Správa prezidenta Slovenskej republiky Michala Kováča o stave republiky z 9. marca 1994

Údaje o texte
Titulok	Správa prezidenta Slovenskej republiky Michala Kováča o stave republiky z 9. marca 1994
Autor	Michal Kováč
Zdroj	Stenografická správa o 27. schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky konanej 9., 10., 11., 16., 17., 18., 22., 23., 24. a 25. marca 1994. In Spoločná Česko-Slovenská Digitálna parlamentná knižnica [online]. Bratislava : Kancelária Národnej rady Slovenskej republiky, [s. d.] [cit. 2022-01-07]. Dostupné online.
Dátum vzniku	9. marec 1994 (deň prednesenia)
Licencia	PD SK

Originálny text

Vážený pán predseda,

vážená Národná rada Slovenskej republiky,

prvýkrát vo funkcii prezidenta predstupujem pred vás so správou o stave Slovenskej republiky. Správu predkladám písomne a bude vám rozdaná ihneď po mojom vystúpení. Dovoľte mi preto, aby som z tohto miesta poukázal na niektoré myšlienky o stave a rozvodových možnostiach našej krajiny.

Predovšetkým chcem zdôrazniť, že vznik nezávislého slovenského štátu nám poskytuje veľkú šancu – podčiarkujem – šancu rozvinúť všetok ľudský, hospodársky a kultúrny potenciál, s ktorým disponuje náš národ a všetko obyvateľstvo Slovenska v takej miere, aby sme sa stali rovnocenným členom veľkej rodiny nezávislých národov a štátov Európy a sveta.

Túto veľkú príležitosť nám ponúka aj v zásade veľmi priaznivá medzinárodná situácia, ktorá sa vytvorila zánikom sovietskeho bloku, a tým aj bipolárneho rozdelenia Európy. Vnútropolitický vývin u našich susedov a ich medzinárodné postavenie sú také, že nám umožňujú žiť v priateľských alebo prinajmenšom v korektných a pokojných susedských vzťahoch so všetkými okolitými štátmi. Už krátko po vyhlásení nezávislosti sne mohli s uspokojením konštatovať, že medzinárodne spoločenstvo prijalo s porozumením Slovenskú republiku ako samostatný suverénny štát, čo sa prejavilo v jej reťazovom uznaní de iure všetkými veľmocami, všetkými európskymi štátmi a desiatkami krajín z iných kontinentov, ako aj prijatím za člena OSN ešte v januári minulého roku. Naša štátnosť nie je ohrozená zvonku ani zvnútra. Riziká našej štátnej existencie nie sú väčšie než riziká ktorejkoľvek inej krajiny postkomunistickej Európy.

Bolo by však sebaklamom, keby sme tvrdili, že postavenie Slovenskej republiky na medzinárodnej scéne je už všestranne zabezpečené a že ho nemožno nijakým spôsobom oslabiť, či dokonca spochybniť. V správe hovorím o niektorých zahraničnopolitických príčinách, ktoré oslabujú medzinárodné postavenie nášho štátu a súčasne zdôrazňujem, že si s nimi neporadíme sťažovaním sa a sebaľútosťou doma, ale len dobre premyslenou, skutočne ofenzívnou zahraničnou a informačnou politikou. Aby sme mohli túto úlohu úspešne splniť, je nevyhnutné čerpať zo všetkých dostupných ľudských zdrojov, hľadať skúsených a talentovaných ľudí, ktorí chcú a vedia slúžiť svojmu štátu bez ohľadu na to, ku ktorým politickým názorom alebo subjektom sa hlásia.

Predovšetkým by sme však nemali zabúdať na negatívne zahraničnopolitické dôsledky našich činov a rozhodnutí, akými sú napríklad nie vždy presne sformulované a dostatočne zosúladené, ba niekedy dokonca aj protikladne vyznievajúce stanoviská a kroky slovenských politikov, ktoré v zahraničných masmédiách a v tlači dostávajú značnú a často zveličenú odozvu. A čo je oveľa vážnejšie, vzbudzujú pochybnosti o našej zahraničnopolitickej orientácii v rozhodujúcich politických centrách západného sveta. Najmarkantnejšie sa to prejavuje v pomerne častom obchádzaní Slovenska v prejavoch západoeurópskych politikov týkajúcich sa postupného integrovania postkomunistických krajín do európskych hospodárskych, politických a bezpečnostných štruktúr.

Domnievam sa, že sme zatiaľ neurobili všetko pre to, aby sme zahraničnú politiku, našu diplomaciu dobre skĺbili s potrebami ekonomického rozvoja a medzinárodného postavenia Slovenska. Istým signálom medzinárodného postavenia našej republiky je aj frekvencia oficiálnych bilaterálnych kontaktov na vysokej politickej úrovni, ktorá je najmä na úrovni vlády nižšia než v porovnateľných krajinách nášho regiónu.

Aj to svedčí o istom vyčkávaní zahraničia, najmä tradičných demokratických štátov.

O medzinárodnom postavení malých štátov vo zvýšenej miere platí, že ho ovplyvňuje vnútorná politika a vôbec celkový vnútorný vývin krajiny. Od jesene roku 1989 žijeme vo veľkej sociálnej, hospodárskej a politickej transformácii. Súčasne si už druhý rok budujeme vlastný štát. Formujú a dotvárajú sa inštitúcie a inštitúty nevyhnutné pre fungovanie samostatného štátu, ktoré sme do januára 1993 nemala. V týchto rozhodujúcich sociálno-politických procesoch sme za uplynulý rok zaznamenali veľký pokrok, ale narážali sme aj na značné problémy, ktoré nás zdržovali v rýchlejšej ceste k vytýčeným cieľom, ba dokonca tieto ciele zahmlievali či spochybňovali. Vieme, že demokratická politika štátu i politických strán sa musí sústreďovať na občana má mu slúžiť vychádzajúc z potrieb a záujmov.

Nálady vo verejnosti, ktoré mám možnosť sledovať a ktoré potvrdzujú aj pravidelné prieskumy verejne] mienky, svedčia však o veľkej nespokojnosti širokej verejnosti so stavom vecí verejných v našej republike, s pôsobením politických subjektov i s fungovaním najvyšších štátnych orgánov. Musíme sa preto všetci spoločne a veľmi vážne zamýšľať nad tým, čo vo verejnosti vzbudzuje pocit takej hlbokej nedôvery v naše štátne inštitúcie a v aktérov na našej politickej scéne. Mám, samozrejme, na mysli objektívne zdroje takto sa formujúcej verejnej mienky, čiže naše konkrétne politické kroky a spôsoby, ktoré vyjadrujú istú úroveň politickej kultúry, ale aj naše politické koncepcie, ktoré podlá všetkého verejnosť neuspokojujú a vzbudzujú v nej pochybnosti o politickom i hospodárskom a sociálnom vývoji Slovenskej republiky.

Základná politická línia, ktorá sa v našej krajine odvíja už od pamätných novembrových dní roku 1989, je pritom bezpochyby správna. Je to cesta budovania pluralitnej demokratickej spoločnosti v rodine vyspelých, slobodných demokratických národov Európy a sveta. Druhá vec je, či ju našimi konkrétnymi politickými krokmi, štýlom našej politiky dôsledne napíname a podporujeme, alebo naopak, či ju skôr neoslabujeme, nekomplikujeme a či neraz celkom zbytočne nevzbudzujeme u našich občanov, ako aj zahraničných partnerov, pochybnosti o našich skutočných zámeroch, pripadne o našich schopnostiach dopracovať sa k jasnej, zrozumiteľnej a reálnej koncepcii vo všetkých dôležitých sférach nášho vnútropolitického života.

Chcel by som zdôrazniť, že tieto slová sú adresované všetkým parlamentným subjektom, či už sú vo vláde alebo v opozícii. Nie je úlohou mojej správy, zaoberať sa plnením vládneho programu a fungovaním jednotlivých rezortných ministerstiev. Z postu ústavného činiteľa, ktorý zastávam, chcel by som opäť poukázať na postavenie vlády v rámci jestvujúcich ústavných a politických väzieb a osobitne vo väzbe na Národnú radu Slovenskej republiky.

Postavenie vlády je v zmysle platnej ústavy a v duchu parlamentnej demokracie určované pomerom politických síl v parlamente. Ako vieme, od marca minulého roku je vláda v menšinovom postavení, ktoré sa v dôsledku známeho vývinu vnútri oboch koaličných partnerov zásadne nezmenilo ani po vytvorení koaličnej vlády. Za takých okolností je vláda nútená hľadať. podporu ad hoc u opozičných poslancov, čiže musí neustále zápasiť o svoje prežitie. To, pochopiteľne, zneisťuje pozíciu vlády a bráni jej plne sa zamerať na riešenie vecných problémov. Predovšetkým však menšinové postavenie neumožňuje vláde sústrediť sa na dlhodobú koncepčnú prácu, ktorá je dnes mimoriadne dôležitá.

Už niekoľkokrát som vyjadril názor, že v dnešnej dobe, keď sa ešte stále nachádzame v štádiu budovania našej štátnosti a súčasne vo veľkom transformačnom procese, mala by

krajinu spravovať vláda širšej alebo širokej koalície. Mám na mysli koalíciu založenú na korektnej dohode o najdôležitejších cieľoch, ktoré treba dosiahnuť, aby sne mali konsolidovaný štát i verejný život a mohli systematicky a dôsledne pracovať na rozvoji a vzostupe našej krajiny. Nevylučujem však ani inú možnosť riedenia súčasnej krízovej situácie, predovšetkým cestou predčasných parlamentných volieb. Takýto krok je v demokratickou režime úplne legitímny, je to osvedčená cesta k nachádzaniu novej parlamentnej väčšiny, ktorá sa môže úspešne uplatniť aj u nás. K predčasným parlamentným voľbám môžeme dospieť buď rozhodnutím poslancov parlamentu alebo cestou referenda o predčasných voľbách. Osobne som presvedčený, že je ešte vždy možnosť rozhodnúť o tejto veci na pôde parlamentu na základe rozumného kompromisu. Nemali by sme zabúdať na to, že ani referendum neumožní voľby skôr ako v niektorom jesennom termíne.

Ak odkazujem v súvislosti so stabilizáciou vnútropolitickej situácie na veľmi dôležitú úlohu nášho zákonodarného orgánu, robím tak s vedomím, že Národná rada Slovenskej republiky prispela napriek všetkým zložitým situáciám v našom politickom živote rozhodujúcou mierou k budovaniu legislatívnych základov nášho štátu, a teda k upevňovaniu nasej štátnosti.

Za štyri roky od novembra 1989, a najmä za prvý rok existencie nezávislej republiky, sa v podstate položili legislatívna základy pre existenciu a fungovanie samostatného demokratického a právneho štátu.

Za jednu z najdôležitejších priorít legislatívy v súčasnosti považujem zabezpečenie kompatibility nášho právneho poriadku s právom Európskej únie. Pri každom prerokúvanom návrhu zákona musíme skúmať, či sa približujeme k právu Európskej únie a či nejdeme mimo, alebo dokonca proti prúdu európskych demokratických právnych poriadkov.

Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci,

prakticky od začiatku veľkých politických premien v našej krajine je veľmi živá aj problematika národnostných menšín a osobitne maďarskej národnostnej menšiny. Ústava slovenskej republiky zaručuje príslušníkom národnostných menšín ako plnoprávnym občanom nášho štátu všetky práva a slobody, a navyše práva, ktoré súvisia s ich príslušnosťou K menšinovému spoločenstvu. Nedostatočný kontakt národnostných menšín s ústrednými štátnymi orgánmi, ktorý pociťujeme, som sa pokúsil nahradiť okrúhlym stolom národnostných menšín, ktorý v minulom roku trikrát zorganizovala moja kancelária. Stretnutia mali svoj význam, pretože na nich jasne zazneli požiadavky a očakávania predstaviteľov jednotlivých národnosti a súčasne sa začali črtať aj konkrétne možnosti riešenia väčšiny problémov. Možno teda dúfať, že sa národnostná problematika postupne dostane tam, kam patrí, na pôdu exekutívy a legislatívy, a to okrem iného aj v podobe dôkladného zváženia, či je potrebný osobitný národnostný zákon, alebo stačí len usporiadať a doplniť tie zákony, ktoré sa dotýkajú života národnostných menšín.

Verím, že urýchlene splníme aj záväzky, ktoré sme dali pri prijímaní nášho štátu do Rady Európy. Som presvedčený, za také otázky, ako je písanie mien a priezvisk, alebo označovanie obcí aj v jazyku národností, ktoré v nich žijú, by sa mali uzavrieť v čo najkratšom čase. Súčasne si myslím, že je vždy potrebné zachovať si zmysel pre mieru a politickú únosnosť. V opačnom prípade tlak nevyhnutne vyvoláva protitlak, stupňujú sa konfrontačné nálady a slabne vôľa k porozvumeniu a kompromisom. Takýto zmysel pre mieru a politickú únosnosť mi chýba napríklad aj v návrhoch na územnosprávne členenie južného Slovenska, ako ich formulujú závery komárňanského stretnutia primátorov, starostov a poslancov z okresov južného Slovenska.

Som presvedčený, že postavenie príslušníkov všetkých národností na Slovensku možno zabezpečiť a ďalej rozvíjať na základe všestranne a dôsledne uplatňovaných individuálnych ľudských a občianskych práv. Cestu k tomu vidím napríklad v posilňovaní a budovaní širokej a efektívnej komunálnej samosprávy a v zriadení osobitného ústredného orgánu s celoštátnou pôsobnosťou, ktorý-by sa zaoberal potrebami všetkých národností a etnických skupín žijúcich v našej republike.

V tejto súvislosti nemožno obísť postavenie Slovákov, ktorí na etnicky zmiešanom území, predovšetkým na južnom Slovensku, žijú v početnej menšine. Dostal som celý rad upozornení, že títo naši spoluobčania sa cítia v etnicky odlišnom prostredí izolovaní a opustení, že nepociťujú dostatočnú starostlivosť svojho vlastného štátu a vo vlastnej krajine sa necítia doma. Takýto stav považujem za neúnosný. A treba jasne povedať, že zodpovednosti zaň nesú len a len štátne orgány našej republiky, nikto iný. Slovenský štát musí zaručiť na svojom území každému občanovi, a teda aj Slovákovi nachádzajúcemu sa v početne menšinovom postavení kdekoľvek na Slovensku, všetky ľudské a občianske práva, musí mu zaručiť, že ktorékoľvek miesto tejto republiky bude považovať za svoju vlasť.

Celkom osobitný charakter má problematika rómskej národnosti, resp. rómskej etnickej skupiny. Je známe, že v prípade Rómov dominujú nad etno-kultúrnou problematikou veľmi vážné sociálne problémy. Za posledné desaťročia vyskúšala vládna moc na Rómoch najrôznejšie sociálne experimenty s výsledkami, ktoré neuspokojili nikoho. V súčasnosti sú Rómovia často prvými obeťami rastu nezamestnanosti a ich sociálna situácia sa začína dramaticky zauzlovať, čo sa prejavuje aj na ich zdravotnom stave. Už pri okrúhlom stole národností som poukázal na to, že rómskej problematike je nevyhnutné venovať, systematickú pozornosť a predovšetkým nájsť

finančné prostriedky na realizáciu už vypracovaných projektov, ktoré by pomohli riešiť chronické rómske problémy.

Vážené poslankyne,

vážení poslanci,

štát a celá spoločnosť nemôžu riadne fungovať bez konsolidovaného a rozvíjajúceho sa hospodárstva. Pri pohľade na hospodársky vývoj v minulom roku môžeme konštatovať, že sa nenaplnili pesimistické očakávania kolapsu slovenského hospodárstva. Za pozitívum považujem to, že vývoj makroekonomických veličín sa v minulom roku podarilo udržať v medziach, prekročenie ktorých by viedlo k zásadnej a dlhodobej destabilizácii makroekonomického prostredia.

Ak sa však pozrieme bližšie na priebeh procesov, ktoré stoja v pozadí vývoja makroekonomických veličín, musíme konštatovať viaceré negatívne tendencie. V prvom rade to, že iba pomaly napreduje štrukturálna adaptácia našej ekonomiky. Naopak, v priebehu transformačného procesu výraznejšie klesla výroba v odboroch s vyšším stupňom spracovania vstupnej suroviny. Tieto výrobné odbory nedokázali vyrovnať pokles domáceho dopytu a dopytu na bývalých východných trhoch rastom vývozu na náročnejšie teritóriá. Klesá objem aj miera investícii v ekonomike. Len pre ilustráciu - od roku 1990 sa objem investícií znížil po zohľadnení rastu cien o 20 %. Ďalej sa tým prehlbuje technické a technologické zaostávanie ekonomiky Slovenska v porovnaní so zahraničnou konkurenciou a znemožňuje sa výraznejší pozitívny štrukturálny pohyb.

Najvypuklejšie sa problémy našej ekonomiky prejavili vo vývoji salda zahraničného obchodu a vo vývoji štátneho rozpočtu. Práve deficit štátneho rozpočtu bol nesporne najnepriaznivejším hospodárskym indikátorom v roku 1993. Jeho výšku ovplyvnil celý rad faktorov, no hlavnú príčinu musíme vidieť v objektívne nižšej výkonnosti slovenskej ekonomiky.

Tá pri svojej dnešnej úrovni nedokáže zabezpečiť tvorbu takých zdrojov, ktoré by štátu umožnili financovať verejné služby minimálne na takej úrovni, na ktorú bol občan zvyknutý, financovať verejné investície a zároveň ponechať podnikateľskému sektoru dostatok prostriedkov na vlastný rozvoj. Náš zahraničný obchod skončil v minulom roku záporným saldom vo výške 26 miliárd Sk v obchodnej parite. To ukazuje, že exportná výkonnosť našej ekonomiky nie je doposiaľ taká, aby dokázala produkovať dostatok devíz na pokrytie dovozných potrieb Slovenska.

Ak by som mal teda zhodnotiť ekonomický vývoj v minulom roku, musím konštatovali, že obsahuje viacero rizík, ktoré signalizujú, že slovenská ekonomika ešte neprekročila bod obratu vo svojom vývoji. Kde hľadať východiská? Myslím, že sa zhodneme na ton, že nevyhnutnou podmienkou zlepšenia súčasnej hospodárskej situácie a našej budúcej prosperity je pokračovanie v transformácii hospodárstva. Pri hodnotení priebehu transformačného procesu v prvom roku samostatnej slovenskej štátnosti sa však ukazuje niekoľko úzkych miest.

Prvým je zaostávanie transformácie mikroekonomiky, podnikovej sféry, za transformáciou makroekonomického prostredia. Manažmenty mnohých podnikov dodnes preferujú krátkodobé záujmy pred dlhodobým rozvojom, osobné záujmy pred záujmami podnikov. No vidieť problém len v správaní sa podnikových manažmentov by bolo neprípustným zjednodušením. Klúčovým problémom z tohto pohľadu je ďalší postup privatizácie. Privatizačný proces má za ciel ozdravenie a zvýšenie výkonnosti podnikov, a preto sa treba vyvarovať, všetkého, čo tomuto cieľu prekáža, ako je napríklad prebyrokratizovanie, spolitizovanie, zbytočné predlžovanie, či dokonca korumpovanie privatizačného procesu. Nedoriešený naďalej ostáva aj problém financovania štandardnými metódami. Moje poznatky získané pri stretnutiach s podnikateľmi signalizujú, že je potrebné nielen deklarovať, ale aj reálne podporovať vznik

a stabilizáciu novovznikajúcich malých a stredných podnikov. V tejto súvislosti považujem za dôležité pripraviť kvalitný návrh príslušného zákona a urýchliť proces jeho schvaľovania.

Transformácia mikroekonomiky sama osebe nestačí a nie je ani možná, ak ju nesprevádza vytvorenie takého makroekonomického prostredia, ktoré by podporovalo hospodársky rast a inováciu. Z krátkodobého pohľadu by malo ísť o zastavenie zužovania vnútorného trhu, teda o stabilizáciu vnútorného dopytu a hľadanie možností pre výraznejšie presadenie sa nášho vývozu. Tu vidím priestor pre aktívnejšiu zahraničnoobchodnú diplomaciu Slovenska, ale aj pre uplatnenie široko chápanej proexportnej politiky štátu. Pokiaľ ide o stabilizáciu vnútorného dopytu, mali by sme sa snažiť nájsť východisko z bludného kruhu, keď rast rozpočtového deficitu automaticky znamená menovú reštrikciu vo vzťahu k podnikom, čo spätne prehlbuje rozpočtové problémy.

Situáciu komplikuje finančná kríza podnikov, ktorá dnes predstavuje jeden z kardinálnych problémov peňažného obehu. V tejto oblasti očakávam užšiu spoluprácu ministerstva financií a Národnej banky Slovenska najmä pri koordinácii menovej a rozpočtovej politiky už v štádiu ich prípravy, ale a] pri analýze finančných tokov v ekonomike a problémov finančného trhu.

Z dlhodobého pohľadu však musíme rozbehnúť časovo náročnejšia procesy, ktoré budú zamerané na odstraňovanie hlavných nedostatkov slovenského hospodárstva: nevyhovujúcej hospodárskej štruktúry, nízkej produktivity práce, nedostatočnej konkurencieschopnosti. Musíme hladat spôsoby ako dosiahnuť mobilizáciu vnútorných kapitálových zdrojov. No naštartovanie dlhodobých procesov reštrukturalizácie, prechod na rozvojovú trajektóriu nebude možný - a v tom sme, predpokladám, zajedno - bez výraznejšieho prílevu zahraničného kapitálu v podobe investícií aj úverov. Ak sa má zahraničný

kapitál výraznejšie presadiť, musíme dosiahnuť, aby nás svet vnímal ako dôveryhodného partnera. Obávam sa, a moje rozhovory so zahraničnými predstaviteľmi to potvrdzujú, že nie sme v tomto smere dostatočne čitateľní. Potvrdzuje to aj nedávne hodnotenie našej finančnej spoľahlivosti, tzv. rating. Výsledné ohodnotenie poukazuje na to, že môžu vzniknúť okolnosti, pri ktorých by Slovensko nebolo dostatočne schopné plniť svoje finančné záväzky voči zahraničiu. Za vážné varovanie by sme mali považovať skutočnosť, že prílev zahraničných investícií na Slovensko sa v minulom roku oproti roku 1992 absolútne znížil.

Príčiny sú nesporne objektívne, spočívajú vo výkonnosti našej ekonomiky, ale aj subjektívne. Často síce deklarujeme naše odhodlanie pokračovať v budovaní trhovej ekonomiky, praktické kroky však svedčia o nekoncepčnosti, nedostatku predvídavosti, o riešení problémov ad hoc bez hľadania dlhodobejších systémových východísk. Doposiaľ však nemáme takú hospodársku a v širšom zmysle transformačnú stratégiu, ktorá by aspoň rámcovo obsiahla súvislosti, ktoré som naznačil, a sformulovala ciele a dlhodobé priority hospodárskej politiky štátu. Čiastkové koncepcie, ktoré už existujú, ostávajú preto nepreviazané a nezosúladené. Ani ucelená stratégia by však nestačila, ak nebude podporená mechanizmom, ktorý zabezpečí jej postupné naplnenie v reálnom vývoji ekonomiky. Zatiaľ sa zdá, že aj dobre mienené zámery stroskotávajú na nedostatku politickej vôle, nedostatočnej koordinovanosti, neraz však aj na nedostatku odbornej fundovanosti.

Ak sa teda vrátim k hodnoteniu minuloročného vývoja, môžem povedať, že Slovensko má predpoklady, má šancu udržať si postavenie medzi poprednými transformujúcimi sa ekonomikami postkomunistických krajín. Využitia tejto šance však závisí od nás, závisí od nasej predvídavosti, od našej cieľavedomosti, ale aj od nasej profesionality a odbornosti.

Hospodárska recesia a nedostatok finančných zdrojov sa premietajú aj do zložitej sociálnej situácie nášho obyvateľstva, predovšetkým našich dôchodcov, mladých rodín a rodín nezamestnaných. Je potrebné veľmi dôkladne sa zaoberať, životnou situáciou týchto skupín obyvateľstva. Treba rozpracovať koncepciu transformácie sociálnej sféry, pretože čiastkové a niekedy aj nekvalifikované úpravy ešte vačšmi znepokojujú a roztrpčujú nose obyvateľstvo. V sociálnych dávkach musíme ráznejšie uplatniť adresnosť, a nesystémové dávky sociálneho zabezpečenia odčleniť od poisťovacieho systému. Znamená to okrem iného akceptovať zásadu, že občan sa musí o seba postarať v prvom rade sám a až následne nastupuje pomoc štátu a neštátnych inštitúcii.

Celoživotná práca našich dôchodcov patrila tejto krajine. Majú preto právo na zabezpečenie dôstojného života v starobe. Práve táto skupina obyvateľstva sa najviac obracia na moju kanceláriu a na mňa osobne o finančnú pomoc na základné životné a osobné potreby. Našim dôchodcom musíme systémovou valorizáciou dôchodkov zabezpečiť aspoň tie najnevyhnutnejšie životné podmienky. Na druhej strane mladé rodiny sú budúcnosťou našej krajiny. Ak sa nebudú môcť postarať o seba a o život svojich detí, môže sa vážne ohroziť, nielen biologická, ale aj kultúrna a intelektuálna substancia našej spoločnosti.

Nemôže nás uspokojovať ani celková zdravotná situácia našej populácie. Bez zveličovania možno vysloviť tézu, že zdravie populácie je priamo úmerné podmienkam, v ktorých žije. Zdravotnícka starostlivosť o chorých ľudí pokračuje v starých zabehaných koľajách, pričom trpí nedostatočnými, ale často aj zle využívanými finančnými prostriedkami. Zásadnejšiu zmenu by malo priniesť oddelenie príjmov Národnej poisťovne od štátneho rozpočtu, no predpokladom jej spoľahlivého fungovania je, samozrejme, riadne odvádzanie zákonom

stanovených odvodov tak zo strany zamestnávateľov, ako aj zo strany štátu.

Osobitnú pozornosť, ale aj veľké znepokojenie vzbudzuje už dlhší čas vnútorná bezpečnosť, v našej krajine. Ide o problém, ktorý občania vnímajú zvlášť citlivo, pretože záruky bezpečnosti osôb a majetku občanov sú jednou z prvoradých úloh každého štátu. Alarmujúci je nárast počtu majetkovej kriminality, ktorá tvorí viac ako tri štvrtiny z celkového počtu spáchanej trestnej činnosti. Veľmi znepokojuje brutalita sprevádzajúca zločinnosť, ako aj klesajúci vek mladistvých delikventov. Kriminalita sa síce koncentruje do veľkých mestských aglomerácií, no pocit osobného ohrozenia začína nadobúdať všeobecný charakter. Hrozivým javom, ktorý preniká aj do štátnych úradov a do bánk, je narastajúca korupcia. Musíme urobiť všetko pre to, aby sa Slovensko nestalo krajinou mafistických bánd a úplatného úradníctva od najvyšších miest až po vrátnikov.

Hovorím o týchto otázkach preto, lebo sa doteraz o nich len šepká, dokonca aj predo mnou, namiesto toho, aby sa na základe dôkladnej dokumentácie nahlas a veľmi adresne pomenovali. Postupné odstraňovanie príčin a podmienok vysokej kriminality je preto jedna z našich základných úloh. Orgány právnej ochrany musia mať našu plnú podporu. Na druhej strane je potrebné prehlbovať spoločenskú kontrolu ich činnosti v medziach ústavy a zákonov našej republiky. Rovnako potrebné je neustále pestovanie právneho vedomia občanov, pretože relatívne nízke právne vedomie spoločnosti sa značnou mierou podieľa na súčasnom nedobrom stave zákonnosti.

V oblasti vonkajšej bezpečnosti sa jednoznačne orientujeme na NATO a Západoeurópsku úniu. Niektorí občania mi napísali, či robíme dobre, keď krátko na to, to sme sa zbavili jednej vojenskej aliancie, prejavujeme záujem o úzku spoluprácu s ďalšou, či sa nepridávame z konjunkturálnych dôvodov

k silnejším. Tieto otázky sú síce ojedinelé, ale chcem k nim zaujať stanovisko. Moderná európska spolupráca znamená predovšetkým využitie všetkých osvedčených štruktúr, ktoré pôsobia v Európe. K nim patrí aj NATO. Náš záujem o spoluprácu s týmto zoskupením je teda súčasťou záujmu o plnohodnotné zapojenie nášho suverénneho štátu do pomerov, ktoré harmonizujú s našou hodnotovou orientáciou. Ako som už uviedol, nemáme nepriateľov a náš štát nikto neohrozuje. Ak sme presvedčení o potrebe úzkej spolupráce s NATO, nie je to z obáv, ale z poznania, že je nevyhnutné, aby sa okolo nás dotvoril spoľahlivý systém bezpečnosti.

Vážené poslankyne, vážení poslanci,

čím väčšmi sa vzďaľujeme od pamätných novembrových dní roku 1989, tým je očividnejšie, že chronická hospodárska kríza, ale aj opakujúce sa krízové javy v politickom živote sú súčasťou hlbších procesov, ktoré zasiahli krajiny sovietskeho bloku po jeho rozpade. V prudkom vývinovom procese prijímaná princípy a mechanizmy spoločenského života vyspelých západných krajín sa dosť neorganicky spájali s prežívajúcimi mechanizmami, zvykmi a celkovou mentalitou totalitnej éry. V dôsledku toho vznikli v krajinách strednej a východnej Európy neštandardné, hybridné podmienky života, čo v istom zmysle zaskočilo aj západných expertov a politikov. Túto nepoznanú a svojím spôsobom nevyspytateľnú skutočnosť nazvali postkomunizmom. Vo svojej podstate je to ešte stále neprekonaný variant zoštátnenej spoločnosti, ktorej materiálne i duchovné zdroje dynamiky sa už vyčerpali. Obrazom nášho verejného života sa stal permanentný politický zápas, jeho sprievodnými znakmi často bývajú nevyberané verbálne ataky, vzájomné osočovanie, rôzne polopravdy, ba i vyslovené lži a úskoky, ktoré si kladú jediný cieľ - zdiskreditovať politického protivníka. Naša vnútropolitická scéna prestáva byť mestom konštruktívnej výmeny názorov, hľadania spoločných

východísk zo zložitej situácie. Mení sa na arénu s množstvom nikam nevedúcich súbojov, v ktorých mnohí strácajú súdnosť, vlastnú tvár i charakter. Horliví bojovníci za vlastnú pravdu neraz povyšujú svoje osobné záujmy nad potreby štátu. Nevidia alebo nechcú vidieť do akých ťažkostí vedie Slovensko nimi živená konfrontačná línia. Žiaľ, sme svedkami ako sa nervozita z politických strán v čoraz väčšej miere prenáša aj na občana. Na druhej strane spôsobuje apatiu k vnútropolitickému dianiu, rozčarovanie a nedôveru voči politikom, do rúk ktorých vložil osud svoj i celej Krajiny. No na strane druhej vidíme, že hašterenie na politickom kolbišti v spojení s nelichotivou sociálnou situáciou radikalizuje niektoré vrstvy občanov, ktorí sú čoraz ochotnejší prijímať jednoduché riešenia postavené skôr na razantnom prejave, než na zdravom úsudku.

Dnes teda stojíme nielen pred úlohou definitívneho rozchodu a praktikami prednovembrových režimov, ale musíme uskutočniť aj životne dôležitý manéver odpútania našej krajiny od postkomunizmu. Tento zámer môžeme dosiahnuť len ak sa oprieme o čo najširšiu základňu spoločenskej zmeny - o prebudené občianstvo.

Prejavom obnovujúcej sa občianskej spoločnosti je proces postupného odštátnenia viacerých oblasti spoločenského života. V občianskej spoločnosti vidím nielen základnú garanciu zachovania a upevnenia činnosti demokratických inštitúcii a procedúr. Občianska spoločnosť môže a musí plniť práve v tento historickej epoche ďalšiu dôležitú úlohu štát sa liahňou osobností, ktoré svojou profesionalitou i osobnou kultúrou presiahnu našu úroveň, úroveň dnešných politikov.

Chceme, aby sa občianska spoločnosť utvárala a upevňovala aj preto, že je kľúčovým predpokladom vitalizácie nášho národného spoločenstva. Ide V cieľavedomé pestovanie schopností národného spoločenstva prekonávať rozvojové prekážky.

Prístup K nej je vizitkou vládnej garnitúry, jej štátnickej prezieravosti a politickej zodpovednosti. Majme na pamäti, že stojíme pred prísnou až nemilosrdnou skúškou obstáť v sútaži národov sveta, ktorý vstúpil do fázy globalizácie. Musíme obstáť medzi národmi súperiacimi o šancu garantujúcu zvládnutie komplikujúceho sa civilizačného rozvoja na prelome tisícročí. V týchto súvislostiach by sme nemali podliehať ilúzii, že sa všetko vyrieši začlenením sa do európskych hospodárskych štruktúr. Tie sú síce nevyhnutné, ale pravá súťaž sa začne až vo chvíli, keď sa do nich včleníme. Mali by sme sa preto na ňu dôkladne pripraviť. Členstvo v integračných štruktúrach našu životaschopnosti ani negarantuje, ani nevytvára, poskytuje nám len výhodnejšie podmienky na uplatnenie rozvojových zdrojov, ktoré si vitalizáciou našej slovenskej spoločnosti musíme pripraviť. Aby sme to dosiahli, musíme sa veľmi vážne pokúsiť o harmonizáciu rôznorodých i protirečivých záujmov, ktoré sa prirodzene v transformujúcej sa spoločnosti uplatňujú. Na to má slúžiť aj štátnosť, ktorú máme na rozdiel od minulosti vo vlastných rukách.

Konštatoval som zhodu v základných cieľoch a zároveň záujmovú rozbiehavosť rozmanitých častí spoločnosti pri ich realizácii. Takéto protirečenie môže spoľahlivo vyriešiť štát, keď sa podujme sformulovať a realizovať celistvú modernizačnú stratégiu, ktorá dnes Slovensku veľmi chýba. Komplexná modernizačná stratégia nemôže byt predmetom politických licitácií, krátkodobých i krátkozrakých konjunkturálnych ambícií, pretože súvisí nielen so životom dnešných generácií, ale aj s našou historickou perspektívou. Musí to byt skutočne zasvätená reflexia novej situácie Slovenska, v rámci ktorej sa hľadajú cesty k vytýčeným cieľom, identifikujú sa priority, zvažujú sa riziká, tvoria sa koncepčné nástroje zabezpečenia spoločenských premien, hľadá sa ich previazanosť a spôsoby spoločenskej mobilizácie síl. Je to potreba a požiadavka nadetnická, nadstranícka, nadgeneračná, v pravom slova zmysle občianska. Navrhujem preto, aby Národná rada, vláda a Kancelária prezidenta delegovali zo svojich špecialistov okruh zodpovedných osôb, ktoré by vytvorili výbor pre otázky strategického rozvoja Slovenska. Jeho úlohou by bolo organizačne a koncepčne zabezpečiť na princípe grantového systému vypracovanie potrebnej modernizačnej koncepcie. Zároveň vyzývam bankové kruhy a neštátne organizácie, aby podľa svojich možností podporili celú túto akciu.

Vážené poslankyne,

vážení poslanci,

bez toho, aby som vyvolával ilúzie a sľuboval nesplniteľné, nachádzam v našej dnešnej situácii dostatok možností pre udržanie kurzu zásadných spoločenských premien, ktoré prinesú zlepšenie hospodárskeho a sociálneho postavenia nášho obyvateľstva a umožnia jeho kultúrnu a ľudskú sebarealizáciu. V spoločenských zmenách sme vyšli na cestu a dosiahli horizont, za ktorým pri využití nášho duchovného potenciálu, našej energie a dobrej vôle, môžeme spoločnými silami už v dohľadnom čase dosiahnuť citeľný zvrat v zlepšení pomerov. Pre takýto vývoj musíme však všetci spoločne vytvárať dobré politické predpoklady, vhodnú spoločenskú atmosféru. To, čo Slovensko dnes potrebuje najviac, sú pravé nekonfrontačné nálady, kooperatívne vzťahy. Odhoďme rétoriku silných, no prázdnych slov, ktoré nás rozdeľujú do nezmieriteľných táborov. Zabudnime na nevraživosť a neznášanlivosť, ktorá nám, Slovákom, napokon nikdy nepriniesla nič dobré. Dajme sa viesť rozumom a zvoľme si oveľa priechodnejšiu cestu politického, národného a občianskeho zmierenia.

Obraciam sa preto na vás, poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, predsedov výborov a poslaneckých klubov, na vedúcich funkcionárov politických strán a hnutí, reprezentantov štátnej moci, riadiacich pracovníkov štátnej správy, volených zástupcov mestských a obecných samospráv, obracian sa na všetkých občanov Slovenskej republiky, ktorým leži na srdci osud vlasti. Prestaňme hľadieť jeden na druhého ako na nepriateľa len preto, že máme odlišné názory. Nehľadajme stále na sebe iba chyby, nesporme sa pre malichernosti /potlesk/, ktoré zbytočne zveličujú niektorí politici na rečníckych tribúnach. Je to cesta, ktorá nás vedie na okraj priepasti a môže nás strhnúť do záhuby.

Hľadajme zmierenie - politické, národné i občianske. Majme stále na pamäti, že občania Slovenskej republiky sú si partnermi, že žijú v spoločnej krajine, a preto musia spoločne niesť všetky úspechy i prehry života. Hľadajme cestu jeden k druhému, nepoddávajme sa. Pracujme na sebe a na svojom diele. Odmenou nám bude náš spoločný úspech, úspech našej vlasti.

Práve v mene týchto ideálov, vážené pani poslankyne a páni poslanci, som sa v ďalšej časti svojho vystúpenia rozhodol zaujať, stanovisko k závažným otázkam našej vnútropolitickej situácie.

Ak máme poctivo hladať seriózne východiská z dnešnej neutešenej vnútropolitickej situácie, nemôžeme si zakrývali, že už dlhší čas pretrvávajú na našej politickej scéne snahy diskreditovať, zosmiešňovať a osočovať predstaviteľov politických strán a hnutí, vyvolávať nevraživosť a nenávisť k inak zmýšľajúcim či k príslušníkom a sympatizantom iných strán a hnutí. Hľadá sa vinník, na ktorého by bolo možné zvaliť zodpovednosť za súčasnú politickú krízu. Iste neušlo vašej pozornosti, že terčom kritiky, ponižovania a nakoniec i diskreditácie zo strany predsedu HZDS a jeho najbližšieho okolia je nielen Kancelária prezidenta, poradcovia, ale nepriamo i priamo sám prezident. V podstate však nejde o konflikt osobný, ale o konflikt vnútrospoločenský.

V modernej spoločnosti nie je politický konflikt niečo neobvyklé. Doterajší priebeh napätia medzi premiérom a prezidentom nepriniesol pre širšiu verejnosť dosť jasno o čo vlastne ide, a to aj preto, že na rozdiel od pána premiéra som sa dosial úmyselne a uvážene zdržal verejne definovať podstatu sporu v nádeji, že kompromis je možný. V podstate som povedal len záver svojej analýzy, keď som v novoročnou prejave nastolil potrebu širokej koalície. Je nepochybné, že ku konfliktu a kríze došlo preto, lebo vládna noc v ostatnom čase prestala mať spoľahlivé zázemie v parlamente, a to aj v časti vlastného hnutia a v radoch koaličného partnera. Niektorí nespokojní ju už opustili, iní sú zneistení či ju ešte podporovať alebo opustiť. Jadro vládnúceho hnutia sa zúžilo.

V parlamente i v značnej časti verejnosti sa čoraz viac a častejšie zdôrazňuje, že terajšia vláda personifikovaná premiérom stráca morálny titul legitimity, ktorý je v demokracii nerozlučiteľnou súčasťou legitimity moci. Moc sa musí legitimovať nielen právne, ale aj eticky. /Potlesk. / Musí konať v súlade s písanými či nepísanými, v spoločnosti uznávanými princípmi politických mravov. Niektoré praktiky, ako napríklad ovplyvňovanie poslancov, ohováranie, nehovorenie plnej pravdy a podobne, sú príčinou, že vláda stráca priazeň aj niektorých vlastných poslancov. Ak nie je vláda pravdivá, bude také skôr či neskôr celé obyvateľstvo - povedané významným nemeckým filozofom Jaspersom. Mnohí poukazujú na autokratický spôsob vládnutia premiéra. Kto vysloví iný názor, iné stanovisko, je postupne nelojálny, nesolidárny a nakoniec zradca.

Konflikt vo vládnucom hnutí sa, žiaľ, preniesol na celú spoločnosť. Dostávam listy od občanov, v ktorých vyjadrujú úprimné znepokojenie nad tým, že nie sú dobré vzťahy medzi prezidentom Slovenskej republiky a predsedom vlády. Niektorí občania mi zazlievajú, že som proti HZDS, že nepodporujem vládu a jej predsedu. Skôr než objasním stav a príčiny nášho napätého vzťahu, chcem vyhlásiť, že som nebol a nie som proti HZDS a nebol som a nie som proti vláde. Mám však vážne výhrady proti štýlu a etike politickej práce pána Mečiara, proti spôsobu jeho vládnutia a proti praktikám, ktoré vytvárajú konfrontačné ovzdušie v politickom živote. /Potlesk. / Pán predseda vlády od určitého času, keď zistil, že chcem suverénne vykonávať prezidentskú funkciu v duchu ústavy, začal ma postupne ignorovať, spochybňovať moju prácu a postupne sa odhodlal k takému obviňovaniu a diskreditácii, ktoré by malo vyústiť, do môjho predčasného odstránenia z funkcie prezidenta. Chcem vás v tejto súvislosti ubezpečiť, že som nikdy nič nepodnikol proti predsedovi vlády, len som bránil autonómnosť a nezávislosť prezidenta Slovenskej republiky ako oficiálnej hlavy štátu. Novému vedeniu poslaneckého klubu HZDS som otvorene vysvetlil príčinu nedobrého vývoja našich vzájomných vzťahov. Povedal som v podstate to, čo chcem teraz povedať aj vám všetkým.

Vedel som, že moje zvolenie za prezidenta bolo pre niektorých ľudí z blízkeho okolia pána Mečiara nemilým prekvapením. Napríklad pán Ivan Lexa výsledok tajného hlasovania pri voľbe prezidenta komentoval- slovami, ktoré mi tu slušnosť nedovolí citovať. Napriek -tomu všetkému som bol plne odhodlaný korektne spolupracovať s predsedom vlády i so všetkými členmi jeho kabinetu. Ale iste si dobre spomínate, že už pri mojej prvej návšteve v parlamente dňa 27. októbra 1993 nebol v tejto sieni prítomný nikto z vlády. Dnes je tu aspoň niekoľko ministrov. /Potlesk. / Verejnosť to vníma ako zneváženia úradu prezidenta.

Zaiste vám neuniklo ani to, ako sa porušuje protokol pri odchode prezidenta na oficiálne návštevy do zahraničia a pri návrate z nich. Predseda vlády a občas aj predseda Národnej rady Slovenskej republiky ignorujú štátny ceremoniál vžitý na celom svete. Od leta minulého roka sa neobišlo azda ani jedno Republikové predstavenstvo HZDS, resp. míting HZDS v PKO v Bratislave bez rôznych urážok prezidenta. Obviňovali

ma, že som sa obklopil ľuďmi, ktorí boli proti vzniku Slovenskej republiky, že sa u mňa zostavuje nová vláda, že niektorí ľudia z mojej kancelárie sa zúčastnili na tajných rokovaniach v Prahe o novej možnej Slovenskej vláde, že som sa spolčil s opozíciou, s predstaviteľmi maďarských politických strán na Slovensku, ba že som sa dal kúpiť zahraničím. Po mojom novoročnom prejave ma pán predseda vlády obvinil, že destabilizáciu HZDS a vládu Slovenskej republiky. Všetky tieto aj iné obvinenia s plnou zodpovednosťou rozhodne odmietam ako vykonštruované a nepravdivo. Hlavným vinníkom našej vnútropolitickej nestability a neutešenej situácie nie je prezident.

Dovoľte mi teraz pripomenúť niektoré udalosti, ktoré charakterizujú spôsob ako sa voči mne postupuje. 28. februára za účasti predsedu Národnej rady Slovenskej republiky pána Gašparoviča som oboznámil pána premiéra so svojim rozhodnutím prijať demisiu pána Romana Kováča a Jozefa Moravčíka s tým, že neakceptujem návrh obsadiť, funkciu ministra zahraničných vecí pánom Prokešom. Požiadal som pána premiéra, aby mi predložil iný návrh a takisto iný návrh na ministra pre privatizáciu. Na to sa ma predseda vlády opýtal, či je pravda, že mienim pozývať k sebe predstaviteľov okresov, konkrétne prednostov. Vysvetlil som mu, že mám v úmysle niektoré okresy navštíviť osobne, a z tých, ktoré nenavštívim, chcem ich predstaviteľov pozvať do Bratislavy. Pán predseda s tým nesúhlasil tvrdiac, že si nemám čo pozývať prednostov úradov. Dovodil tým, že kade chodím, pôsobím ako nepriateľ. Pohrozil, že prednostov, ktorí prijmú moje pozvanie, okamžite uvolni z funkcie. Vzápätí na obvinil, že som zodpovedný za súčasnú vnútropolitickú situáciu. Nebudem teraz hlbšie analyzovať stanovisko pána predsedu vlády k pripravovaným návštevám prednostov okresných úradov, len konštatujem, že ho musím hodnotiť ako neslýchané obmedzovanie ústavných práv hlavy štátu. /Ak máte poznámky, môžete pristúpiť k mikrofónu a povedať, ich nahlas. Potlesk. /

Pripomeniem ďalší fakt ako sa prekrúcajú skutočnosti. Na mítingu v PKO 2. marca na pán premiér obvinil, že som sedem mesiacov nemal čas prijať jeho a predsedu parlamentu na rozhovor. Vyhlasujem, že sa nikdy nestalo, aby som odmietol žiadosť pána premiéra alebo predsedu Národnej rady Slovenskej republiky o stretnutie. Pravda je taká, že pred návštevou pani Albrigthovej, veľvyslankyne Spojených štátov v OSN, 9. januára 1994 mal som dlhší rozhovor s predsedom Národnej rady pánom Gašparovičom o našej vnútropolitickej situácii a vtedy pán predseda Gašparovič navrhol, aby sme sa za účasti pána premiéra porozprávali o tom, o čom sme hovorili len my dvaja. Súhlasil som a požiadal som ho, aby takéto stretnutie v príhodný čas zorganizoval. Dodnes sa tak nestalo, odvtedy neuplynulo sedem mesiacov, uplynuli iba dva. Ak však pán premiér hovorí o siedmich mesiacoch, musím povedať, že v ich priebehu sme sa pri rôznych príležitostiach stretli 29-krát.

Keď je už reč o našich stretnutiach, dovolím si pripomenúť, že po mojej inaugurácii som pánu premiérový navrhol naše pravidelné kontakty, a, to vždy po zasadnutí vlády, aby ma informoval o závažných rozhodnutiach. Mal som aj alternatívny návrh, aby vedúci mojej kancelárie chodieval na zasadnutia vlády a on ma informoval. Pán premiér to neprijal, ale súhlasil s našimi pravidelnými stretnutiami po zasadnutí vlády. Stretnutia tohto druhu, na ktorých ma premiér informoval o zasadnutí vlády, sa do dnešného dna uskutočnili iba dve. Nie mojou vinou. Mnohé utorky som na neho márne čakal, ale pán premiér sa ani neunúval oznámiť mi, že nepríde.

Na tom istom mítingu ma premiér obvinil, že pôsobím rozkladné, zatiaľ čo on sa usiluje všetko spájať a zjednocovať. Aj za toto zavádzajúca obvinenie prezidenta si pán premiér vyslúžil od obecenstva očakávanú odozvu sprevádzanú výkrikmi „odvolať prezidenta“ a inými urážkami na moju adresu. Na mítingu premiér totiž sústavne vyvoláva nevraživé a hanlivé reakcie obecenstva voči hlave štátu, no, žiaľ, nenájde sa tam nikto, kto by upozornil na potrebu kultivovaného správania sa.

Dôležitá udalosť, ktorá mnou otriasla a zrejme vážne poznamenala moje vzťahy s premiérom, je staršieho dáta. Bol to rozhovor 1. novembra minulého roku o ukončení koaličných rozhovorov so Slovenskou národnou stranou. Tento rozhovor pozostával z dvoch častí. Za účasti predsedu vlády Vladimíra Mečiara, podpredsedu vlády Romana Kováča a štátneho tajomníka nebohého Romana Zelenaya za HZDS a za účastí pánov Prokeša, Sokola a Vrabca zo SNS som vyjadril súhlas s predloženými návrhmi na doplnenie a rozšírenie vlády, s výnimkou návrhu menovať Ivana Lexu za ministra pre privatizáciu. Tento návrh som neakceptoval a požiadal som, aby mi bol predložený iný návrh. Po skončení tohto rozhovoru som mal poradu so zvolanými predstaviteľmi parlamentných strán a hnutí vo veci stanoviska Slovenskej republiky k NATO, s čím som mal odcestovať do Bruselu.

Po skončení tejto porady sa v mojej kancelárii nečakane opäť objavil pán predseda vlády aj s nebohým Romanom Zelenayom. Oznámili mi, že by chceli ešte pokračovať v rokovaní o Ivanovi Lexovi. Pán Roman Zelenay sa vzdialil, aby som s premiérom mohol rokovať sám. Premiér sa na mňa opätovne obrátil s prosbou, aby som Ivana Lexu predsa len do ministerskej funkcie schválil. Zdôvodňoval to tým, že HZDS už nemá peniaze ani na výplaty, že pravdepodobne budú predčasné, voľby a hnutie peniaze potrebuje. Ďalej mi povedal, že túto robotu mu nikto iný ako Ivan Lexa urobiť nemôže a že keď ju spraví, pošle ho preč. Výsledok môjho rozhodnutia poznáte. Ivana Lexu som odmietol za ministra vymenovať.

Od toho času sa útoky proti Kancelárii prezidenta, proti jeho poradcom a priamo proti prezidentovi stupňovali.

Svedčia o tom aj pokusy znevažovať a sťažovať moje zahraničné návštevy a rokovania. Funkcionári HZDS na Republikovom predstavenstve v Komárne dňa 29. januára 1994 počuli z úst pána predsedu, ale aj iných, okrem iného aj to, že moja cesta do Poľska bola spískaná, že sa pán premiér hanbil pri Clintonovi, keď som 36 minút hovoril z papiera a vraj unavil celú delegáciu. Na posúdenie toho, či zahraničné návštevy prezidenta sú úspešné alebo nie je dôležité hodnotenie zahraničného partnera. Ubezpečujem vás, že poznám aspoň tak dobre ako pán premiér, hodnotenie svojich zahraničných ciest, a to priamo od kompetentných zahraničných osobnosti. Zodpovedne vyhlasujem, že ich oficiálne hodnotenia sú pozitívne, a to vrátane rozhovoru s prezidentom Clintonom a návštevy v Poľsku. Prečo sa tieto objektívne fakty spochybňujú? Veď osobne mám radosť z každého úspechu, ktorý dosiahne predseda vlády, predseda Národnej rady Slovenskej republiky, slovom každý, kto v cudzine vystupuje v mene našej republiky.

Vždy som uznával a oceňoval niektoré osobitné schopnosti pána Mečiara: pracovitosti, zanietenosť, vynikajúcu pamať, pohotovú reakciu, razantnosť, nadpriemernú rétoriku a kombinačné schopnosti. Ani teraz nemám v úmysle tieto jeho vlastnosti spochybňovať. Súčasne som však musel akceptovať mnohé výhrady poukazujúce na jeho negatívne vlastnosti, ktoré je nutné tlmiť tak, aby jeho schopnosti sa mohli využiť pre dobro nasej spoločnosti. Presvedčil som sa však, že nemá najmenší záujem, aby z jeho tieňa vystúpili a vyrástli ďalšie osobnosti, ktoré Slovenská republika jednoducho potrebuje. /Potlesk. / Pán premiér nie je ochotný partnersky spolupracovať a viesť korektný dialóg, nedokáže zjednocovať rôznorodé zoskupenia občanov a znásobovať politickú energiu štátu. Vzhľadom na jeho podozrievavosť je schopný spolupracovať iba ľuďmi, ktorí sú mu nejako zaviazaní. Pán Mečiar nepotrebuje radcov, spolutvorcov, oponentov, ale iba pomocníkov pri realizácii svojich zámerov.

Prosím vás, páni poslanci, zabráňte najmä svojím príkladom, aby sa u nás ďalej nepodnecovala intolerancia, nevraživosť, zavádzanie a zastrašovanie ľudí. Veď to, čo sa deje na mítingoch v PKO, nesledujú len naši novinári, ale aj zahraničie, ktoré pódia toho hodnotí úroveň našej demokracie a politickej kultúry. Škoda, že tu nie je pán predseda, ale a] tak sa naňho obraciam. Vás, pán predseda vlády, prosím, v mene dobrého mena Slovenska, v mene demokracie, zamyslite sa bez zloby a nenávisti v srdci nad tým všetkým, čo som tu povedal. Majte na pamäti, že aj inak zmýšľajúcim Slovákom a všetkým našim občanom patrí Slovensko, že aj oni majú právo na svoj názor, na svoje presvedčenie. /Potlesk. /

Prosím však, aby sa táto moja úprimne myslená snaha a výzva nevysvetľovala ako slabosť. Mýli sa každý, kto si myslí, že prezident republiky sa dá zastrašiť, alebo znechutiť a odradiť od plnenia svojej povinnosti, ku ktorej sa slávnostne zaviazal. Prezident zotrvá v službe pre národ, pre občanov republiky až do konca. Zostane verný sľubu, že bude dbať o blaho slovenského národa, národnostných menšín a etnických skupín, že bude zachovávať a obhajovať ústavu a ostatné zákony. Michal Kováč, prezident Slovenskej republiky nikdy nezradí Slovenskú republiku, svoj národ, ale ani svoj rozum a svedomie, aj keď by mal vypiť kalich horkosti až do dna. /Potlesk. / Ja neviem nikoho nenávidieť, nechcem proti nikomu intrigovať, a som odhodlaný zodpovedne plniť všetky povinnosti a využívať všetky práva prezidenta.

Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci,

v novembrových dňoch roku 1989 sme si sľúbili, že si budeme hovoriť pravdu, že sa budeme snažiť pomenúvať javy pravými menami, že sa už nikdy nebudú stínať hlavy, že budeme tolerantní a slušní, že nevraživosť a nenávisť zakopeme

hlboko do zeme. V duchu týchto ideálov nevyzývam pána Mečiara, aby podal demisiu, ale vyzývam vás všetkých, vrátane pána predsedu vlády, aby sme spojili sily, aby sme neodkladne podnikli kroky, ktorými sa začne etapa politického, národného a občianskeho zmierenia. Vyzývam všetkých, aby prestali na seba útočiť, osočovať sa, znevažovať protivníka a stupňovať napätie v spoločnosti. Pomôžeme všetci vytvoriť spokojné ovzdušie na predčasné parlamentné voľby a o nás nech rozhodnú občania.

Ešte vždy máme možnosť sadnúť si za spoločný stôl a dohodnúť, sa na pravidlách a nevyhnutných podmienkach na politické, národné a občianske zmierenie v záujme Slovenska a jeho občanov.

Ďakujem vám za pozornosť. /Potlesk. /