Zármutok spevca

Údaje o texte
Titulok	Zármutok spevca
Autor	Pavol Országh Hviezdoslav
Zdroj	visegradliterature
Licencia	PD old 70

Za tmavej noci, v pustom byte,
na márno v žiali tráviac žitie,
bdel spevec; znemel spev
mu lyry, hlavu pod jho sudby
sám skloniac, na svoj nástroj hudby
klesá sťa na rakev.

Koľ spoločnosťou sú mu tichou
ssutiny zadrhnutých vzdychov,
sny, piesne kusých kriel,
trúchlivé zlomky ducha jeho.
pomníky bôľu strnulého ...
Stred nich sa zamyslel. —

Čo neznejú, ó, spevu synu,
ti lýra, rty, tak bez počinu
prečože meškajú?
A či ti z pŕs cit vytlel asi —
i viac ťa kúzla sveta, krásy
nezaujímajú?

Či nenadchne ťa, zrak keď shliada,
v jar príroda jak prtí mladá
vo práci tvorenia?
Nečuješ šeptu v kyprom listí
a nechápeš, čo síriebročistý
zurk jarku znamená?

O vzchode slnca, pri západe,
než prv bol, či mieň slávnym snáď je
zjav jeho veličia?
Samota noci veľká, svätá,
z túch tôňa luny nedojme ťa,
nie pieseň slávičia?

— „Nechaj ma, prosím, nytiu-mreniu...
Och, kiež bych mal hruď vyhorenú,
necítil priekory!...
Však, jak ker Mojžišov raz, prudce,
nehasle horí spevca srdce
a nikdy nezhorí.

Jar príde... odchová mlaď plachú;
toť, všetko, z hrdinov čo prachu
vie vzkriesiť: márny kvet!
Vzdych listvy — miliónov stony,
a potok jak tak hrká-zvoní...
tiež ľahko srozumieť.

Vzchod, západ — či dnes, zôr bár vatra,
priniesol, sľubuje-li zajtra
kus techy, nádeje?
A polnoc samoty že sieň je?
Och, zaľudnia ju mŕtvych tiene,
tmy zvíriac záveje —“

Spevče, ak v srdci škrie ťa niečo,
a prsty múk sa tknú ho, prečo
preds’ neozve sa vše?
Veď zpod majstrovskej žiaľu ruky.
jak úder, najkrajšie z vrú zvuky,
piesenky najkrajšie,

— „Hejch, môžu-li znieť srdca struny,
keď bôľ ich rve, v nich víchrom funí
žiaľ nemilosrdný?
Ak útlou lýrou oberučne
o skalu praštíš: ľubozvučné
či vzniknú akordy?“

Snáď chabý vek ťa splodil, zánet
i var víd cítiš v duši, a niet
več vy hať kypiace?
Dôb míkvych detvu k činom ranným
zvať je ti svätým povolaním,
zobúdzať do práce 1

-„Nie v zbabelosti časoch ja žil,
som videl mnoho, všetko zažil,
čo krásne, veliké,
o čom spev zunel velebivý,
čo dejepisec ako divy
zaznačil v kronike:

Ja videl triumf Maratona,
Spartánok vlastimilstvo: hron a
val Xerxesových čiat.
fva Leonida v Termopýlach,
Tyrtäa s lýrou, v tiesne chvíľach
boj oduševňovať...“

Podivné, a preds’ nezazneje
ti zo strún skladba epopeje?
Hrdinský čaká hod:
po bitkách, v lahodnom mýrt chládku
si s rekmi hovejúc, chuť sladkú
má pieseň, revy plod.

-„Po bitkách, ach, niet trizny súcej,
juž pieseň, čaše putujúcej
by radosť sladila:
v cyprusov dyme bohatýri
nečujú spevcovej viac lyry.
nedá im — mohyla!

Lež ani nespieva on. Schýli
mdlý nástroj zúfale, i skvíli
len srdca odryvy:
O, veľkí vy, vy slávni množí,
čias dávno zašlých polobozi,
prešťastní spevci vy!

Za doby zlatej žiť si spevne,
spomínať zhrda, dúfať pevne
vám bolo súdené,
sa s rekmi deliť o laur a či
ich hroboch, nie však v plači
sťa otrok — zdusene.

Pristaviť kolo, čas čo gúľa
ho rýchle v temno do minula.
moc majúc — prekážka,
hoj! — spevu s nehou na prímiešok:
urobiť vekožíznym dnešok
i príbeh včerajška.

Vám bolo súdené zun plesný
vyvádzať z lyry strún a v piesni
udalca živiť — ňou,
a, ichž kov zhubný sklátil k pádu.
vzniesť s bohmi do jedného radu, —
tak vzkriesiac hrdinov.

A súdené vám bolo, v zmene
dôb stvoriť nové pokolenie
už zašlých na rove;
jak Amfion raz, mesto staväť,
kde kameň sám sa hnul v zecl sdávať
na slová spevcove.

Ja o mrknúcom období tu
ustalej borby dumám v skrytu,
zrak padá... Pozde, raz
hoc zrel som ich vzkvet, vetvy stromu
vyvaleného nutkať k tomu:
by pozakvitly zas.“