkami reprezentantov? Naopak, rečnícke umenie je dnes skôr umením zahmlievania. V predošlých komorách sme videli, ako muži s nesmiernym rečníckym talentom podávali na tribúne skvelé výkony a kochali sme sa v ich veľkolepých prejavoch, teraz však sotva kto z masy rečníkov upúta v Národnom zhromaždení pozornosť. Okrem týchto protikladov je Francúzsko v zajatí ešte jedného kolosálneho protirečenia. V republike si nárokujú na uplatnenie rovnako jednotlivé obce, ako aj okruhy alebo akokoľvek sa už volajú, ako to vidíme aj na príklade Severoamerickej únie, ktorá je mimochodom lepšie usporiadaná; vo Francúzsku je však štátna správa natoľko sústredená do rúk vlády, že môže v tejto oblasti slúžiť za vzor. Správca štátu nevymenúva a neprepúšťa len ministrov, ale aj všetkých prefektov a podprefektov v departmentoch a okresoch, ba dokonca aj mairov v mestách, kde žije viac ako 5000 obyvateľov. V obciach, v ktorých žije menej obyvateľov, menuje zas mairov prefekt. Okrem toho treba pripomenúť, že všetkých týchto úradníkov môže správca štátu prepustiť v ktoromkoľvek okamihu, a to bez akéhokoľvek nároku na penziu, preto musia títo úradníci slúžiť svojmu najvyššiemu nadriadenému ako jeho nástroj a byť mu celkom oddaní inak sa vystavujú nebezpečenstvu, že prídu o svoje miesta. Uniforma a módny odev dokonale prispôsobený telu, ktoré francúzsky národ nosí, sú potom dokonalým výrazom tejto štátnej mašinérie. Sám francúzsky život je v každom ohľade sústredený v meste Paríži a toto mesto reprezentujúce celé Francúzsko je aj sídlom všemocnej vlády; nie je toto už samo o sebe monarchia? Ó, vy republikáni bez republiky! Republika bez republikánov, ako sa ktosi trefne vyjadril vo svojom diele o Paríži. Akokoľvek trpí Francúzska republika vnútornými rozpormi, aj vo svojej zahraničnej politike je v zajatí rozporov. Rímska republika, ktorá volala o pomoc a vystierala ruky k svojej alma mater, hoci sama mala rovnaké zdravé jadro, ako táto alma mater, potlačila v rozkvete svoju staršiu sestru, ba dokonca ju zahubila: nežičlivá sestra, ktorá chce žiť sama! Predchádzajúca Francúzska republika dala aspoň svojim výtvorom, Batavajskej, Cizalpínskej, Ligúrskej a ostatným republikám svoje vlastné meno a nenamietala, aby ho používali, táto však nechce svojim sestrám dožičiť ani len ľúbozvučné meno; ó, nežičlivá sestra! Francúzsku republiku, ktorá je zapletená do týchto očividných rozporov a nie je schopná vymaniť sa z nich, už nemožno udržať a čoskoro sa zmení na monarchiu, tá však vďaka kvaseniu, ktoré nemožno zastaviť, uvoľní zanedlho miesto republike! Bez toho, aby sme sa chceli zastávať terajšieho prezidenta nebol by asi celkom v poriadku, keby chcel vyťažiť čo najviac pre seba, súc si vedomý neudržateľnosti republiky. Cavaignac, ktorý chce zachovať republiku a potlačil komunistické povstanie, je možno úctyhodným človekom, vo svojich politických názoroch je však rovnako obmedzený, ako kedysi Lafa-yette. Najsmutnejšie na tom je to, že v tomto rozpadávajúcom sa národe a v národoch, ktoré ho budú nasledovať, niet nikde požehnania.
Aby mohlo zemianstvo svoj ľud lepšie zdierať a aby tak čím viac vyťažilo v svoj prospech z jeho úbohej kože, využilo v tomto svojom úpadku Židov, ktorým prenajímalo jeho majetky. Mukám a utrpeniu ľudu nebolo konca-kraja. Tento cudzí národ, nespojený nijakým putom s naším národom, národ, ktorý zo zásady zavrhoval kresťanstvo a preto nepoznal lásku k blížnemu, hrozným spôsobom šafáril medzi našimi kmeňmi. Bezohľadne vyciciaval v svoj prospech a v prospech zemianstva úbohý ľud a snažil sa ho mnohorakým spôsobom zviesť a morálne rozložiť, nemilosrdne a s podporou zemianstva ho pripravoval o majetok. Odtiaľ pramení hlboká antipatia našich kmeňov voči tomuto Bohom zabudnutému národu, a na druhej strane silný odpor voči zemianstvu, ktoré ľud považoval za príčinu takéhoto zlého zaobchádzania a cítil sa ním vydaný napospas cudzím, bezcharakterným kramárom. Zemianstvo sa dokonca dopustilo svojimi výčinmi na národe ťažkého zločinu, a tak nech sa nikto nečuduje, že tento hlboký odpor vyústil na niektorých miestach do hrozných katastrôf. Tým, že ruská vláda odňala svojmu zemianstvu všetky politické práva, preukázala tým nielen Rusku, ale aj celému slovanstvu veľkú službu, pretože takto zachránila ruský štát pred možným rozpadom a ochránila poddaných pred bezbrehou svojvôľou statkárov a v kritickom rozpoložení pred morálnou záhubou. V Rusku ešte stále jestvuje poddanstvo de iure aj de facto, je však zmiernené patriarchálnou jednotou a vďaka opatreniam vlády obmedzujúcim samovôľu Židov, predovšetkým prenájom majetkov.
O dokumente
upraviťDielo napísal po nemecky a vyšlo v roku 1867 v nemčine pod názvom Das Slawenthum und die Welt der Zukunft. V roku 1909 vyšlo v ruskom preklade pod názvom Славянство и міръ будущаго. Prvé slovenské vydanie pod názvom Slovanstvo a svet budúcnosti vyšlo v Bratislave v roku 1993.