Zápisnica o zastrelení M. Kokošovej maďarskými četníkmi v Šuranoch
| Údaje o texte | |
|---|---|
| Titulok | Zápisnica o zastrelení M. Kokošovej maďarskými četníkmi v Šuranoch |
| Licencia |  PD SK
|
Zápisnica o zastrelení Márie Kokošovej maďarskými četníkmi v Šuranoch 25.12.1938
Spísaná v kancelárii Generálneho sekretariátu Hlinkovej slovenskej ľudovej strany v Bratislave dňa 8. apríla 1940 s pánom Fridrichom Hronom, žiakom VIII. triedy II. štátneho reálneho gymnázia v Bratislave, nar. 26. novembra 1920 v Šuranoch, bytom t. č. v Bratislave, lamačská 357 a s Jánom Kuťkom, žiakom VIII. triedy II. štátneho reálneho gymnázia v Bratislave, nar. 6. augusta 1919 v Šuranoch, bytom t. č. v Bratislave, Krížna 28. Vec: Žandárska salva 25. decembra 1938 v Šuranoch.
Po vyzvaní, aby hovorili pravdu, udávajú toto:
Asi týždeň pred Vianocami 1938 v budapeštianskom rozhlase bola správa, že prišla do Budapešti delegácia šurianskeho obyvateľstva, ktorá na kompetentných miestach vraj vyhlásila, že Slováci v Šuranoch sú spokojní a že neprajú si byť späť pripojení k Slovensku. Totižto v tých časoch na obsadenom území sa veľa hovorilo, že slovenské kraje majú byť späť pripojené k Slovensku. Deputáciu zaranžovali miestni Maďari, ktorí v obci tvoria asi 5 % obyvateľstva, formálne do deputácie boli pribratí i dvaja Slováci, závislí na miestnych Maďaroch (kostolník Gašpar Ondrušek a jeho syn). Šurianske občianstvo s neľúbosťou sledovalo vyhlásenie tejto deputácie a jej propagačné využívanie budapeštianskym rozhlasom, čo vyvolalo veľké rozhorčenie medzi šurianskymi Slovákmi, ktorí nedali nijaké splnomocnenie deputácii, aby hovorila v menej tamojších Slovákov, ktorí tvoria v obci 95 % väčšinu. Preto sa rozhodli (hlavne mladí), že keď už nemôžu iným spôsobom prejaviť svoj nesúhlas s vyhlásením deputácie v Budapešti a dokázať svoje národné uvedomenie, tak aspoň zaspievajú v kostole na Vianoce 21 decembra v noci slovenskú hymnu, spievanie ktorej ostatne bolo vtedy na obsadenom území údajne povolené. Keď pobožnosť skončila, celý kostol začal spievať slovenskú hymnu Hej, Slováci. Už Počas hymny bolo počuť zvonku výstrely. Žandári totiž, keď sa o chystanom spievaní hymny dozvedeli, obsadili okolie kostola a vychádzajúci ľud začali kolbami rozháňať a biť, čo ešte viac rozohnilo spievajúcich Slovákov, takže o chvíľu po cele] obci, skoro po všetkých uliciach, ozývala sa nocou slovenská hymna Hej, Slováci. Ináč noc minula pokojne. Na druhý deň na omši o 9. hod., keď začal kázať kňaz po maďarsky, celý kostol začal kašlať, takže kňaz bol nútený po niekoľkých okamihoch skončiť v polovici kázeň a pokračovať v odbavovaní sv. omše. Rozhorčení veriaci nedočkali ani koniec omše, ale opustili kostol pred skončením bohoslužieb. Na námestí pred kostolom hliadkovali žandárske stráže. O 10. hodine boli znova bohoslužby. Bohoslužby skončili bez výtržností, kázalo sa totiž po slovensky. Keď ľud vychádzal z kostola, niektorí členovia »magyar nemzeti tanácsu» začali provokatívne vykrikovať s posmechom na slovenských občanov, aby spievali, ak sa neboja, i pred maďarskými žandármi slovenskú hymnu. Nato sa zhŕkli okolo nich niekoľkí Slováci a vyprosovali si, aby urážali Slovákov. Zvlášť ich rozdráždilo, že jeden z Maďarov údajne pošliapal pred zhromaždeným davom slovenskú zástavku. Dvaja zo Slovákov rozbehli sa za Edmundom Szucsom, ktorý zástavku údajne rozšliapal, a vtom jeden zo žandárov bez vyzvania, bez upozornenia strelil do davu. Výstrel trafil 17-ročnú Máriu Kokosovú, ktorá o niekoľko minút v ordinácii miestneho lekára D. Szlávika skonala. Strela ju zasiahla do brucha. Žandári o niekoľko minút rozohnali ľud. Dňa 25. decembra popoludní oznamoval bubeník, že nikto sa nesmie zdržovať na ulici. Celé popoludnie sa neprihodilo nič zvláštneho, len večer, keď sa zotmilo, začali zbierať žandári vinníkov vzbury.
Výpoveď Fridricha Hrona.
Večer asi o 21. hod., keď som už spal, vošli do izby traja žandári s nasadenými bodákmi, doprevádzaní p. Kučerom, obecným hájnikom, najsurovejším z tamojších maďarónov. Brat Vojtech a ja sme sa museli rýchlo obliecť a ísť s nimi, zatiaľ čo matka nariekala a prosila ich a babička zamdlievala. Veď ešte nikdy neboli u nás žandári. Obišli sme mesto okolo cukrovaru (nešli sme cez mesto]. Na žandárskej stanici nás prezreli, odobrali nám všetko, čo sme mali vo vreckách a surovo sotili nás na dlážku, pokrytú niekoľkými stebielkami slamy. Medzitým prišla dnu moja matka, ktorej však surovo vynadali a vyhnali von. V miestnosti ležalo už 21 známych. Spomedzi nich bolo, ako som si všimol, 14 bývalých orlov a Hlinkových gardistov. Noc prešla za ustavičných nadávok službukonajúcich žandárov. Každý musel ležať, nikto však nie spať. Keď niekto zdriemol, uderil ho žandár surovo kolbou pušky do nôh alebo žalúdka, ako napríklad Vaníčka a iných. Na druhý deň 26. decembra od rána stále pribúdalo zatknutých, takže cez poludnie nás bolo už vyše 50. Hneď popoludní začal sa výsluch. Najprv vyvolali si na výsluch niekoľko mojich priateľov (medzi nimi i brata Vojtecha), volali ich po jednom do žandárskej kancelárie. Všetci sa vrátili tackajúc sa, neistým krokom, bledí a opuchnutí. Potom prišiel sám vyšetrujúci detektív a so slovami »No most az a pervi hlinkagárdišta« ma zavolal. Vyšiel som s ním a dlhou chodbou sme sa dostali k dverám kancelárie. Medzi dverami ma zrazu niekto hrozne uderil od zadu po šiji na lebku a sotil dnu. Na napolo omráčeného revali, nadávali a smiali sa. Chlap ako hora, Jóska (tak ho volali ostatní), reval: »Ide a kezedet«. Ja som vôbec nevedel o čo ide; takto som si totiž nepredstavoval výsluch. Stál som iba, nevediac čo robiť, až keď mi zrazu začal jeden zo žandárov dávať od zadu z celej sily facky. Nevediac Čo robiť, spadol som na zem, aby som sa uhol fackám. Ruka žandárova mi preletela ponad hlavou. Rozzúrený skočil na mňa a začal ma kopať. Vyskočili i ostatní a tĺkli ma, kopali a vlasy mi trhali, zakiaľ ich nezastavil vyšetrujúci detektív. Vstal som. Jeden žandár mi natiahol ruky a vysvetlil mi, Čo vlastne žiadajú odo mňa. Nato ma začal ozrutný »Jóska« celou silou tĺcť po rukách policajným pendrekom. Cítil som, ako by som už nemal dlane, ale iba horúce páliace gule namiesto nich. Nemohol som už vydržať, mykol som jednu ruku a pendrek šiel mimo. Zasa ako by na povel schytil každý, čo mal poruke, či už pravítko, kolbu alebo pendrek a tĺkli ma, kade zasiahli. Pocítil som dutý, tvrdý náraz, niečo tvrdého na hlave. Upadol som do bezvedomia a prišiel som k sebe až na chodbe, kde mi fŕkali do tváre studenú vodu. Keď som ako-tak vedel stáť na nohách, voviedli ma znova do Kancelárie. Konečne teraz sa začal aký-taký výsluch. Povedali mi, že vedia o tom, ako sme sa schádzali, spievali protimaďarské piesne, robili plagáty a pripravovali »vzburu«. Že sme mali vraj so Slovenskom spojenie, dostali sme stadiaľ inštrukcie, ba dokonca i nejaké peniaze a plat za pripravovanie vzbury. Keď som im vykoktal, že to nie je pravda, tĺkli ma znova tak, ako prv, kým zo mňa nevynútili priznanie: »áno«. Keď som však prišiel k sebe, znova som im poprel priznanie. Začali ma znova biť. Nevediac však, čo so mnou už robiť, nakoniec ma vysotili von a tak som sa dotackal, z polovice štvornožky, medzi ostatných kamarátov, kde som celé popoludnie ležal v bolestiach. Iba to ma oživilo, keď som videl odchádzať môjho kamaráta Imricha Raka. Tento totiž keď celý dobitý bol prepustený a odchádzal domov, odpovedal na poznámku »Magyar em-bernek nem szabad sírni« sebavedomými slovami »Én nem vagyok Magyar, én Szlovák vagyok«. K môjmu výsluchu musím podotknúť, ešte, že na bitke zúčastnil sa i jeden civil, maďarón Kučera, ktorý nielen že sa rehotal a robil poznámky, ale ešte nabádal žandárov k väčšej usilovnosti. Popoludní vypočuli ešte takto i ostatných a mnohých z nich prepustili, takže nakoniec nás tam ostalo len asi 10. V utorok 27. decembra nás po jednom vypočúvali od rána až do večera. Priznal som a podpísal jedinú vec: dohodli sme sa, že budeme spievať hymnu a začal som túto v kostole spievať. Poznamenávam, že tieto výsluchy boli už v celkom inom ovzduší. Žandári síce nadávali a vyhrážali ďalej, ale keďže sme boli už na to zvyknutí, mohli sme hovoriť voľne a s rozumom. Vo vyšetrovaní boli vtedy už len: Ján Kuťka, Karol Kuťka, Igor Štekláč, Závodský, Urban, Melen, V. Hron a ja. Zaujímavá bola vec Melenova. Gašpar Melen, 28-ročný mladík, hudobník hral na slávnostnej sv. omši na tambore. Keďže v šurianskom kostole ešte neboli lavice- je to novostavba- mali hudobníci vypožičané stoličky zo susedného domu. Po omši niesol Melen stoličku majiteľovi. Pred kostolom však práve vedia neho zastrelili Kokosovú, ktorá padla jemu do náručia. On ju hneď i zaniesol k Dr. Szlávikovi, lekárovi, kde dievča umrelo. Gašpar Melen bol však zatknutý a obvinený z toho, že si niesol stoličku, na ktorú sa vraj chcel pred kostolom postaviť a rečniť k ľudu. Pri prvom takzvanom »výsluchu« bol do krvi zbitý. Až v utorok pri jednom výsluchu sa mu podarilo vysvetliť žandárom pravé okolnosti. Títo sa mu »veľkomyseľne« ospravedlnili a večer ho prepustili domov. Večer prepustili i mňa domov. Prišiel som domov, ľahol som si, a ani som sa nestačil poriadne perinou zakryť, prišli žandári znova. Teraz to boli tiež traja žandári v sprievode s miestnym policajtom. Znova tie isté scény ako pri predošlom zatýkaní: matka plakala, babička bedákala, otec hrešil a ja som sa obliekol a šiel som so žandárskym sprievodom na »laktanyu«. Tam ma čakal znova štvorhodinový výsluch. Vypočúval ma celkom slušný pán, vraj vojenský podplukovník, bez mučenia. Výsluch trval od 22. hod. do 2. hod. v noci. Po mne vypočúvali ešte učiteľa Štekláča a robotníka Závodského. Bola to prvá noc, v ktorej som sa mohol aspoň trocha vyspať. Ráno prepustili všetkých, okrem Štekláča, Závodského a mňa. Nás troch zobrali autom do komárňanského väzenia. Tam sme sa dostali pred vojenský súd. Iba tu som pochopil, čo mi vlastne najdôležitejšieho chcú dokázať. Moja šurianska výpoveď bola tak nemožné poprekrúcaná, že som ju vôbec nepoznal. Chceli mi tam dokazovať, že p. učiteľ Štekláč mi priniesol zo Slovenska (on došiel na Vianoce do Šurian iba ženu a dieťa navštíviť) inštrukcie a rozkazy, a ja som potom na základe týchto zorganizoval vzburu. Na tom nebolo, pravda, ani slova pravdy. Učiteľ Štekláč prv učil na Šurianskej meštianskej škole, ale po príchode Maďarov bol prepustený zo služby. Učil potom na Slovensku. Keď Šiel na Vianoce domov, stretol vraj v Komjaticiach nejakých chlapcov, ktorí rozhadzovali protimaďarské letáky. Jeden si z nich schoval na pamiatku. V noci hneď po utierni ho zatkli žandári a našli u neho leták. Robotník Závodský cez noc bol v hostinci, v Potravnom spolku. Po polnoci počul krik na ulici. Vybehol, počul strieľať, vykríkol niečo i on a žandári ho hneď z miesta zobrali. Vo väzení s nami zaobcházali ako so všetkými ostatnými väzňami. Nebili nás už. Do Komárna prišla delegácia Šurančanov: p. Buran, p. Vŕba, p. Hledík a p. Cagáň a prosili o naše prepustenie. Na záruku týchto pánov, že sa budeme lojálne chovať a neutečieme z Maďarska, nás popoludní prepustili. Zo Šurian som odísť nemohol nezákonnou cestou, lebo by som bol narobil nepríjemností pánom, ktorí sa za mňa zaručili. Vykonal som si preto pas. Medzitým sa úrady chovali ku mne dvojakým spôsobom. Žandári ma stopovali a každú chvíľu boli u nás, na druhej strane však vládny komisár mesta Ján Mihalík ma každú chvíľu volal na obecný dom a prehováral ma, aby som len neodchádzal, že keď chcem, obstará mi i úradnú satisfakciu. Vystavil mi i svedectvo o mravnej a politickej zachovalosti, ktoré som však použil na to, aby som si vymenil pas a prešiel som na Slovensko.
Vyhlasujem na svoju česť, že všetky tieto údaje sú pravdivé a ochotný som ich hocikedy znova potvrdiť.«
Zápisnica po prečítaní podpísaná.
E. Dittrich, ako svedok. Fridrich Hron v. r.
Ján Kuťka v. r. Ján Kuťka v. r.