Turčín Poničan

Údaje o texte
Titulok Turčín Poničan
Autor Samo Chalupka
Licencia PD old 70

Jajže, Bože, strach veliký: padli Turci na Poniky; padli, padli o polnoci, jajže, Bože, niet pomoci.

Ľudia boží, utekajte, zajať Turkom sa nedajte: a čo mladô - zutekalo, a čo starô - nevládalo.

Skočil Turčín bystrým skokom do jelšiny nad potokom; našiel on tam starú ženu, medzi krovím učupenú.

Také jej on robí muky: do železa dal jej ruky; povraz hodil jej na šiju a o koňa pripäl si ju.

Vláči Turčín starkú, vláči, po hrobline, po bodľačí: starkej krv sa z nôžok leje a Turčín sa iba smeje.

A keď ona už ustáva, kančukou ju pošibáva; a keď ona na zem padá, ostrohami v bok ju báda.

Hučia, hučia Turkov čaty, poháňajú ľud zajatý: tri razy mesiac omladol, a oni vždy tiahnu nadol.

Ten turecký svet ďaleký, prešli oni cez tri rieky, zašli oni za tri hory, zastali pri šírom mori.

A nad morom mesto leží, týči k nebu tisíc veží: jaj, Bože, len smutno je to: na tých vežiach kríža nieto.

A keď blížili sa k mestu, Turkyňa im zašla cestu: a Turkyňa, ako ruža, pekne víta svojho muža:

„Vitaj, mužu, vitaj že mi, v tej uhorskej krásnej zemi! Či sa dobre vám vodilo? Či vám šťastie poslúžilo?“

„Dobre, dobre sme chodili: Maďarov sme si podbili, a Slováci sa nedali, preto sme ich zrabovali.

A čože je tu nového? Povedz, žienko, dač' dobrého.“ „Dobrá, dobrá tu novinka: požehnal ti pán Boh synka.“

„A ja vediem otrokyňu, nášmu synku varovkyňu. Keď ho bude kolísavať, pekne bude mu spievavať.

Slovenka to, tam od Hrona; veľmi pekne spieva ona: bo spevu na božom svete nad slovenský nenájdete.“

Turčín sedí, kávu pije, a Turkyňa zlatom šije: a starká si spieva tíše, a Turčiatko im kolíše.

„Hajaj, búvaj, krásne dieťa! Donesiem ti z hája kvieťa; donesiem ti z rúže púčok, veď si ty môj milý vnúčok.“

Dopočul to Turčín mladý, hneď so starkou stal do vady: „Ako ty smieš to spievati? Či si mu ty stará mati?“

„Raz Poniky rabovali, syna môjho s sebou vzali; syna môjho v treťom roku, mal on hviezdu, znak na boku.“

A Turčín a jeho žena hodili sa na kolená: „Odpusť, mati, svojmu synu prevelikú jeho vinu.

Nebudeš už otrokovať, s nami budeš tu panovať, chodiť, ako my, vo zlate a spočívať na zamate.“

„Udeľ vám Boh, deti moje, sväté požehnanie svoje, ale túžba moja letí len ta, kde kríž z veže svieti.

Ta do vlasti mojej lona, na tie krásne brehy Hrona: tam kvitol kvet mojej mladi, inde sa mne žiť nesladí.

Tam pod krížom starší moji v tichých hroboch spia v pokoji; tam - keď bude vôľa božia - i mňa ku nim nech položia.“ </poem>


Rok vydania: 1868 (v publikácii Spevy)