Zákaz Štefana V. používať staroslovienčinu pri bohoslužbe
| Údaje o texte | |
|---|---|
| Titulok | Zákaz Štefana V. používať staroslovienčinu pri bohoslužbe |
| Licencia |  PD old 70
|
Štefan, biskup, sluha sluhov Božích, Svätoplukovi, kráľovi Slovienov. Pretože si sa v horlení za vieru so všetkou oddanosťou zasvätil kniežaťu svätých apoštolov, čiže Petrovi, kľúčnikovi nebeského kráľovstva, a jeho námestníka si si pred všetkými kniežatami tohto pominuteľného sveta vyvolil za hlavného patróna a s veľmožmi a ostatným ľudom krajiny si sa zároveň odovzdal do jeho ochrany, neprestajnými modlitbami vyprosujeme od Boha, darcu všetkého dobra, v ktorého ruke spočívajú všetky práva kráľovstiev, aby Ťa posilňoval svojou priazňou, aby si chránený jeho pomocou a na príhovor apoštolských kniežat Petra a Pavla bol uchránený aj od úkladov diabolských a tešil sa telesnému zdraviu, aby si bez úhony na duši i tele, za dobré skutky večným sudcom oslávený, bol obdarený večnou blaženosťou. Aj my, ktorí zastávame jeho námestníctvo, máme o Teba náležitú starosť a v ktorejkoľvek veci budeš potrebovať pomoc, v tom, čo smeruje k Tvojmu spaseniu, vo všetkom s Božou pomocou nájdeš (v nás) ochrancu. Teba pre zásluhu o vieru so všetkými Tvojimi vernými, keďže nijaká hranica krajín nemôže byť prekážkou, duchovnou náručou sťa prítomného s láskou objímame ako duchovného syna. Keďže sme teda počuli, že dychtivo túžiš po pravej viere, a podľa tohto bezpečného znaku poznávame, že sa Tí zažiadalo obrátiť sa na Tvoju matku, čiže svätú cirkev rímsku, ktorá je hlavou všetkých cirkví, veď výsada bola jej udelená v blahoslavenom Petrovi, kniežati apoštolov, ktorému pravý pastier zveril svoje ovce so slovami: „Ty si Peter (to jest Skala), a na tejto skale postavím svoju Cirkev a brány pekelné ju nepremôžu“ (Mt 16, 18), bránami pekelnými nazývajúc ústa rúhajúcich sa pravej viere; tá pričinením Kristovým vyhubila všetky bludárstva a posilnená pomocou svojho Stvoriteľa všetkých pochybujúcich vo viere upevnila, hovoriac s naším Pánom Ježišom Kristom: „Šimon, hľa, satan si vás vyžiadal, aby vás preosial ako pšenicu. Ale ja som prosil za teba, aby neochabla tvoja viera. A ty, až sa raz obrátiš, posilňuj svojich bratov“ (Lk 22, 31 - 32). Ktože, spytujem sa, ak nie blázon opováži sa vrhnúť do takej hlbokej priepasti rúhačstva, aby Petrovu vieru hanobí!? Pre toho slovo Božie jestvuje v dvoch prirodzenostiach, pretože prirodzenosť služobníka sa spojila s prirodzenosťou Božstva. Tvoju oddanosť, ktorá sa chce poúčať, si vážime (a) aby sme zaslúženou chválou vyzdvihli Tvoju múdrosť, ktorá sa nesnažila zabiehať inam, lež pýtať si radu u tej, ktorá je hlavou, z ktorej aj všetky cirkvi vznikli. Teda opravdivým základom viery, na ktorom Kristus ustanovil svoju cirkev, je toto: Tri skutočne jestvujúce osoby, Otca i Syna, i Ducha Svätého, sú si rovnako večné a seberovné. A tieto tri osoby majú jednu prirodzenosť Božiu, jednu podstatu, jedno Božstvo, jednu velebnosť. V týchto osobách je osobitosť, nie splynutie, rozdielnosť, nie oddelenosť. Vravím rozdielnosť, lebo iná je osoba Otca, iná Syna, iná Ducha Svätého. Otec totiž nepochádza od nikoho, Syn od Otca, Duch Svätý od obidvoch, je jednej a tej istej podstaty ako Otec a Syn. A táto Svätá Trojica, ktorá nemá ani začiatok, ani koniec, nie je ohraničená ani miestom, nemení sa ani časom, je jediný a pravý Boh. Otec totiž samojediný nepochádza od iného, a preto jediný sa nazýva nezrodený, avšak Syn je od Otca večným Synom, a preto sa menuje zrodený, Duch Svätý je však Duchom Otca i Syna bez akéhokoľvek prerušenia, v ktorom nie sú mysliteľné nijaké veky, pre ktoré platí (pojem) skorší či neskorší, a preto sa nenazýva nezrodeným ani zrodeným, lež vychádzajúcim, neverí sa ani v dvoch otcov, ani v dvoch synov. O tom, že u Syna je Duch, svedčí apoštol a evanjelista: „Lebo kto nemá Kristovho Ducha, ten nie je jeho“ (Rim 8,9), a Pavol apoštol svedčí o tom, že Duch je u Otca i Syna: „Lenže vy nežijete telesne, ale duchovne, pravda, ak vo vás prebýva Boží Duch“ (Rim 8,9). A opäť veľmi zreteľne rozlišuje, že u Otca je Duch, vraviac: „A keď vo vás prebýva Duch Toho, ktorý vzkriesil Ježiša z mŕtvych, Ten oživí aj vaše smrteľné telá“ (Rim 8, 11). Že však Duch je u Syna, svedčí ten istý Pavol: „Pretože ste synmi, poslal Boh do vašich sŕdc Ducha svojho Syna a on volá: Abba, Otče“ (GaI4, 6). Že vychádza z Otca, hovorí sama pravda: „Duch, ktorý vychádza z Otca, ten bude svedčiť o mne“ (Jn 15. 26). Že vychádza zo Syna, potvrdzuje tá istá pravda: „On ma oslávi, lebo vezme a zvestuje vám“ (Jn 16, 14). Veď nemožno veriť, že Duch Svätý vychádza z Otca na Syna a zo Syna na posvätenie tvorstva ako po nejakých stupňoch, ale zároveň vychádza tak z Otca, ako i zo Syna. Veď ktože bude popierať, že Duch Svätý je život, a v kom má život Otec, v tom má život i Syn? Ako Otec má v sebe samom život, tak udelil aj Synovi, aby mal život v sebe samom. Nech Ti stačí toto málo povedané z mnohého, ktoré máš bez pochybovania vyznávať jazykom a veriť srdcom, no ne skúmať nad sily; pretože ak lúč slnečnej gule otupuje pohľad očí, o koľko viac jasnosť nevysloviteľného Božstva otupuje ľudskú myseľ. Tejto viery (prenesenej) Pánom na apoštolova apoštolmi založenej pridržiava sa svätá katolícka a apoštolská cirkev rímska. Napomíname ťa, prosíme a zaprisaháme, aby si sa jej pevne pridržiaval. Zistili sme, že aj Wiching, ctihodný biskup a najdrahší spolubrat, je vyučený v tejto cirkevnej náuke, a preto sme Vám ho znova poslali, aby spravoval Bohom mu zverenú cirkev, lebo sme sa presvedčili, že je Ti najvernejší a o Teba vo všetkom veľmi starostlivý. Prijmite ho, vážte si ho a zahŕňajte náležitou cťou a povinnou úctou z úprimného srdca ako duchovného otca a vlastného pastiera, pretože jemu preukázanú česť vzdávate Kristovi, ako sám hovorí: „Kto vás prijíma, mňa prijíma. A kto prijíma mňa, prijíma Toho, ktorý ma poslal“ (Mt 10,40). Teda nech on má na starosti všetky cirkevné záležitosti a úrady a nech ich spravuje, majúc pred očami bázeň Božiu, lebo i za ne, i za duše ľudu jemu zvereného sám bude prísnemu sudcovi skladať účty. Vo veci pôstu teda vedz, že bol schválený zákonom (Písma svätého), prorokmi a samým Pánom v evanjeliu. Veď aj Mojžiš, aby dostal zákon, štyridsať dní a nocí sa postil. Eliáš, ktorý modlitbami zatvoril nebesá, aby tri roky a šesť mesiacov nepršalo, a opäť modlitbami ich otvoril, a nebesá vydali dážď a pôda vydala svoje plody, postil sa štyridsať dní a nocí. Aj sám pôvodca zákona, náš Pán Ježiš Kristus, postil sa štyridsať dní a nocí. Ak však niekto zavrhuje pôst, nech zavrhuje aj modlitbu a nech rúhavo tvrdí, že zlých duchov vyháňať je zlo, zatiaľ čo Pán vraví: „Tento druh (diabolstva) nedá sa ináč vyhnať, iba modlitbou a pôstom“ (Mt 17, 21). Prikázaním je totiž postiť sa, no v ktoré dni sa treba postiť a v ktoré jesť, nebolo ustanovené prikázaním Pána ani apoštolov, avšak cirkev sa pridržiava starej obyčaje otcov, pretože aj ustanovenia predchodcov, aj obyčaj predkov treba zachovávať ako zákon. V štvrtý deň (stredu) sa treba postiť, lebo podľa evanjelia v štvrtý deň týždňa sa Židia uzhodli, že Ježiša ľsťou chytia a zabijú. Šiesty deň týždňa (piatok) právom je venovaný pôstu z úcty k umučeniu Pána. Avšak aj v sobotu sa treba postiť na obnovenie pamiatky udalosti, že učeníci predstavujúci si Pána ako človeka v ten deň ho ležiaceho v hrobe oplakali. O piatom dni sa však niektorí domnievali, že je zrušený (pôst), pretože na ten deň pripadá uzmierenie kajúcnikova v ten deň sa posviaca svätá križma, v ten deň Vykupiteľ s učeníkmi večeral a podal im sviatosť svojho tela a krvi, v ten deň pred zrakmi učeníkov vstúpil na nebesá. Deň Pánov (nedeľa) je pre slávu zmŕtvychvstania a príchod Ducha Svätého právom zasvätený radosti. Ostávajúce dva (dni) ponechávame každému na vlastné rozhodnutie; myslím, v týchto (dňoch) treba dbať o to, aby ten, kto je, nepohŕdal tým, ktorý neje, a ten, kto neje, neodsudzoval toho, ktorý je, aby sme, čokoľvek robíme, konali na slávu Božiu. Pôst totiž, ktorý sa nazýva kántrami, starí otcovia nie nadarmo ustanovili zachovávať, ako vraví žalmista: „Pána chcem velebiť v každom čase“ (Ž 34,2), aby sme v jednotlivých a ktorýchkoľvek ročných obdobiach pokorovali dušu postom. Tak pôst v prvom mesiaci prikázal zachovávať Pán v Exode, pôst v štvrtom, siedmom a desiatom skrze proroka Zachariáša, aby sme v každom čase pokáním pevne dôverovali v milosrdenstvo. Nech Ti postačí toto málo povedané o pôste, hoci by sa mohlo hovoriť o jeho premnohých významoch, ktoré teraz vysvetľovať niet času. Ver však, tento pôst je Bohu nadovšetko milý: roztrhni spojivá s bezbožnosťou, uvoľni putá utláčajúce ho, prepusť na slobodu tých, ktorí boli pokorení, a odstráň každé bremeno. Toto treba ozdobiť týmito klenotmi. „Daj hladnému svoj chlieb a biednych a potulných voveď do svojho domu“ (Iz 58, 7). Vedz, toto sú Bohu milé svetlá, ktorými treba každodenne zdobiť pôst, aby sa Bohu zapáčil. Keď sme sa však dozvedeli, že Metod sa oddáva bludu, nie budovaniu, sváru, nie pokoju, veľmi sme sa zadivili; ak je to tak, ako sme počuli, jeho blud celkom zavrhujeme. Kliatba však, ktorú on riekol na potupenie katolíckej viery, uvalí sa na jeho hlavu. Ty však a Tvoj ľud budete pred súdom Ducha Svätého bez viny, ak, pravda, budete neporušene zachovávať vieru, ktorú hlása rímska cirkev. Avšak pobožnosti a sväté sviatosti a omšové bohoslužby, ktoré sa tenže Metod opovážil slúžiť slovienskym jazykom, hoci sa pri najsvätejšom tele blahoslaveného Petra prísahou zaručil, že to viac neurobí, (my) zhroziac sa hriechu (spáchaného) jeho krivo u prísahou, zakazujeme z Božej a našej apoštolskej moci pod trestom uvrhnutia do kliatby, aby sa toho odteraz niekto niekedy dopustil; s výnimkou, ak ide o vyučovanie prostého a nevzdelaného ľudu a keď výklad evanjelia či apoštola hlásajú v tomže jazyku vzdelaní, aj dovoľujeme, aj nabádame, aj napomíname, aby sa tak čo najčastejšie dialo, aby každý jazyk velebil Boha a vyznával ho (Flp 2, 11). Vzdorovitých však a neposlušných, vyvolávajúcich zvadu a pohoršenie, ak by sa po prvom a ani po druhom napomenutí vôbec nepolepšili, prikazujeme z lona cirkvi vyobcovať ako rozsievačov kúkoľa, a aby ani jedna prašivá ovca nenakazila celé stádo, z našej mocirozkazujeme ich zadržať a ďaleko vyhnať od vašich hraníc.